Ocitla sa na materskej sama, syna vzala ako výzvu. Dnes o živote slobodnej mamy Terezka bloguje a píše knihy

Na blogu Díte jménem Kuba ste písali, že vás príchod syna poriadne prekvapil.

Tak príchod sám o sebe už taký prekvapivý nebol. Nečakané bolo skôr zistenie, že som tehotná. Zistila som to až na začiatku piateho mesiaca.

Mala som týždeň meškanie, tak som si urobila tehotenský test. Potom druhý… potom piaty… Všetky boli na moje prekvapenie pozitívne. A potom mi to potvrdil aj doktor. Píšem o tom aj na začiatku mojej prvej knihy Díte jménem Kuba. 

Jeden deň slobodná baba, druhý deň mamina. To asi poriadne zmení život.

Zmení, úplne a od základov. Ale len k lepšiemu. Kubo zo mňa robí lepšieho človeka a ja nikdy neprestanem byť vďačná za to, že ho mám, a že je zdravý chalan.

Nič na svete nie je dôležitejšie a všetko ostatné sa potom poddá. 

Nikdy ste to, že ste sa stali mamou, neoľutovali?

Akonáhle som sa stala mamou, tak som nikdy neľutovala. Kubo je to najlepšie, čo ma kedy v živote mohlo stretnúť. Som presvedčená, že si ma vybral.

On má teraz takú teóriu, že predtým, ako sa deti narodia, tak sú v nebi s anjelmi, hrajú sa s nimi, dívajú sa dolu a vyberajú si maminky. A keď si ju vyberú, tak rýchlo skočia do bruška.

Táto teória sa mi strašne páči. A možno aj pravdivá, lebo Kuba mi museli poslať anjeli. 

Ako vychádzate s Kubkovým ocinom?

Skvele. To, že spolu dva ľudia nie sú, neznamená, že nemôžu byť dobrí rodičia. A my obaja sa o to zo všetkých síl snažíme. Nehádame sa, nepodrývame si autoritu, nehrozí, aby sme jeden o druhom pred Kubom hovorili zle.

Slávime spoločne Kubove narodeniny, robím pre nich sólo Vianoce. Keď tatino privezie Kubka v nedeľu, chystám večeru všetkým.

Všetko je otázka priorít a tou našou je Kubo. Od toho sa všetko odvíja. Máme spoločný stredobod vesmíru a podľa toho sa správame. 

A post shared by Dítě jménem Kuba (@ditejmenemkuba) on Feb 3, 2019 at 3:00am PST

Ako mama samoživiteľka ste museli pracovať aj na materskej.

Pracovala som až do pôrodu. Rodila som v Hradci Králové a pracovala v Prahe. Ešte deň po termíne som bola skoro ráno v pôrodnici na kontrole, či už rodím, alebo ešte nie, lebo som musela ísť na dôležité stretnutie do Prahy.

Pán doktor nechcel ani počuť, že tam aj späť šoférujem sama. Ja som už mala vypracovaný scenár, ako rodím na diaľnici. Nakoniec som prenášala a Kubovi sa von vôbec nechcelo, tak som nakoniec rodila akútnym cisárskym rezom.

Rodila som v pondelok, v piatok nás pustili domov, a hneď v pondelok som začala zasa na full time pracovať. Nič iné mi neostávalo. 

To muselo byť náročné.

Úprimne, zo začiatku to bolo extrémne náročné. Skĺbiť 24/7 starostlivosť o Kuba a prácu na plný úväzok. Prvých pár mesiacov som takmer nespala.

Najhoršie bolo asi obdobie, keď mal Kubko asi rok a pol a budil sa každú pol hodinu. To už som bola ako chodiaci zombie a šla som na autopilota. Ale prežila som to. Keď človek musí, tak to ide.

Zvládla som sa starať o Kuba, chodiť s ním na výlety, cestovať, a neprišla som o prácu.

Čo je pre vás vo výchove najdôležitejšie?

Od začiatku je pre mňa dôležitá komunikácia. Vždy som s ním hovorila, všetko som mu vysvetľovala. Jasné, znamená to oveľa viac úsilia, a veľakrát je to na nervy, ale stojí to za to. Už začínam zbierať ovocie práce.

A post shared by Dítě jménem Kuba (@ditejmenemkuba) on Jul 29, 2018 at 3:10am PDT

Ako vyzerá bežný deň zamestnanej mamy, ktorá je odkázaná predovšetkým sama na seba?

Ráno – teda skôr doobeda vstávame (chodíme spať neskoro, obaja sme sovy, a je to trochu problém, spoločnosť nadŕža skôr ranným vtáčatám). Ja si sadnem k počítaču a vybavujem emaily, Kubo raňajkuje.

Potom sa chystáme na odchod. Súťažíme, či sa skôr namaľujem, alebo Kubo oblečie. To je skvelá vec, ako to čo najviac urýchliť.

Potom Kubka odveziem do škôlky a vraciam sa domov makať. Popoludní ho vyzdvihnem a robím mama taxi. V pondelok má parkour, v utorok futbal, v stredu parkour, vo štvrtok zase futbal a piatok venujeme pomoci. 

Čo vtedy robíte?

Minulý piatok sme šli napríklad odovzdať potrebné veci v azylovom dome pre matky s deťmi v Hradci Králové, predávať hračky pre choré deti vo Fakultnej nemocnici Hradec Králové, poslať balík pre detskú neurochirurgiu Motol, a potom sme na stanici rozdávali jedlo ľuďom bez domova.

Cez víkend buď niečo podnikáme, alebo je Kubo u tatina.  

Angažujete sa aj v charite?

Mám projekt Pomáhame s radosťou. Pomáhame materiálne, napríklad v Nemocnici Hradec Králové, Teplicích, Ústí nad Labem, Motole, v azylovom dome pre matky a deti v Hradci Králové, v Lochovicích, Krupce a Oseku.

Pomáhame aj v detských domovoch a niekoľkým chorým deťom. Momentálne zakladám neziskovú organizáciu, aby sme mohli pomáhať aj finančne.

So synom radi trávite čas aktívne. Aký je Kubko spoločník na výletoch a pri cestovaní?

Kubko je na cestách úplne skvelý. Je to rodený cestovateľ. Po prvýkrát sme vycestovali, keď mal jedenásť mesiacov.

Zatiaľ sme boli v Nemecku, Poľsku, na Slovensku, v Rakúsku, Švajčiarsku, Francúzsku, Španielsku, na Gibraltáre, v Andore, Taliansku, na Sicílii, v Chorvátsku, Slovinsku, Bulharsku a na Islande.

Kubko miluje sopky, šli sme sa preto pozrieť aj na Vezuv, Etnu a Stromboli. 

A post shared by Dítě jménem Kuba (@ditejmenemkuba) on Feb 15, 2018 at 1:53am PST

Mnoho mamičiek samoživiteliak sa ocitne v náročnej finančnej situácii. Ako zvládate utiahnuť domácnosť s jedným príjmom?

No, zvládam, pretože musím. A za aktívnym trávením voľného času sú tiež hodiny a hodiny za počítačom, prebdeté noci a kopa práce.

Hneď na začiatku som si povedala, že môžem buď sedieť doma, plakať na gauči a ľutovať sa, alebo makať. Vybrala som si druhú možnosť. 

Materstvo berie veľa času a energie. Čo vám naopak prinieslo?

Prinieslo mi to najlepšie, čo sa mi mohlo stať – prinieslo mi Kubka. Skvelého parťáka, úžasného chlapca, smieška a tak trochu blázna. S ním nemá človek čas zaháľať.

A ako hovorí moja babka, zaháľka je počiatok všetkého zlého, tak som zachránená.

Popri práci sa venujete aj blogovaniu a vydali ste knihu, ktorá mapuje prvé roky s vaším synom.

Vydala som dve knihy. Alebo skôr Albatros vydal. Prvý diel sa volá Díte jménem Kuba, druhý diel Svet podľa Kuby. Ten vyšiel v októbri 2018.

Povedala by som, že asi každý, kto píše, by chcel vydať knihu. Ja som zas také ambície nemala. Keby ma neoslovila skvelá redaktorka Katarína Belejová, tak by som sa do knižky/knižiek nikdy nepustila.

A post shared by Dítě jménem Kuba (@ditejmenemkuba) on Jul 29, 2018 at 3:17am PDT

Ostáva vám niekedy čas aj na seba?

Neostáva. Dnes mi volal nejaký pán ohľadom plynu, hovorím mu, že nemám čas. Tak sa pýtal, kedy mi môže zavolať. Povedala som mu, že za desať rokov:-).

Ak náhodou nejaký čas mám, čítam alebo spím. Spánkový deficit mám stále. Ale som šťastná, že môžem svoj „voľný čas“ tráviť s Kubom.

Najradšej trávim čas na cestách a keby som mohla, cestujem stále. Už si to však neviem predstaviť bez Kuba.

Nepýta sa Kubko zatiaľ na súrodenca?

Mám devätnásťročného brata. Kubo zahlásil, že už som ho mala za brata dosť dlho, nech mu ho teraz dám, že ho bude mať ako bráška on.

S tým, že chce súrodenca, prišiel už vlani v lete. Problém je v tom, že chce brata, ale staršieho. To už žiaľ neviem zariadiť:-).

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...