Čo s negatívnymi emóciami

Problémom je už to, že emócie, ktoré prežívame, nazveme negatívnymi.

Áno, všetci sa nejako usilujeme tešiť sa zo života, robiť veci ktoré v nás a v našich blízkych zanechajú príjemné alebo aspoň neutrálne pocity. 

Sú ale okolnosti, ktoré nás vyburcujú k hnevu, roztrpčeniu, sklamaniu či smútku. Inokedy máme strach, obavy alebo úzkosť z toho, čo má prísť. 

Jednoducho, niekedy to nezvládame a aj pri veľkej snahe zamerať sa na to, čo je v našom živote dobré, „prepadnú“ nás negatívne emócie. 

foto: pexels

 

Kedy nás „prepadnú“ negatívne emócie

Tieto „prepadnutia“ vieme zvládať, pokiaľ máme po ruke obvyklé spôsoby „zvládania stresu“. Sú to bežné dennodenné rituálne činnosti, šport, telka, kniha, práca, koníčky, kamaráti… Lenže, čo ak ich už nemáme po ruke, čo ak už nevládzeme, alebo prídeme o niečo z toho. O zdravie, prácu, musíme opustiť nejaký koníček, musíme niečo ukončiť, lebo to ohrozuje naše zdravie, alebo vzťahy…? A zase riešime tie emócie. Chýba to, čo nám pomáhalo prekrývať tie „negatívne emócie“. 

Nevieme čo s „negatívnymi emóciami“ a nevieme ako pred nimi utiecť. Prežívame krízu a dúfame, že sa z toho nejako dostaneme.

Všetko môže byť v poriadku, len ja sa necítim dobre.

Poďme po poriadku. Ako som už na začiatku spomenul, nazvať nejakú našu emóciu negatívnou, je už samé o sebe problémom. Totiž akúkoľvek emóciu, ktorú prežívame, triediť do kategórií pozitívna-negatívna, dobrá – zlá, príjemná-nepríjemná – je problém. Problémom je aj kritérium hodnotenia emócii. 

Najčastejším kritériom je to, či je emócia bolestivá, alebo energeticky náročná, alebo len nie pre nás  komfortná.  Necítiť bolesť, prežívať kľud, radosť, pohodu a spokojnosť. Tieto kritéria, ktoré hrajú rolu v našom uvažovaní a hodnotení  súvisia aj s dobou a kultúrou, v ktorej žijeme. Sme deti konzumnej doby. Ovplyvňuje naše pozeranie sa na svet, ľudí, okolnosti, situácie, ako aj na seba, to čo prežívame a ako to prežívame.

Pocit, ktorý prežívame, nie je skutočný problém.

Pocit je reakciou na moju realitu, ktorú žijem. Mylne sa domnievame, že ak by sme to prežívali inak – ľahšie, ak by som bol odvážnejší, mal menej strachu, atď., vyriešilo by sa to. Prežívanie je spätnou väzbou na to, ako interpretujem svoju realitu.

Ak odstránim spätnú väzbu, tak som v tom istom, len bez spätnej väzby. Je to ako keby sme si privreli ruku medzi dvere a zárubňu a necítili bolesť. Necítili by sme síce bolesť, ale ruka by bola možno zlomená a jej funkčnosť obmedzená.

Čiže „zahrávať“ sa so svojou spätnou väzbou je ako strácať cit v rukách, nevidieť a necítiť nebezpečie, ktoré nám hrozí. Nevidieť súvis nášho prežívania so životom je veľmi vážnym dôsledkom „zahrávania“ sa s pocitmi.

Prečo sa cítime tak, ako sa cítime

Častokrát mi prídu do poradne ľudia, ktorí nerozumejú tomu, prečo sa cítia tak, ako sa cítia, prečo majú úzkosť a panické ataky, keď všetko v ich živote je v poriadku. V mojej hlave sa zapne červené svetielko a dávam  človeku spätnú väzbu, že mi to nedáva logiku. A tak strávime celkom dlhý čas – niekoľko sedení, kým spojíme jeho emócie so životom.

Zahrávanie sa so spätnou väzbou  sa dá na viacero spôsobov. Skúsim vymenovať niektoré:

♦ Zľahčovanie – Najčastejšie a najdostupnejšie. Ono, zľahčujú sa iba ťažké veci, samozrejme, aby nás neboleli. Buď sme na to prišli sami, že nám to pomáha, alebo sme to odpozorovali od rodičov, ešte keď sme boli malí. Čiže, keď sme to robili od mala, tak tých manipulácii s emóciami je neúrekom. Samozrejme, že zľahčujeme aj problémy iných. Spočiatku im to nevadí, ale po čase sú na to alergickí.

♦ Racionalizácia – je to taká agresívnejšia forma manipulácie s našimi pocitmi. Odôvodníme si  „rozumovo“, že nemáme dôvod sa cítiť tak, ako sa cítime, že je to malichernosť, a ideme ďalej.

♦ Pozitivizmus – sofistikovaný spôsob klamania sa. Človek si ho ešte aj považuje, a iní ho za to ešte aj obdivujú. Toto je veľmi ťažko identifikovať. Hovorím tomu slepota na druhú.

♦ Náboženské klišé – tak toho človeka ani Pán Boh nepresvedčí, že pácha násilie na seba a využíva náboženské frázy a bibliu, aby poprel realitu svojho života. Tu som často ako terapeut bezmocný. Čakám na niečo ako zázrak, aby človek uznal, že jeho život nie je v poriadku.

♦ Psychologické frázy – „psychodristy“ – najťažšie nakoniec ☺. Ak pri náboženských klišé očakávam zázrak, tak tu najmenej dva zázraky. Človek sa tu rozpitvá, všetko má vysvetlené, utriedené do psychologických teórii, ktoré samozrejme dávajú veľkú logiku s určitým puncom odborných poznatkov od rôznych autorít. Všetko má rozanalyzované, vie z čoho mu to pramení – vie toho veľa, ale nič sa v jeho živote nemení. Nadchne sa novou psycho témou, a keď sa pri nej zohreje, obzerá sa po novej psycho téme. Niekedy sa aj rozhodne, že chce študovať psychológiu. Veľa radí iným ľuďom, čo ho aj mierne ukojí. Vravím, že aspoň dva zázraky je potrebné, aby človek najprv  spochybnil svoje psychodristy a druhý zázrak aby akceptoval bolestnú realitu svojho života. Nemusí ju hneď prijať, stačí, keď uzná jej existenciu.

Necítiť bolesť nie je riešením

Dokonca som presvedčený, že iba vďaka bolesti, ktorú prináša život každému z nás, môžeme zmúdrieť a dozrieť. Ako pracovať s bolesťou?  Skúsime si to rozobrať v ďalšom článku . Dovtedy si treba zapamätať, že neexistujú pozitívne a negatívne pocity. Pocity sú spätnou väzbou, ktorá mi chce niečo povedať o mojom živote. Držím palce.