Merengue Miguela Mendéza na Slovensku

Keď sa nám pán Miguel ozval do redakcie, bola som veľmi zvedavá na človeka s takým iným menom. Aký asi je? Počas prípravy rozhovoru sa okrem človeka s vášňou pre tanec svojej domoviny a Latinskej Ameriky vôbec z neho ukázalo viac… Čítajte, mne je tento človek veľmi sympatický.

Pochádzate z veľkej rodiny, máte sedem súrodencov … zrejme u vás  bolo stále veselo. Čo si pamätáte dodnes?

Áno pochádzam z veľkej rodiny, mám štyri sestry a dvoch bratov. V Latinskej Amerike to nie je nezvyčajné. Obidvaja moji rodičia pochádzajú z početnej rodiny. Vždy keď sa stretne celá rodina, vyzerá to ako obrovská oslava a pritom je to iba obyčajné rodinné stretnutie.

Rodičia sa nám vždy naplno venovali, pamätám si, ako napríklad v nedeľu sa mama starala o program pre dievčatá, napr. výlety, nákupy a nás chlapcov učil otec hrať baseball a bicyklovať.

Od malička ste tancovali – boli ste veľmi temperamentné dieťa?

Od malička som bol hyperaktívne dieťa. Vždy som niečo organizoval, vymýšľal a robil všetko pre spokojnosť ostatných ľudí. Napríklad ako BoyScout (názov skauta v zahraničí, pozn. redakcie) som vymyslel a nakreslil odznaky a ozdoby pre uniformy, vymyslel som pesničky, s ktorými sme súťažili a aj vyhrali súťaže.

Súčasne s mojím pôsobením v BoyScout som v 12-tich rokoch založil prvú detskú tanečnú skupinu v Manague a tam siahajú aj moje prvé začiatky tvorby a stavania choreografie.

Akú ste mali podporu k umeniu od rodičov?

Nikaragujčania sa rodia do prostredia, v ktorom ich obklopuje hudba. U mojich rodičov som mal obrovskú podporu. Mama spievala, hrala amatérske divadlo a otec v mladosti spieval serenády dievčatám pod oknami. Takže k spevu a tancu mám veľmi blízko, dá sa povedať že som ich zdedil.

Byť ako 14-ročný členom prestížneho Ballet Folklorico de Irene Lopez, to už v človeku musí nechať stopu …

Áno, zanechalo to vo mne nezmazateľnú stopu, ale osobne sa necítim ako tanečný interpret. Skôr som získal inšpiráciu pre môj ďalší osobný rozvoj, ktorú som ďalej využil a využívam ako choreograf.

Vybrali ste si štúdium zahraničného obchodu a dokonca v Československu. Prečo – pri takej skvele rozbehnutej kariére tanečníka?

Umenie neberiem ako kariéru, ale ako niečo pekné, čo ma napĺňa. Vždy som chcel reprezentovať svoju krajinu a diplomacia s umením má v tomto ohľade k sebe blízko.

Čo ste o našej krajine vedeli v čase príchodu? Čo sa Vám zdalo blízke – ako doma a na čo ste si museli zvykať?

O socialistických krajinách som vedel od malička od môjho otca. Mal som všeobecné geografické informácie, ako napr. kde je hlavné mesto, koľko má obyvateľov atď.

Aj keď musím priznať, že v čase, keď som odišiel do Československa, nemal som veľmi na výber. Ten rok bolo Československo jediná krajina, ktorá ponúkala odbor, ktorý som chcel študovať  – napriek tomu to neľutujem.

Keď som sem prišiel, bol som vydesený z kľudu, ktorý tu panoval. Ľudia na mňa pôsobili dojmom, ako keby spali postojačky. Prišiel som z krajiny, kde zúrila krutá občianska vojna a preto táto zmena bola pre mňa veľký šok. Zdalo sa mi, že ľudia tu nežijú, ale existujú.

Keď som sem prišiel, nemal som blízko k mojim rovesníkom. Skôr som si rozumel so staršími ľuďmi, ktorí skôr vedeli pochopiť, čo som zažil v našej krajine. Veľmi príjemne som sa cítil na vidieku, kde mi ľudia svojou mentalitou pripomínali našich ľudí. Obrovská zmena bolo tiež iné počasie ako to, na ktoré som bol zvyknutý.

Zrejme Vám iba študovať nepostačovalo, lebo tanec ste neopustili ani tu …

Po príchode do Československa mi chýbala rodná krajina a preto som si vytvoril nové zázemie. Okolo tanca je dnes veľká skupina ľudí, ktorí sa stotožňujú s latinsko-americkou kultúrou a sú pre mňa ako rodina.

Tance i kostýmy Latinskej Ameriky sú riadne vášnivé a temperamentné – čo potom vravíte ako profesionál na slovenský folklór?

Vďaka mojim blízkym priateľom z folklórneho súboru Lúčnica som mal možnosť spoznať slovenský folklór, ktorý je tiež temperamentný. Mal som možnosť krátko pôsobiť ako choreograf v Lúčnici, kde som  pre nich vytvoril tanec na štýl Merengue na turné v Mexiku. Na moje prekvapenie to tanečníci zvládli výborne. Aj preto mám voči slovenskému folklóru veľký obdiv a rešpekt.

Dlhé roky sa venujete šíreniu kultúry Latinskej Ameriky, vyučujete tance a španielčinu, ste organizátorom Fiesty Latina, ktorej meno má svoj zvuk, ako aj množstva iných kultúrnych podujatí, kde majú latinskoamerické tance svoje popredné miesto. Vnímate posun záujmu verejnosti za tie roky?

Som šťastný, že môj sen a moje úsilie padlo na úrodnú pôdu. Za tie roky môžem konštatovať, že tu vznikla obrovská komunita ľudí, ktorí už vedia, že Latinská Amerika nie je len o násilí, drogách, vojnách, diktatúrach, ale aj o dobrom jedle, tanci, hudbe a krásnych krajinách, kam už Slováci chodia bez obáv aj vďaka popularizácií našej kultúry na Slovensku.

Vo Vašej tanečnej škole môžu tancovať už „pipitos“ – deti od štyroch rokov. Aký je váš vzťah k deťom?

Deti sú pre mňa zdrojom pozitívnej energie a vďaka nim sa cítim stále mladý. Môj vzťah k deťom je veľmi pozitívny.

Na Slovensku žijete od roku 1985, máte za sebou bohatý život, dosiahnutie mnohých mét. Čo je ešte snom Miguela Mendéza – tanečníka, organizátora a propagátora kultúry Latinskej Ameriky?

Môj ďalší cieľ je vytvoriť mostík medzi Slovenskom a Latinskou Amerikou. Pripravujem projekt pre deti, mládež a dospelých, ktorého cieľom je, aby sa záujemcovia mohli učiť tanec a jazyk v Nikarague a spoznávať krajinu.

Nech sa Vám teda projekt pekne rozbehne!