Ľubka žije v manželstve

Patrí k tým, za ktorými sa na ulici obzriete. Je jedinečná, úplne iná ako všetci ostatní. Na prvý pohľad jej výškou – meria 102 cm. Na ten druhý tým, čo skrýva vo svojom vnútri…

Prečo si sa rozhodla vydať sa?

Vydať som sa chcela vždy, bola to moja tajná túžba, stále som chcela viesť plnohodnotný život, a k tomu patrilo aj manželstvo. Chcela som muža, s ktorým by som sa mohla zobral v kostole. To bolo pre mňa najdôležitejšie – žiť Božiu zmluvu. Stretávala som však len takých, čo sa mi nepáčili, a často sa mi to už zdalo nemožné. Cítila som, že mám všetky predpoklady žiť v manželstve.

Ako si ty, malá žienka, našla takého veľkého manžela?

Tak nie som malá, ale nízka  a môj muž je „bežných rozmerov“.  Ľudí nedelím podľa výšky či „nížky“, podľa tučnoty a podobne, ale podľa charakteru a „príťažlivosti“, ktorú v sebe majú. Krása vychádza z vnútra a z charizmy človeka, čím vie toho druhého zaujať a ako si ho dokáže získať. Ale na to musí každý človek dozrieť a neviem, či všetci vôbec dozrieme.

Keďže sa v mojom živote, čo sa týka mužov, nič nedialo, tak som povedala Bohu, že to môže len On zmeniť. A tak som sa začala modliť a prosiť za muža, ktorý by ma miloval takú, aká som. Za svojho manžela som sa modlila asi 5 rokov. Za ten čas ma Boh dostatočne pripravil a zmenil na to, aby som ho mohla stretnúť.

Ako vyzeralo prvé rande?

Prvýkrát sme sa stretli pri kláštore Karmelitánok, na sídlisku, kde sme obidvaja bývali. Prišiel pán v čiernom kabáte a ja som sa ho trocha bála… /smiech/. Ale keďže sa tvárim vždy ako hrdinka, tak som sa rýchlo zoznámila a išlo sa na čaj, potom mi stále písal a stretli sme sa zas. …

Róbert bol úplne neveriaci muž, tak som sa pýtala Boha, čo s tým? Dostala som prísľub, že Róbert sa tiež stane veriacim, a tak som teda do toho šla. Bol to krásny, ale zároveň veľmi ťažký čas duchovného boja, pretože Robo má za sebou ťažký život. Dnes sme už obaja veriaci. Veľmi sa teším, že sme sa takto zjednotili aj v tejto oblasti.

Čo hovorilo tvoje okolie na to, že máš priateľa?

To sa musíš spýtať okolia, predo mnou sa tvárili, že pohoda. Podľa mňa staré dievky závideli, rodina sa bála, starší ľudia sa čudovali a boli aj takí, čo sa úprimné tešili. Také klasické – trápne predsudky slovenskej nezrelej spoločnosti. Moje okolie je zvyknuté, že stále idem za svojim cieľom a žijem to, pre čo sa rozhodnem, už ich to ani neprekvapuje.

S čím si do manželstva vstupovala?

Do manželstva som vstupovala s vierou, že sa môj manžel sa úplne obráti k Bohu a naše manželstvo bude jeden veľký požehnaný zväzok. Že budeme spolu zvládať všetky situácie a prekonávať prekážky, že naša láska bude silná a bude ostatným svedčiť, že všetko je možné tomu, kto verí a nerozhoduje výška, vek, farba pleti.

Mali ste už nejakú krízu?

Krízu sme mali myslím na začiatku manželstva, keď sme začali spolu žiť a zistili sme, že každý má svoj spôsob života a musíme sa jeden druhému prispôsobiť,

už obidvaja nie sme najmladší. Postupne sa to však začalo meniť a jeden druhého sme začali viac chápať. A samozrejme, krízy sú stále, vznikajú hlavne z nedostatku komunikácie, keď si jeden mysli to a druhý ono a myšlienky sa čítať nedajú.

Premietam si obraz, ktorý som videla pri návšteve v Košiciach. Ľubka, projektová manažérka a špeciálna pedagogička vychádza zo svojho auta. Pred bytovým domom ju čaká manžel a na rukách drží malé chlapčiatko. Chlapčiatko sa netrpezlivo mrví a potom rozbieha smerom k mamke. Mamka, tá je len o trošku vyššia ako dvojročné dieťatko. Ľubka sa stala pred dvoma rokmi mamou.

Ako si prijala tehotenstvo?

Uff, ufff, so strachom, ale hneď som zaujala miesto bojovníčky, lebo ČOMU UVERÍŠ, TO SA TI STANE. A mne dal dobrotivý Boh prísľub, že „múdrosť múdrych zmarím, rozumnosť rozumných zavrhnem“. Tak aj bolo – všetko bolo proti logike ľudskej, ale nie proti logike Božej, a po ťažkom boji mám krásneho chlapčeka, ktorý je veľkým povzbudením pre mnohých.