Je mladá, má čierne vlasy a tlačí kočík

Nemám rada nezáväzné a v podstate bezvýznamné rozhovory a rečičky, ktoré ľudia zapradú na ulici. O počasí, o aktuálnom dianí v meste, o tom čo práve robíme a kam ideme. Nechápem ich zmysel a nikdy neviem, čo mám povedať.

K najhorším patrí otázka: Na prechádzke? ...pretože však ten človek vidí, že idem s kočiarom alebo malými, tmolivými deťmi rýchlosťou nadrogovaného slimáka a očividne SME na prechádzke!

Tak prečo sa to pýta?! Akú očakáva odpoveď?

Až donedávna som si myslela, že to je to „najhoršie“ čo sa môže na prechádzke stať – že sa niekto po siedmy krát v ten deň opýta: Na prechádzke? Až donedávna.

A potom išla na prechádzku naša 15 ročná dcéra.

S kočiarom, v ktorom ležal jej nový braček a s hrdo vztýčenou hlavou. Však prečo by nie? Je pekná, mladá, zdravá a nevidela dôvod, prečo by nemohla odvážne a s radosťou kráčať po ulici. Okrem toho je aj láskavá, starostlivá a zodpovedná, takže stále dávala pozor, aby jej bračekovi nič nechýbalo, nesvietilo mu slnko do tváre, aby mu nebola zima a aby sa mu dobre spalo. Aj mu chvíľu spievala a aj sa s ním rozprávala, keď sa začal hnevať.

Keď ide maminka s kočíkom po ulici, tak sa jej dostane skôr pozitívnych reakcii, nie?

Ľudia buď prejdú okolo bez povšimnutia, alebo prehodia niečo pekné, pochvália bábätko, usmejú sa, alebo začnú jeden z tých mojich neobľúbených rozhovorov o stave kvitnutia tulipánov na námestí. Našej dcéry sa nikto neopýtal, či je na prechádzke. Nikto sa jej neprihovoril a nikto sa na ňu neusmial. Iba zazerali. Dvíhali obočie. Krútili hlavou. Keď prešla okolo, povedali popod nos, ale dosť nahlas na to aby to počula: No to je hrozné! – Taká mladá! – Tá mládež dnes nevie čo so sebou!

Pretože predsudky

Naša dcérka je pekná, mladá, zdravá, láskavá, starostlivá a zodpovedná. A okrem toho má rómsky pôvod. A keďže má rómsky pôvod, všetci samozrejme okamžite uzavreli, že kočíkuje svoje vlastné dieťa. Pretože predsudky. Pretože obmedzenosť. Pretože úzkoprsé videnie sveta. Nášmu približne rovnako starému blonďatému synovi sa nikdy nestalo nič podobné. Ľudia sa skôr usmejú a ocenia, že chlapec išiel povoziť svojho malého súrodenca.

Potom sme sa presťahovali a dcéra išla s kočíkom von znova. V inom meste, s inými ľuďmi. S rovnakým výsledkom. Zdá sa, že malichernosť a tuposť je celoplošná.

Prečo majú potrebu nahlas prejaviť svoje pohŕdanie?

Niekedy uvažujem nad tým, ako sa takíto ľudia cítia sami v sebe. Čo ich tak veľmi popudzuje a poburuje na všetkom, čo je iné, odlišné od toho čo oni považujú za normál a štandard? Ako napríklad Rómovia. Alebo veľmi mladé mamičky. Čo im tak veľmi vadí a prečo majú potrebu nahlas prejaviť svoj nesúhlas a pohŕdanie? Nehanbia sa za seba? Ani trošku? A čo by povedali, keby im niekto vyjavil, že sú v tomto konkrétnom prípade úplne mimo? Došlo by k nejakej sebareflexii? Hanbili by sa za seba potom? Aspoň trošku?

Ako sa cítia…?

Tiež niekedy uvažujem, ako sa cítia veľmi mladé mamičky. Také ozaj mladé, ktorým sa mamičkovstvo prihodilo nečakane, neplánovane a nevítane. Musí to byť ťažká situácia, keď dieťa porodí dieťa. Ale stane sa. Určite musia vo svojom živote odrazu riešiť veľa náročných problémov. Nevyberané reakcie cudzích ľudí na ulici im zaiste nepomôžu.

Naša dcéra nerada chodí kočíkovať svojho malého bračeka.

Je na to viac dôvodov, ale jeden z nich je práve tento: Nechce byť terčom nepríjemných komentárov a pohľadov, ktorých sa jej dostane iba preto, že je mladá, má čierne vlasy a zároveň tlačí kočík.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...