Každý z nás túži po harmonickom vzťahu! Táto túžba je v nás bez rozdielu, či sme ju zažili, alebo postrádali v svojich pôvodných rodinách.
Tak či tak, nesieme si ju do manželstva ako predstavu harmónie, ktorá nás sprevádza.
Pred svadbou sme presvedčení….
Do manželstva vstupujeme s istotou, že to naše manželstvo harmonické bude. Pred svadbou sme presvedčení, že s tým druhým to bude harmonické, lebo on/ ona je ten pravý/ pravá.
Na čom je postavená táto naša viera, pardón, istota?
Mám za to, že do manželstva nikto z nás nevstupoval pohádaný, alebo nespokojný, že nám to neklape. Do manželstva väčšina z nás vstúpila so silným zážitkom jednoty, lásky, naplnenia, úžasnej komunikácii, vášni, nežnosti či romantiky. Pred svadbou sme boli úplne ideálny pár! Zažili sme dokonalosť!
Slúbili sme cudziemu človeku všetko
Zrejme tento zážitok bol tak silný, že sme dokázali urobiť to – čo v iných sférach spoločenského života ani nie je možné – sľúbili sme cudziemu človeku všetko – seba, až do smrti. Nie len, že mu bude patriť všetko čo máme, ale aj to, čo ešte len budeme mať. Dokonca aj keď nám bude zle a všetko bude na figu, nič neotrasie náš sľub.
Aj vy prežívate hrôzu z toho, čo sme to len spravili :-)?
Verím, že to má nejaké logické odôvodnenie, prečo sa ľudia berú a od nepamäti si sľubujú jeden voči druhému záväzok až do smrti. Verím, že väčšina z nás vtedy, keď stála pred oltárom, či v sobášnej miestnosti, to myslela vážne. Tiež verím, že po rokoch to väčšina z nás aj zopár krát oľutovala.
Urobili sme hlúposť?
Prečo? prečo je to tak? Prečo tá dokonalosť nevydržala, prečo tá harmónia vyprchala? Žeby sme boli zaslepení? Urobili sme hlúposť? Boli sme mladí a nerozvážni? Kde je chyba? V čom je problém? Ako je to možné?
Rozčarovanie …
Keď sa tak zamýšľam a snažím sa tomu porozumieť, prvé čo si všimnem je rozčarovanie. Po rokoch manželského života začneme cítiť, že niečo nefunguje, že sa niečo pokazilo, respektíve, že to nevyšlo.
Sú niektorí, ktorí takéto rozčarovanie pochopia ako omyl svojho života a hľadajú únik z väzenia. Veď by išli proti sebe, ak by sa nesnažili zachrániť seba. Veď už skúšali všetko pre záchranu vzťahu.
Sú aj takí, ktorí toho veľa vydržia a znesú toho veľa – pre rôzne veci – deti, rodina, hypotéka, bývanie, peniaze, atď. Sú aj takí, ktorí bojujú o navrátenie harmónie – a hľadajú, kde a kto urobil chybu.
Poznám aj takých, ktorí namiesto hľadania chyby (či v sebe, alebo v tom druhom), sa na to rozhodli pozrieť úplne inak. Teraz by som dal priestor Táni a Aďovi. Sú manželia 16 rokov. Ako to vidia oni:
Táňa a Aďo. Sú spolu 16 rokov:
Skúsim nájsť pár viet a vyjadriť to, čím žijeme my…
Keď som bola slobodná, mladá, ,,nevedomá”… , myslela som si, že vydať sa znamená že už je všetko definitívne, jasné, nemenné, určite budem presne vedieť čo mám robiť a kto kráča vedľa mňa…
Keď som vtedy stretla pár, ktorý už mal za sebou 10 rokov spoločnej cesty, mala som pocit, že už niečo nové, títo ľudia v živote nenájdu, že keď ja raz budem niekde tu, asi už budem všetko vedieť a dokonca sa už asi aj budem nudiť…?
Dnes, po spoločne prežitých 15 – tich rokoch – upresňujem teraz nám od 1.2.2016 beží 16 ty rok – musím povedať, že stále nič neviem…..o nude nemôže byť ani reči…
Po prvom zamilovaní prišlo prvé sklamanie
Každý spoločný deň nám priniesol nové poznanie… po prvotnom zamilovaní prišlo prvé sklamanie… – veď tento človek mi nemá čo povedať, nerozpráva sa so mnou…, ale aj tak ho mám rada, stále má viac plusov ako mínusov , postupne hľadáme nové pojítka, prichádza naša prvá Valentínka, na 1. pohľad pojítko, po upresnení strata pozornosti pre Aďa …
vtedy sme to však ustáli, lebo môj návrat do práce a k naším novým spoločným aktivitám bol relatívne rýchly, cca po 8 mesiacoch. Avšak tento proces bol spontánny, bez uvedomenia si podstaty, čo kto z nás potrebuje, očakáva, čo jeden pre druhého robíme či sa o seba vzájomne staráme…
Pár rokov sme spoločne plávali a vystačil nám pocity, že sa máme radi,
že máme spoločnú dcéru, že vytvárame spoločné nové hodnoty a že sa vzájomne priťahujeme a máme stále jeden pre druhého viac pozitív ako negatív. Ale nesnažili sme sa spoznávať… postupne sme sa vzďaľovali jeden od druhého.
Často sme sa hádali kvôli iným očakávaniam jeden od druhého, málo sme komunikovali, spoločnosť nám nepretržite robil televízor a jediný čas, kedy sme sa v podstate počuli a čosi o sebe dozvedeli boli návštevy našich priateľov.
Neoceňovali sme sa…
Mojimi opakujúcimi sa chybami boli neustále tlaky na môjho partnera…, v horlivej snahe v čo najkratšom čase dosiahnuť ,,naše” alebo skôr moje vytýčené ciele (rekonštrukcia domu) som ho neustále tlačila bez dostatočného oceňovania, chválenia a povzbudzovania.
Namiesto toho som často kritizovala,
že to robí pomaly, že sa nestíha, atď… . Zákonite to muselo niekam dospieť a zrejme nie tam, kam som očakávala ja… Dom sa dokončil, môj nástup do novej práce a pozornosť takmer z 90% sústredená všade inde okrem môjho partnera.
Kvôli domu môj Aďo prerušil svoj biznis a aj oň takpovediac prišiel a bol doma… Po nasťahovaní sa staral o deti, varil, dokončoval,… páčilo sa mi to, ale asi som to nedávala dosť najavo a jemu to určite nestačilo…
Aďo nastúpil do novej práce a tam stretol inú ženu,
ktorá bola ochotná dať mu všetko čo ja som nedávala, lebo som ani netušila, ako sa má o vzťah, partnera a lásku starať… Všetko čo som dokázala bola neuveriteľné sklamanie, urazenosť, ohrdnutie, smútok, bolesť a hnev na môjho partnera… Veď ja som predsa všetko robila pre nás, pre naše deti, aby nám bolo lepšie, aby sme mali dostatok prostriedkov, aby …a nejak som pozabudla postarať sa, aby môj manžel mal to, čo potrebuje…
Nevedela som si s tým rady a veľmi ťažko sa v tom čase žilo, takmer sme sa rozviedli…
Neviem ani dodnes čo asi presne v tom čase rozhodlo, že sa môj Aďo nakoniec ku mne vrátil…
V nasledujúcich rokoch sme začali tráviť dosť času sami dvaja a to bolo fajn, zbližovali sme sa, ale ja som sa stále snažila nájsť odpovede prečo sa to stalo, čo som robila zle, samozrejme som ani pri jednej hádke nevynechala možnosť pripomenúť mu ako mi ublížil. Napriek tomu to nejak šlo…
Potom prišlo obdobie mnohých zmien,
jednak sme obaja začali podnikať, jednak sa nám narodili 2 ďalšie dcérky a toto bolo pre náš vzťah mimoriadne náročné… Naša práca si vyžadovala maximálne úsilie ale aj naše deti nás potrebovali… Venovala som sa deťom, práci a dookola a o môjho manžela som očakávala, že bude robiť to isté, že sa bude ponáhľať z práce, aby mi mohol pomáhať s našimi malými deťmi, lebo skutočne to bolo veľmi náročné zvládať to… Bol to jeden chaos…
Už nehcel chodiť domov, kde ho čakala vždy nespokojná “fúria”
K tomu sa pridali ťažkosti v práci u Aďa, aj finančné, a odrazu už nevládal… už nechcel chodiť domov, lebo doma ho čakala večne nespokojn ,,fúria” s nekonečným množstvom požiadaviek a očakávaní, bez pomenovania toho, čo skutočne chce a už vôbec sa nedá hovoriť o tom, že by si táto žena mohla svojho manžela nejak všímať že vôbec aj on má nejaké potreby… Takto to nejaký čas išlo, nespokojnosť z obidvoch strán rástla, aj keď tak pomaly, ale predsa…
Aj tak musím povedať že som to nečakala, netušila a bolo pre mňa veľkým opätovným sklamaním, keď som zistila, že môj manžel venuje hodne pozornosti inej žene…
Iná žena
Nevedela som sa s tým zmieriť, nevedela som mu odpustiť, nesmierne som sa cítila urazená a sklamaná…
Ako mi to mohol urobiť opäť?
Ako to mám zvládnuť?
A prečo??? Tisíce otázok bez odpovedí …
Už som ho nechcela…
Avšak vedela som, kedže moja 1. dcérka (18 rokov) je z môjho 1.manželstva, že je niekedy veľmi ťažké byť vo vzťahu s mužom, ktorý nie je otcom mojich detí. A tiež som vedela, že si nechcem zvykať na iné maniere niekoho cudzieho a tiež som vedela, že môjho manžela neskutočne potrebujem, je to moja polovica, polovica môjho ja, môjho bytia…
V tom čase som ho nenávidela a milovala zároveň…
Tak veľmi som mu zazlievala že to opäť pokazil a už nie je cesty späť… Stále som si kládla otázku, prečo…?
V čom je ona lepšia?
Čím je taká výnimočná…?
Nechcela som počuť, že aj ja som chybila, že som mohla mnoho vecí robiť úplne inak, že som sa starala o blaho všetkých a všetkého, len nie o potreby a pocity môjho Aďa…
Manželská poradňa. Navštívili sme Kamila.
Boli sme odlúčení a Aďo prišiel s nápadom skúsiť navštíviť manželskú poradňu a teda navštíviť Vás Kamil. Najskôr som nechcela, veď ja predsa nerobím nič zle, ja predsa nechybím, veď to ty máš problém, tak si ho rieš…
Nakoniec som sa predsa len rozhodla ísť a dnes nechápem ako som tak dlho mohla žiť tak zaslepená…, nevidieť, nevedieť, nepočuť, neriešiť, nechcieť,…
Divím sa, s odstupom času, ako je vôbec možné, že sme ešte spolu… Je až neuveriteľné, aké to bolo pre nás obidvoch náročné, ako sme si nevedeli pomôcť, ale prešli sme cez to, prežili a dnes som nesmierne šťastná…
Ďakujem Aďovi, že to vydržal so mnou, lebo keď si seba v niektorých situáciách predstavím, ja sama by som už so sebou dávno nevydržala…, On áno … 🙂
Ďakujeme Kamilovi. Kadžý pár by mal mať svojho konzultanta.
,,Ďakujem Ti láska moja” a ďakujem Kamilovi, ktorý vďaka svojej vytrvalosti a vynikajúcim odborným aj ľudským zručnostiam nám pomohol nájsť cestu k sebe… Veľmi nám pomáha stále a dokonca sme toho názoru, že každý pár by mal mať svojho ,,konzultanta”, lebo je mnoho vecí, ktoré sa udejú a predsa sme všetci ,,egoisti” ako aj Kamil hovorí a málokedy sa dokážeme odosobniť a Kamil nám pomáha nachádzať ,,vtáčiu” perspektívu, nehľadať subjektívnu pravdu či spravodlivosť, ale skôr pochopenie a prijatie názoru či akceptáciu jedinečnosti toho druhého a jeho vnímania sveta…
Naša učebnica
Rovnako nám pomáha naša ,,učebnica” – ,,Moje túžby, tvoje túžby”(Willard, Harley), lebo tam sa nachádzame a koľko krát v čase čítame aj rovnakú vetu, vždy tam nájdeme opäť čosi nové… Je to jedinečná kniha a možno práve toto by sa malo učiť na školách, už v detstve, lebo pre život je podstatné v prvom rade to ako vytvoriť ,,harmonický” vzťah.
Ja a môj manžel máme dnes krásny vzťah…
Nie sme bez chýb a stále aj dnes robíme rovnaké chyby, ale už o nich vieme a keď ju urobíme, snažíme sa to napraviť, snažíme sa obidvaja nájsť, či už vlastnú vnútornú silu, alebo pomoc Kamila, aby sme si to vyčistili a mohli sa posunúť opäť ďalej.
Ja neviem tak celkom presne definovať, či je náš vzťah už ,,harmonický” . Avšak viem, že sa o to veľmi obidvaja snažíme, staráme sa o seba, vychádzame si v ústrety a snažíme sa napĺňať si vzájomne naše potreby…
Už sa neobzerám dozadu, prečo… už viem prečo…, už sa nepozerám dopredu s obavou, či ma opäť niekto nenahradí… dnes sa pozerám na dnes, čo môžem urobiť lepšie, čo môžem a ako môžem konať, aby sme si mohli čo najlepšie užívať každú našu spoločnú chvíľku, aby sme si skvalitnili náš čas, našu lásku, naše milovanie… . Je krásne mať tento pocit naplnenej lásky… Ktorú vďaka Nám, našej ochote sa pozrieť na život trochu inak, vďaka Kamilovi a knihám a teda poznaniu, ktoré nám prostredníctvom nich ponúkol, si vieme vzájomne darovať a neustále dávať…
ĎAKUJEME 🙂
Nenachádzam slov údivu nad vašou prácou Aďo a Táňa. (Kamil)
Táák, aj na osobnej skúsenosti manželov Aďa a Táni môžeme vidieť, že cesta k harmónii vedie cez kopec dis-harómie (ako mi aj prisvedčili). Harmónia bez dis-hármónie je buď naoko, alebo na úkor niekoho. Preto neverím na harmóniu po svadbe. Verím na postupné objavovanie harmónie – od malých až po veľké veci.
(7 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Diktáty pre tretiakov
Tehotenské 2025
