Robím prácu, ktorá bude mať zmysel aj o 70 rokov

Od marca 2014 sa najviac venuješ relácii Encyklopédia spravodlivých, ktorú vysiela RTVS. Ako a kde skrsol námet na túto reláciu? Téma holokaustu asi nie je úplne ľahká…

Téme holokaustu ako takej som sa nikdy hlbšie nevenovala, ale vždy ma zaujímali ľudské príbehy. V Rádiu Regina som viedla v septembri 2013 jednu diskusiu na tému Vzťah kresťanov a Židov počas vojny a dnes. Pri príprave na ňu som sa stretla s človekom, ktorému vyvraždili celú rodinu a on sám sa potom pripojil k partizánom. Dnes žije v židovskom domove dôchodcov v Bratislave. Jeho príbeh sa ma veľmi dotkol.

Počas vysielania sme mali dohodnutý telefonát s pani Valovou z Kežmarku, ktorá bola v brušku svojej mamičky, keď práve ona a jej adoptívni rodičia ukrývali v záhradnom domčeku niekoľko Židov, pričom za plotom cez cestu bola kasáreň s nemeckými vojakmi.

Som matkou troch detí a keď som si predstavila, že čakám bábo a že zároveň pomáham ľuďom, ktorí to nutne potrebujú, ale keby sa na to prišlo, tak ich, aj mňa, aj moje nenarodené dieťa odstrelia, zatriaslo to mnou. Nasledujúce dni som žila myšlienkou, ako môže byť niekto taký statočný a taký odvážny, že toto dokáže. A potom mi to zaplo – keď má 70 rokov táto pani, ktorá si tieto udalosti nepamätá, lebo sa narodila, keď to strašné obdobie skončilo, koľko rokov majú tí, ktorí si ešte pamätajú? Stupňoval sa vo mne pocit, že ich musím nájsť, ich príbehy nahrať a predstaviť poslucháčom, lebo o pár dní, mesiacov, rokov nám ich už nebude mať kto porozprávať.

Priblíž  našim čitateľom myšlienku a posolstvo tohto cyklu.

Vieme všetci, čo sa počas vojny stalo židovskému národu. Sú filmy, knihy, rozhlasové relácie. Ale takmer nič som nikde nenašla o tom, ako prežívali tieto dni ľudia, ktorí sa rozhodli Židom pomôcť, ohrozili pritom seba, svoje rodiny, okolie, a pritom mohli kľudne sedieť niekde učupení vo svojich domčekoch a čakať na koniec vojny. Mojím cieľom sa teda stalo vyhľadávanie žijúcich svedkov udalostí a prinášanie posolstva o nesmiernej statočnosti a ľudskosti  v tých najťažších časoch.

Za ľuďmi, ktorých spovedáš, cestuješ nielen po Slovensku? Koľko času si strávila na cestách? Koľko bolo tých ľudí?

Na cestách som bola niekoľko dní, neviem to presne povedať. Zatiaľ som poslucháčom priniesla 49 príbehov. Keď som cyklus navrhovala, netušila som, či nájdem desiatich pamätníkov alebo tridsiatich, ale keby mi niekto povedal číslo 50, asi by som mu neverila.

Všetky príbehy sa odohrali na Slovensku. Za dvoma som vycestovala – do Prahy a do Mníchova. V Prahe žije pán Petr Rehák, ktorý si pamätá, ako mu pribudla doma počas vojny sestrička. Raz na ich dvere zaklopala žena, či sa postarajú o jej dieťatko. Ona sama sa s manželom ukrývala niekde v bunkroch, ale takéto prostredie by pre bábätko bolo nevyhovujúce.

Nič nemala, čo by im dala, len im ponúkla nejaké cigarety, ktoré im osloboditelia dali ešte v lágri. Príbeh ako taký je taký istý ako všetky tie ostatné – ale to, ako pani Hajtášová rozprávala, je neopakovateľné. Ako už počas vojny dospelá si uvedomovala všetky súvislosti, hrôzu, nebezpečenstvo, hovorila, ako sa licitoval židovský majetok, ako videla ešte nedopitú kávu na stole v jednom dome, z ktorého Židov odviezli, všetky tie emócie, ktoré sa jej aj po rokoch s prežitými udalosťami spájali, boli mimoriadne silné a autentické.

Stretla som sa s ňou v októbri 2014. Medzitým som napísala námet na dokumentárny cyklus v televízii a veľmi som túžila po tom, aby sme jej príbeh nakrútili ako prvý. Ťažšie už chodila, ale dohodli sme sa, že ju všade dovezieme a sama sa na nakrúcanie tešila. Žiaľ, o februári 2015 mi volala jej dcéra, že pani Hajtášová umrela.

Ja som ešte v januári poslala tri časti cyklu Encyklopédia spravodlivých, medzi nimi aj jej rozprávanie, do súťaže o výročné ceny Literárneho fondu. V apríli som si prevzala ocenenie. Na pani Hajtášovú nikdy nezabudnem. Keď sme jej reláciu odvysielali, bola veľmi spokojná, ešte ma pozývala na kávu. Tú som už nestihla…

Chodia niekedy s tebou aj tvoje deti? Prípadne hovoríte spolu doma o tomto diele? Peťko je už asi dosť veľký a mnohému rozumie…

Raz boli so mnou, lebo sme išli niekam na výlet a cestou som si nahrala jeden príbeh. Poprosila som pána, ktorý mi ho rozprával, aby aj im trošku porozprával svoje spomienky a ukázal im starú pec, kde počas vojny piekli chlieb a miestnosť, kde bývala matka s dieťatkom a neskôr aj nemeckí dôstojníci.

Kým sa vysielali relácie o 19.30, mnohé aj počuli, teraz už nie. Nechcem ich touto témou príliš presýtiť. Ja som mala dosť problém prvý mesiac – dva, kým som si zvykla, že nahrávam a strihám príbehy, pri ktorých sa dodnes plače. Moje deti vedia, čo robím, ak budú mať chuť oni sami, alebo ja uznám, že je na to vhodný čas, všetko je v archíve.

Za tento seriál si dostala cenu Literárneho fondu. Podobná reakcia zaznela i od poroty Novinárskej ceny, ktorá síce víťaza tento rok nevyhlásila, no tvoju reláciu označila za takú, ktorá „zaujala kultúrou prejavu, ale predovšetkým tým, že nad ostatnými  vyčnieva aktuálnym posolstvom ….“. Čo pre teba tieto ocenenia znamenajú?

Toto ocenenie  pre mňa znamená veľa, lebo som ho dostala za príbehy, ktorých posolstvo bude aktuálne aj o ďalších 70 rokov. Som rada, že robím niečo, čo má zmysel. Najmä si však vážim reakcie poslucháčov, ktorí oceňujú nielen príbeh, ale aj jeho spracovanie a spôsob interpretácie.

Všetko totiž robím sama – od nahratia, cez zostrih, výber hudby, montáž, komentáre, až po vloženie hotovej relácie do vysielania. To úplne najdôležitejšie pre mňa zostáva, aby s výsledkom boli spokojní sami účinkujúci. Preto im po každej odvysielanej relácii volám a som vďačná, že doteraz mám len dobré odozvy aj od nich. Otvárajú mi srdce, nechcem ich sklamať.

Si redaktorkou rozhlasu, na čom inom ešte pracuješ?

Ako som už spomínala, napísala som  námet na televízne spracovanie týchto príbehov. Keď som chodila za týmito ľuďmi a videla miesta, kde sa udalosti odohrali, bolo mi jasné, že je potrebné aspoň niektoré z nich spracovať ako krátke dokumentárne filmy. Oslovila som režiséra Jara Vojteka, ktorého téma zaujala a pustili sme sa do toho.

Ja som vybrala desať vynikajúcich rečníkov, ľudí, ktorí si naozaj veľa pamätajú a snažila som sa, aby sme vystriedali rôzne prostredia aj aby tie  príbehy boli síce témou také isté, ale predsa len v niečom iné. A tak vznikol cyklus Spravodliví, ktorý sa vysiela od 7. 9. každý pondelok o 21.40 na Dvojke. Poslednú časť sme boli nakrúcať v Izraeli.

Zobrali sme pani Chudáčikovú z dedinky Jarok pri Nitre, ktorá bola asi 8-ročné dieťa, keď jej rodičia nosili dlhodobo jedlo do viničnej pivnice rodine s troma dievčatami. Tie ešte žijú v Izraeli, tak sme ich navštívili. Bolo to krásne a dojemné.

Encyklopédia spravodlivých sa vysiela v Rádiu Slovensko do konca roka, televízny cyklus je nakrútený, čo chystáš ďalšie?

Áno, ešte nahrám niekoľko príbehov a tým skončíme. Možno sa kde – tu ešte nejaký vyskytne, ktorý môžem urobiť do archívu a pri nejakej vhodnej príležitosti ponúknuť do vysielania, ale už ich nie je toľko, aby som dokázala pravidelne vyrábať predtým štyri a teraz dve relácie mesačne. Viacerí ľudia ma nabádajú, aby som napísala knihu. Asi sa do toho pustím, je to veľká výzva.

No a ďalšia výzva je pre mňa štvrté dieťatko, ktoré sa narodí začiatkom januára. Tri deti už máme, ale to sú už naozaj „veľkáči“ – Peťo má 12, Danielka 11 a Matúško 8 rokov. Svoju prácu milujem, ale najkrajšie obdobie v živote som prežívala s nimi. Vždy som vnútorne pociťovala túžbu ešte raz zažiť malé bábo. Tak, verím, že aj toto prianie sa mi splní…

Dagmar gratulujeme k cene, ktorú získala a samozrejme aj k vytúženému dieťatku. Všetko dobré!

Chcete si vypočuť niektoré z príbehov Encyklopédie spravodlivých? 

Navždy s rodinou Zachránená v košíku Statočný učiteľ

(25 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...