Rozhovor s Maškrtníčkou.

Jana Šebová – presne jedna polovica rodinného, neštátneho súkromného divadla Maškrta. Deti ju poznajú ako Nany z nedeľnej detskej relácie vo verejnoprávnej televízii. Milá opatrovateľka s lokňami a háčkovanými kvetmi vo vlasoch. S tou televíznou Nany má civilná Jana veľa spoločného – vysmiate, vždy pozitívne naladené dievča do voza i do koča. Okrem toho všetkého je aj scenáristkou, trocha dramaturgičkou, autorkou, manažérkou, mamou, domácou paňou chutného vidieckeho domčeka a samozrejme kuchárkou.  

Aká bola tvoja cesta k bábkoherectvu?

Ako 16 ročná so musela skončiť s folklórnym tancom, ktorému som sa dovtedy venovala. Náhodou som sa zoznámila s košickými amatérskymi bábkohercami. Najprv to vyzeralo ako náhrada za tanec. Potom sa ale ukázalo, že to bola osudová náhoda. Totiž, bola to láska na prvý pohľad. Bábkoherectvo mi natoľko učarovalo, že môj výber vysokej školy bol absolútne jasný. Podala som si prihlášku na VŠMU. Videla som ako znamenie osudu, že v tom roku 1989 sa otvárala bábkarina prvý rok. Boli sme prví piati prijatí študenti. 

Tínedžerky by si zvolili skôr činoherectvo než bábkarinu.

Nikdy som netúžila byť obyčajnou činohernou herečkou. Možno to súviselo s tým, že som sa na to nikdy necítila. Nemala som za sebou tú linku, ako  zvyknú mať adepti herectva, že chodiť recitovať na Hviezdoslavov Kubín a potom ho vyhrať a moderovať všetky školské akcie. Toto sa mne vtedy nestalo. Sám riaditeľ nášho gymnázia bol prekvapený, že sa ja hlásim na bábkarinu. Tvrdil, že ma dovtedy nepočul zarecitovať ani jednu báseň. No ale vzali ma.

S Tomášom, tvojím manželom a druhou polovicou vášho divadla, ste sa stretli na škole. V jeho prípade to bolo tiež o bábkohereckej láske na prvý pohľad?

Tomáš je presne opačný prípad ako ja. Mal vtedy za sebou kariéru kubínistu, celoslovenského víťaza. V Bratislave chodieval do divadelného súboru LUDUS, kde začínali mnohí herci. Skončil školu umeleckého priemyslu – odbor keramika a začal študovať herectvo.  Keď ale otvorili bábkoherectvo a on už mal skúsenosť s výtvarnom, tak sa rozhodol prestúpiť. Opustil rady činohercov a prišiel na bábkarinu. Tak sme sa s Tomášom spoznali. On študoval o ročník nižšie ako ja.

Založenie súkromného divadla v roku 1994 bolo pre vás  prirodzeným krokom po skončení školy?

V prvom rade sme riešili, ako byť spolu, keďže ja som doštudovala o rok skôr ako Tomáš. Tak som si sama spravila predstavenie. Plán bol, že ho budem rok hrať, počkám Tomáša a potom sa spoločne rozhodneme, čo ďalej. Počas celého štúdia som si myslela, že sa vrátim do košického bábkového divadla. Ale zrazu prišiel tento Bratislavčan a to už nebolo také jednoznačné. Moja prvá inscenácia sa osvedčila. V tom čase ešte nebolo tak veľa súkromných divadiel ako dnes, veď to bolo pár rokov po revolúcii. Tak sa nám zazdalo, že toto by mohla byť naša cesta a zároveň nám to vyrieši aj súkromný život.

Dnes máte v repertoári 8 inscenácií, ktoré hrávate. Majú čarovnú scénografiu, kostýmy, bábky. Je to všetko vaša práca? 

Isto to znie tak nadnesene, že sme autorské divadlo a všetko si robíme sami. Ale je to tiež dôsledok  nevyhnutnosti. Ako sme si nemohli po škole dovoliť architekta na dom, tak sme si nemohli dovoliť ani scénografa a režiséra. Vtedy nejestvovali ani granty, takže nebolo z čoho zaplatiť. Tak sme to skúsili sami  – upraviť text, dramatizovať ho, zrežírovať. Tomáš sa chopil výtvarnej zložky. Nikdy sme sa nebáli práce – v živote ani pri divadle. A nič pre nás nebolo prekážkou. Tomáš si zistil ako sa kašírujú hlavy a stavia múr a ja som si pozisťovala, ako sa robí účtovníctvo. Tak sa stalo, že si všetko robíme sami a všetky inscenácie sú naše diela.