Prijatie opusteného dieťaťa je viac, než len riešenie problému vlastnej bezdetnosti

So štvoricou psychológov z Návratu sme sa rozprávali o príprave bezdetných manželských párov, ktoré čakajú na osvojenie vytúženého dieťatka. Katarína Kleinová, Elena Sládeková, Juraj Végh a Gabika Zachová odkrývajú viac z kuchyne, kde sa napĺňajú osudy rodičov a detí.

Brnenská psychologička Milka Hortová, ktorá dlhé roky viedla Centrum náhradní rodinné péče, v jednom rozhovore povedala, že bezdetnosť chápe ako každú inú životnú stratu. Ľudia sa s ňou vyrovnávajú podľa známej schémy, pričom postupne prechádzajú fázami popretia, odmietania, zúfalstva, vzdoru, a nakoniec zmierenia alebo rezignácie. Aká je vaša skúsenosť?

Elena Sládeková: Myslím si, že je to tak. Nemožnosť mať vlastné deti je zraňujúca. Mnoho týchto ľudí síce racionálnou úvahou dospeje až k riešeniu prostredníctvom adopcie opusteného dieťatka, ale veľká väčšina z nich prichádza ešte emocionálne rozboľavených. Niektorí z nich si pri riešení svojho problému už preskákali všeličo a dospeli k určitej akceptácii svojej situácie. Ale úplné zmierenie, to často nepríde nikdy.

Juraj Végh: Nestretávam sa často s tým, že by do Návratu prichádzali ľudia váhajúci a pochybujúci, či vôbec nejaké dieťa prijať. Keď už sem prídu, tak u nich silno dominuje túžba stať sa rodičmi. Sú odhodlaní a rozhodnutí. A keď sa aj nejaké pochybnosti v procese prípravy nakoniec objavia, bývajú často hlboko zakopané a ich uvedomenie vyžaduje niekedy priam archeologickú prácu. Je napríklad zaujímavé sledovať, ako sú manželia zladení v otázke budúcej adopcie. Je úplne príznačné, že jeden z nich s tou myšlienku príde ako prvý, ale realizáciu tohto ohromného nápadu už tlačí dopredu ten druhý z páru. A túto rolu aktívnejšieho si partneri často aj vystriedajú. Najmä u žien považujem za veľmi dôležité, aby boli s myšlienkou blížiaceho sa materstva plne stotožnené. Mnohé hovorili o tom, že dokážu jasne rozlíšiť okamih, kedy cítia, že prišiel čas, aby sa stali matkou a všetko svoje úsilie zamerali tým smerom. Tam niekde čerpajú obrovskú motiváciu pre svoje náhradné rodičovstvo.

Elena Sládeková: Rodičia však vždy vnímajú, že po tom, ako sa rozhodnú pre adopciu, ich v istom momente čaká ešte jedno rozhodnutie. Rozhodnutie pre konkrétne dieťa, ktoré sa stane na zvyšok života ich dieťaťom. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím v pravom slova zmysle. Je to akoby vnútorné poznanie nevyhnutnosti prijať toto dieťa so všetkým, čo k tomu patrí. K tomu však patrí i poznanie toho, že nie je možné zmeniť nič na tom, že dieťa má už pri prvom ich stretnutí svoje meno a minulosť. Rodičia vtedy akosi pochopia, že náhradné rodičovstvo je niečo, čo ich presahuje. Čo je tak trochu v rukách osudu…

Naznačujete tým, že už počas prípravy vlastne hľadajú rodičia deti a deti rodičov? Alebo hľadajú rodičia svoju predstavu o dieťati?

Elena Sládeková: Áno. V prvom rade, predstava žiadateľov o dieťati sa odvíja od nich samých. Budúci rodičovský pár sa sám musí dopracovať k predstave svojho rodičovstva. Tá ich potom dovedie až ku konkrétnemu dieťaťu. V príprave sa preto snažíme prehĺbiť sebapoznanie žiadateľov a poznanie toho, aké potreby chcú a vedia dieťaťu napĺňať. Takým jednoduchým príkladom je vek dieťaťa, ktoré žije v predstavách rodičov. Ak chcú bábätko, tak vlastne chcú svoje dieťa dlhé hodiny pestovať na rukách. Intimita a prežívanie tejto činnosti sú veľmi odlišné od toho, čo zvyčajne robíme s väčšími deťmi. Tie potrebujú čas na rozhovory, výlety a vôbec vzájomné zladenie. Ale to je naozaj veľmi zjednodušený príklad.

Juraj Végh: K dôležitej téme inakosti náhradného rodičovstva sa so žiadateľmi dostávam najmä prostredníctvom toho, že dieťa je iné. Vzišlo z ľudí, ktorí mu dali život, ale sa oň nestarajú. Jeho psychologickými, a tým vskutku reálnymi rodičmi sa stávajú ľudia, ktorí ho nesplodili. V príprave by sa žiadatelia mali dozvedieť predovšetkým o tom množstve vecí, ktoré môžu ovplyvňovať ich budúci život s osvojeným dieťaťom. Veľa času venujeme podrobnému vysvetleniu dôsledkov citového strádania detí, ktoré prežívajú prvé týždne a mesiace svojho života v inštitúcii.

Z čoho mávajú budúci rodičia obavy?

Katarína Kleinová: Mnohí majú obavu z neznámeho pôvodu dieťaťa. Väčšinou toho náhradní rodičia o rodičoch biologických veľa nevedia a to môže vzbudzovať strach a úzkosť. Je preto dobre, ak sa náhradní rodičia zaoberajú nielen dieťaťom, ale aj jeho minulosťou, prostredím, z ktorého prišlo, a okolnosťami, ktoré vlastne umožnili, aby sa práve toto dieťa stalo súčasťou ich rodiny.

S akými pocitmi sa u budúcich rodičov stretávate, keď ide o farbu pleti dieťaťa?

Juraj Végh: Rómsky pôvod dieťaťa je veľmi citlivá záležitosť, ktorá má svoje pevné miesto v príprave. Ak vidím u žiadateľov, ktorí možno preferujú biele dieťa, nejaké zaváhanie v tejto veci, tak to zvyčajne využijem na osvetu. Ak majú postoj: „Predsa len asi radšej to biele, lebo z toho kuká menej problémov,“ ponúknem informácie, ktoré možno dovtedy nemali. Niektorí ľudia napríklad nevedia, že v ústavoch prežíva svoje rané detstvo množstvo zdravých rómskych detí jednoducho preto, lebo neexistuje dostatok žiadateľov, ktorí by takéto dieťa dokázali prijať. Treba však zdôrazniť, že ak sú žiadatelia od začiatku prípravy rozhodnutí, že chcú biele dieťa, tak to musíme rešpektovať, nech sa to akokoľvek prieči nášmu poznaniu a presvedčeniu. Oni robia rozhodnutie na celý život a oni zaň prijímajú zodpovednosť.

Gabika Zachová: Nedávno som sa stretla s jedným bezdetným manželským párom, ktorý prípravu neabsolvoval v Návrate. Povedali mi, že chcú malé zdravé bábätko, môže byť aj „snedé“. V tom čase som mala veľmi čerstvú informáciu o voľnom dvojmesačnom dievčatku, s výbornou prognózou ďalšieho vývoja. Povedala som tomuto manželskému páru základné údaje a ponúkla, že im môžem o tomto dieťatku viac zistiť a zohnať fotografie. Súhlasili. Keď však dieťa uvideli na fotke, ich reakcia bola veľmi prudká. „Nie, ďakujeme. Na tomto dievčatku je na prvý pohľad vidno, že je rómske.“ Následne nás čakala práca na tom vyjasniť si s nimi, akú majú predstavu o dieťati.

Elena Sládeková: Niektorí ľudia nechávajú dvierka pre rómske dieťatko pootvorené, aj keď v dotazníku, ktorý im dajú vyplniť na úrade, uvedú, že chcú biele dieťa. Stáva sa, že napokon príjmu dieťa, ktoré má niekedy i výrazné rómske črty. Rozhodujúcim momentom býva zoznámenie sa s náhradným rodičom, ktorý už doma rómske dieťa má. Na poslednej skupine jeden otecko rozprával o svojej rómskej adoptívnej dcére a iná mamička hovorila o deťoch, ktoré má v pestúnstve a sú tiež rómske. Vzápätí sa jedna z rodín, čo boli na príprave, ozvala, že zvažujú prijatie rómskeho dieťaťa.

Juraj Végh: V príprave však treba tiež vyvažovať prípadné veľmi emocionálne výpovede nadšených náhradných rodičov, ktorí sú vo fáze fascinácie svojimi rómskymi deťmi. Rómske deti, napríklad, môžu byť úplne v pohode, pokiaľ sú budúci náhradní rodičia osobnostne v súlade s ich väčšinou dynamickým temperamentom a emocionálnou náturou.

Prebieha príprava budúcich adoptívnych rodičov oddelene od prípravy žiadateľov o iný typ náhradného rodičovstva, napríklad o pestúnsku starostlivosť?

Katarína Kleinová: V Žiline sa nám stále darí mať na skupinovej príprave ľudí, ktorí čakajú na adopciu svojho prvého dieťatka spolu s budúcimi pestúnmi, ktorí si berú tretie dieťa k svojim dvom biologickým alebo majú už veľké deti a ešte v sebe cítia silu pomôcť opusteným aj starším alebo zdravotne postihnutým deťom. A čo je dôležité, mám pocit, že takéto rôzne typy záujemcov o náhradné rodičovstvo prinášajú do dynamiky skupiny tak rozdielne veci, že v konečnom dôsledku sú si títo ľudia navzájom obrovským prínosom.

Elena Sládeková: V poslednom roku v bratislavskom centre výrazne stúpol podiel práve bezdetných manželských párov, ktoré úplne prirodzene túžia adoptovať si bábätko. Také, aké by si za normálnych okolností priniesli z pôrodnice. Problém však je, že takých bábätiek voľných veľa nie je. Treba na ne čakať v poradovníku, ktorý spravuje štát.

Snažíte sa so žiadateľmi rozprávať o tom, že sú aj iné deti? Také, o ktoré až taký záujem nie je a štát preto umožňuje aj organizáciám ako Návrat hľadať pre ne vhodných rodičov?

Elena Sládeková: Naším cieľom určite nie je umiestniť tieto deti v rodinách za každú cenu. Občas sa ale stane, že sa u žiadateľov počas prípravy prebudí prirodzená túžba ujať sa dieťaťa, ktoré vyrastá v inštitúcii. My sa tomu prebudeniu snažíme pomôcť tak, že ponúkame žiadateľom príležitosť v dialógu rozmýšľať a hovoriť o vlastných predstavách o rodičovstve a dieťati, ktoré by ich malo naplniť. Skúsenosť ukazuje, že ak sú v skupinovej príprave rodičovské páry, usilujúce o rôzne typy náhradnej rodinnej starostlivosti, tak aj bezdetné páry začnú vidieť problematiku opusteného dieťaťa v širších súvislostiach. Niekedy si uvedomia, že prijatie opusteného dieťaťa môže byť niečím viac, než len riešením problému vlastnej bezdetnosti.

Uvedomujú si samotní žiadatelia odlišnosti medzi náhradným rodičovstvom a rodičovstvom biologickým?

Elena Sládeková: Mnohí budúci náhradní rodičia sa čudujú, že musia absolvovať prípravu. Najmä pri skupinovej príprave sa často stretávame s jej spochybňovaním. Žiadatelia vo svojich predstavách prirovnávajú náhradné rodičovstvo k biologickému. Najmä ak dopredu vedia, že si budú brať novorodenca. Majú pocit, že je to vlastne veľmi podobné, ako keby si priniesli vlastné dieťa z pôrodnice. Nie sú si zatiaľ vedomí, že to celé, na čo sa chystajú, bude iné. Celé náhradné rodičovstvo bude iné.

Človek sa stáva rodičom postupne. U biologického rodičovstva tento neuchopiteľný proces začína počas tehotenstva. Ak si to náhradný rodič neuvedomí, môže sa stať, že mnoho času premešká. Tri mesiace prípravy nie sú veľa a mali by poskytnúť čas a priestor na to, aby sa u žiadateľov, obrazne povedané, naštartovalo povedomie o stávaní sa náhradným rodičom. V príprave sa snažíme konfrontovať pomerne časté presvedčenie žiadateľov, že ak si otvoria celé srdce, dušu a budú žiť len pre svoje vytúžené dieťa, všetko bude klapať úplne na jednotku.

Časť prípravy je určená na individuálne stretnutia žiadateľov s psychológom. Ak by ste mali povedať jednu tému, s akou sa počas takýchto sedení stretávate u všetkých žiadateľov, ktorá by to bola?

Elena Sládeková: Každý biologický rodič prirodzene verí, že bude svoje dieťa milovať naplno a absolútne. A je to pre neho úplne prirodzená vec. Náhradní rodičia v sebe ale cítia dilemu, ktorá by sa dala vyjadriť otázkou: „Budem to dieťa milovať tak, ako by som miloval svoje vlastné dieťa?“ Ako ale môžu vedieť, ako by milovali svoje vlastné dieťa? Preto im odpovedám: „Asi ho skôr budete milovať inak, ale hlavné je, aby ste ho ľúbili najviac, ako vládzete. Nečakajte však, že to bude také isté.“

Katarína Kleinová: A je to v poriadku, že to bude iné. To neznamená, že to bude horšie. Možno v tomto ja vidím úlohu psychológa. Pripraviť rodičov na to, že to bude iné.

Písané pre Spravodaj občianskeho združenia Návrat (www.navrat.sk).
Lenka Hujdičová

(4 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)

Loading...