Aľa Rachmanovová a denníky boľševického teroru, ktoré v Rusku dodnes vytesňujú

Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová, bola ruskou exilovou autorkou. Jej denníky, ktoré zachytávajú krvavú ruskú občiansku vojnu, boľševický prevrat a nástup komunistického režimu v Rusku, sa v období medzi dvoma svetovými vojnami stali bestsellermi a boli preložené do viac ako 20 jazykov.

V Sovietskom zväze a v „spriatelených“ štátoch boli Aline knihy zakázané. Nikdy neboli vydané v Rusku a v ruštine,  a to ani po páde komunistického režimu. Aľu Rachmanovovú a jej svedectvo teroru celkom vytesnili.

Kto bola Aľa Rachmanovová

Aľa Rachmanovová sa narodila 27. júna 1898 v uralskom mestečku Kasli, neďaleko Jekaterinburgu, ako najstaršia z troch dcér.

Pochádzala z ruskej šľachtickej rodiny, jej otec bol zámožný lekár a matka bola z bohatej továrnickej rodiny. Alini starí rodičia mali vilu na Kryme neďaleko cárskeho paláca. Jej detstvo pri čarovných jazerách Uralu bolo nádherné a bezstarostné. To sa však nadobro skončilo s boľševickou revolúciou.

Keď mala 17 rokov, začala si písať denník, ktorý bol nielen jej terapiou. Urobil z nej nefalšovaného, úprimného svedka dejín, hoci písaním denníkov riskovala to najcennejšie, čo jej ostalo, holý život.

Ruska bez Ruska

Aľa Rachmanovová mala pohnutý osud, a pritom dokázala byť nezlomná. Po vypuknutí ruskej občianskej vojny musela s rodinou ujsť do vyhnanstva na Sibír. Pred červenou armádou utekali v dobytčích vagónoch, cesta im trvala 6 týždňov. Pre prípad, že by rodina padla do rúk červeným, rozdal otec dcéram vo fľaštičkách cyankáli.

Na Sibíri sa zoznámila s rakúskym vojnovým zajatcom, Arnulfom von Hoyerom, za ktorého sa vydala a porodila mu syna. Aľa ignorovala vtedy zaužívaný názor, že výchova má byť prenechaná spoločnosti, od svojho dieťaťa sa ani nepohla. Bola výnimočne milujúcou a obetavou matkou.

Zo sovietskeho Ruska manželov vykázali v roku 1925 ako „nepriateľov ľudu,“ Aľu zbavili občianstva, čím sa stala jednou z „Rusiek bez Ruska.“ S manželom a synom Jurkom museli odísť do rakúskeho exilu, kde sa vo Viedni istú dobu živila ako mliekarka.

Večer padala do postele na smrť unavená, trápili ju nočné mory, ale keď sa zobudila, s potešením zistila, že je v Rakúsku: „Som v Rakúsku, som slobodná. Nik ma nezatkne, nik sa mi nevyhráža, že ma bezdôvodne zastrelí.“

Rachmanovovej úspech

Rodina žila neskôr v Salzburgu, kde si manželia polepšili. Aľa Rachmanovová tu prestúpila na katolícku vieru.

V roku 1930 vydala svoj denník, z ktorého sa stal bestseller a z Ale Rachmanovovej slávna spisovateľka, ktorá veľa cestovala a čítala zo svojich kníh. Rodičia sa však jej úspechu už nedožili: otca zastrelili a matka zomrela na sarkóm pľúc.

Len ťažko si Aľa užívala nový život v blahobyte. Stále musela myslieť na príbuzných, ktorých prenasledovali boľševici. No netrvalo dlho a radostný život v Salzburgu sa zmenil kvôli nacistom.

Po anšluse Rakúska mala Aľa Rachmanovová zase dôvod báť sa. Písanie denníkov ju mohlo odviesť do koncentračného tábora. Režim jej zakázal písať, jej knihy boli vyradené z obehu „ako súčasť ruskej literatúry.“ V Rakúsku platil zákaz dokonca až do roku 1950.

Medzi októbrom 1944 a májom 1945 prežila Rachmanovová 15 bombových útokov na Salzburg. No to najhoršie ju ešte len čakalo.

Jurka, jeden z mnohých

V roku 1945 zastihla Aľu obrovská tragédia. Vo vojne zomrel jej jediný syn Jurka, ktorého zastrelili postupujúce jednotky Červenej armády a spolu s manželom museli znova utekať z jeho vlasti.

Azyl našli vo Švajčiarsku, kde Aľa Rachmanovová zomrela v roku 1991. Svojho manžela, ktorý bol dvorným prekladateľom jej kníh a s ktorým až do smrti hovorila len po rusky, prežila o dvadsať rokov.

Potrebu zapisovať všetko, čo zažila, si zachovala až do vysokého veku. Písaním si uľavovala od hnevu i starostí, zverovala sa papieru s tým, čo cítila a „dopisovala“ si s Bohom.

Ľudia, ktorí zabudli, že sú ľuďmi

Roky teroru 1916 – 1920, poznamenané popravami, vraždou cárskej rodiny a exodom ruskej inteligencie, zachytáva prvý diel trilógie s názvom Študenti, láska, Čeka a smrť. Podľa Rachmanovovej sa zlo neukrývalo v boľševikoch, ale v ľuďoch, ktorí zabudli, že sú ľuďmi.

„Svätý“ ruský ľud v šialenstve

25. novembra 1917 si Aľa Rachmanovová do denníka napísala:

„Dnes som ťa opäť videla v šialenstve, ty „svätý“ ruský ľud! Na rohu som zbadala dav ľudí a začula som prenikavý detský hlas, kričiaci v smrteľnej úzkosti o pomoc. Niekoho bili, to bolo zrejmé z pohybov, ktoré som videla. No ľudia naokolo sa smiali, žartovali a počula som, ako ktosi hlbokým basom zakričal:

„Len mu dajte na hubu, svini jednej“ Taká drzosť! Pobehuje si tu so starým odznakom na gymnazistickej čiapke! Ani si ho nepremaľoval na červeno! Len počkajte, veď my vám dáme príučku, buržujskí darebáci, takto sa naschvál obliekať v proletárskom štáte!“

Keď opisovala, ako sa zahľadela do tváre vojakov, ktorí odnášali bezduché, krvavé telo študenta, pristihla sa v úžase:

„Pred sebou som mala najobyčajnejšie, najdobráckejšie tváre, aké si len možno predstaviť. Kde bol ten diabol, ktorý ich len pred chvíľou posadol, keď trhali na kusy to úbohé dieťa?“

Mlčiaci ruský ľud

12. decembra 1917, dva dni potom, čo zomrel Alin starý otec, opisuje, ako vojaci zviazali duchovného s manželkou a ubili ich pažbami pušiek pred očami ich detí.

 „Nuž, modli sa ty popská sviňa!“ kričal Gorbunov, ktorý bol opäť spitý. „Prečo sa nemodlíš, aby ťa Boh zachránil?“ Keď ich rozviazali, zaviedli ich k jazeru. Vojaci ich chytili za nohy, strčili im hlavy do diery v ľade, opäť ich vytiahli a hrali sa takto dovtedy, kým mučeníci nejavili známky života. A ľudia sa len prizerali a mlčali a mlčali… Kto vie tak mlčať ako ruský ľud?!“ pýta sa zase Aľa Rachmanovová.

Mlčiaci ľud sa objavuje aj v Puškinovom Borisovi Godunovi, podľa ktorého ľud mlčí, pretože nie je schopný niečo zmeniť, síce vytvára dejiny, ale je vlastne len nástrojom v rukách rečníkov a vodcov, vysvetľuje prekladateľka denníkov, Zuzana Demjánová, podľa ktorej Rachmanovová neskrýva najmä jeden moment zla komunistického systému:

„Nebola to abstraktná strana či nomenklatúrne kádre, čo sa dopúšťali zverstiev, neboli to len krutí, zvrhlí jednotlivci, čekisti a vojaci, bol to ruský národ, ktorý mučil a znásilňoval sám seba.

Boli to mnohí Rachmanovovej susedia, obyčajní ľudia, vrátnici, robotníci, sedliaci, študenti, spolužiaci, kedysi skromní a pracovití ľudia, kotrí sa cez noc zmenili na krvilačné šelmy. A keď neboli krvilační, boli zbabelí a falošní, či jednoducho bezmocní.“

So svojou vlasťou bola Aľa Rachmanovová hlboko zviazaná až do smrti. Napriek všetkému bol jej vzťah k ruskému ľudu dobrosrdečný, láskavý a milujúci.

„Z jej diel cítiť detsky naivnú vieru v dobro, ktorú podporuje neotrasiteľná dôvera v Boha. Táto jej aj v najtrpkejších chvíľach umožnila zmieriť sa s osudom,“ napísala Ilse Stahr, autorka biografie Tajomstvo Ale Rachmanovovej.