Trpím na ihrisku, nezvládam besiedky. Som matka introvertka

To bol prípad našej rodiny, keď z môjho malinkého vyškereného bábätka pomaly ale isto začala vyrastať hlučná, veselá, spoločenská divožienka. Ja a jej brat (obaja patriaci do kategórie intenzívnych introvertov) sme nestíhali vnímať a chápať, s akou ľahkosťou, živelnosťou a samozrejmosťou sa pohybovala medzi ľuďmi. Veľkí, malí, starí, mladí – všetko jedno. Hlavné bolo, že je poruke niekto, kto sa chce rozprávať, smiať a zabávať.

Bohužiaľ, ja som tu ten rodič, takže som musela byť ja tá, kto urobí prvý krok. Prestala som poškuľovať z môjho kúta a vykročila som smerom k našej divožienke. Ehm…mala by som skôr napísať, že som sa začala veľmi pomaly a neochotne šuchtať, pretože vykročenie by v reálnom živote vyzeralo úplne inak než to, čo som predvádzala ja.

Viete ako sa niekedy hovorí, že matka by pre svoje dieťa aj do studne skočila. Keď sa tak spätne pozriem na moje pokusy premiešať môj tichý, hĺbavý svet s vrelým, kontaktným svetom našej dcéry, hodnotím to tak, že by bolo bývalo jednoduchšie skočiť do tej studne.

Mamičky – introvertky, hláste sa:

Ktorá z vás ticho trpela na ihrisku, keď vaše spoločenské a komunikatívne dieťa zatiahlo do hry slušnú kôpku ďalších spoločenských a komunikatívnych detí a ich podobne spoločenské a komunikatívne mamičky okamžite pocítili potrebu zahrnúť vás do skupinového rozhovoru?

Ktorá z vás sa cítila trápne a nevychovane popri vašom školákovi, ktorý na veľkej rodinnej oslave s rozžiarenými očami podával ruky, objímal sa a vtipkoval s ľuďmi, ktorých sotva pozná, zatiaľ čo vy by ste sa najradšej videli v tajnej miestnosti kam sa nikto z nich nikdy nedostane?

Ktorej z vás išla pravidelne prasknúť hlava z hodín a hodín sústavného živého rozprávania vášho temperamentného dieťaťa o každom detaile jeho života a o každej myšlienke, ktorá mu prejde hlavou a o všetkom čo by chcelo, čo plánuje, čo si myslí, na čo má chuť; o tom, čo kto povedal, ako to povedal a prečo to povedal?

Ktorá z vás v sebe musela riešiť dilemu, či dovoliť alebo nedovoliť svojmu dynamickému dieťaťu aby si pozývalo domov svojich kamarátov, s ktorými bude brázdiť vaše súkromie a narúšať vašu pohodu?

Ktorá z vás si musela zvyknúť na to, že naozaj existujú ľudia, ktorí milujú spoločnosť množstva ďalších ľudí a situácie ako napríklad vystupovanie na javisku, plesy, koncerty, rušné diskusie a príležitosti keď môžu byť v centre diania?

Na extroverta sa hrať nenaučím

Ako plynul čas, začala som si čoraz viac uvedomovať, že zo mňa extrovert nikdy nebude a ani sa nikdy nenaučím hrať na extroverta. Vrátila som sa do svojho kúta, ale už nepoškuľujem. Hrdo a otvorene zastupujem intenzívnych introvertov v našej rodine. Hrdo, otvorene a vďačná za to, že sme na tomto svete rôzni.

Vďaka našej dcére, cez jej reakcie, jej názory a rozhodnutia, mám možnosť vidieť veci z iného uhla. Niekedy jej nerozumiem. Niekedy jej nerozumiem tak veľmi, že mám nutkanie s ňou nesúhlasiť, alebo (s)prosto zakazovať…pretože ja by som to robila inak. Alebo vôbec.

Kým ona hľadá priateľstvá, väzby, víry života a vzruchy, ja dobrovoľne odchádzam do vyššie spomínanej tajnej miestnosti. Obe to o sebe vieme a vzájomne si to doprajeme. A nielen to! Obe sa snažíme si to navzájom umožniť, aby sme sa mohli cítiť naplnené a spokojné. Čo mi z toho vyplýva?

Že aj keď na začiatku bolo pre mňa ťažké vychovávať a viesť dieťa, ktoré je tak veľmi odlišné odo mňa a má úplne iné potreby ako ja, v konečnom dôsledku nás to mnohému naučilo. Nás dve, aj celú rodinu.

(7 hlasov, priemerne: 4,71 z 5)

Loading...