Vo filme “Druhá šanca” s Brucom Willisom vysvetľoval terapeut manželom, ktorí mali krízu, že manželia hádajúci sa v posteli nie sú dvaja ľudia, ale šiesti.
Komický záber, kde muž a žena sedia v posteli spolu so svojimi rodičmi, len potvrdzoval názor, že hádka dvoch manželov je akoby hádkou jej rodičov s jeho rodičmi.
Psychológia priniesla poznatky, že dieťa počas výchovy absorbuje vzory správania – robí record – nahráva správanie svojich rodičov a v dospelosti prehráva, čo nahral.
Keď mladý človek odchádza od rodičov, odnáša si obľúbené oblečenie, zopár fotiek, svoje veci, výbavu od otca a mamy a ako bonus vzor manželského/rodinného spolužitia.
Keď sa Marianka a Peter spoznali, šialene sa do seba zaľúbili. Po roku chodenia ju Peter požiadal o ruku. Ona súhlasila plná nadšenia. Cítila opojenie lásky a to, že on je ten pravý.
Peter bol nežný, láskavý, obetavý, pozorný a múdry. V jeho rodine si všimla, že jeho otec je tvrdý chlapík, neúctivý k svojej žene a deťom, nerozumela tomu, nešlo jej to do kopy s Petrom. Nakoniec si povedala “…on je predsa iný.”
Keď Marianka povedala svojim rodičom, že sa chce vydať za Peťa, rodičia neboli nadšení. Poznali Peťovych rodičov a cítili, že je tam problém.
Mama ju odhovára: “… pozri sa, z akej je rodiny, to chceš žiť tak ako jeho rodičia?” Dcéra odpovie: “…on je iný, on nie je taký, ako jeho otec, on je úplne iný…”
Marianka sa rozhodla aj napriek výslovnému nesúhlasu rodičov. Veď ona najlepšie vie, koho si berie! Po rokoch manželského života, keď Marianka prestávala rozumieť Petrovým návalom hnevu, si spomenie na mamine slová.
Začne mu vyčítať, že je taký ako jeho otec, že mala počúvať svoju mamu, keď ju varovala… Nakoniec si povie: “…má to z rodiny, po svojom otcovi a ja s tým nič nespravím! “ Vytvorí si systém fungovania, ktorý jej zabezpečí čo najmenej zraňujúcich situácii a snaží sa prežiť – už aspoň kvôli deťom.
Je vám povedomý tento príbeh?
Názor, že sme ovplyvnení rodinným prostredím, v ktorom sme vyrastali a že v podstate do veľkej miery určuje, ako budeme ďalej žiť – je tak silná paradigma, že vyvoláva u terajších rodičov malých deti až úzkosť vo výchove – len aby deti neboli traumatizované, aby ich to nepoznačilo, atď…
A predstavte si rodičov, ktorí to takto vnímajú a nedarí sa im – hádajú sa, kričia na seba – a deti sú toho svedkom.
Sú aj takí manželia, ktorí sú “profi herci” – oni sa nehádajú. Konflikt riešia tichou domácnosťou, ale pred deťmi to zahrajú – akoby sa nič nedialo. Len nerozumejú, prečo sú deti tak často choré a nie je jasné, čo im je – lieky nezaberajú, liečba nepomáha. Nuž, je to chronické…
Zranenia z detstva
Častou témou, ktorú riešia dospelí sú – zranenia z detstva – rany, ktoré utŕžili od svojich rodičov. Či muž alebo žena, skúmajúc svoj život, retrospektívne hľadá logiku aktuálnej nepriazne vo svojom živote a nachádza ju v detstve.
A povedzte, neovplyvnila nás psychoanalýza? Freud by mal z nás radosť! Prúser je, že to objavíme, pomenujeme a nič sa nedeje.
Niektorí absolvujú reťaz modlitieb za vnútorné uzdravenia z detstva s nádejou, že sa niečo zmení teraz. Prídu domov a keď vidia, že sa nič nezmenilo, tak vyhľadajú nejakú modlitebnú kapacitu, duchovnú autoritu, aby to malo väčší efekt. Niektorí absolvujú rôzne semináre na túto tému, lenže efekt zvyčajne trvá tak dlho, než opadne samo nadšenie po príchode domov.
Vyzerá to tak, ako keby sme boli ponechaní napospas – ako keby nám nebolo pomoci. Už len sa zmieriť s tým, že ona je taká, on je taký.
Ja to považujem za ďalší mýtus, ktorý svojím škodlivým vplyvom ničí nielen manželstvá, ale aj človeka samého.
Čo ak vidíme problém tam, kde nie je?
Čo ak to nie je tak, že zranenia z detstva nás deformujú a ovplyvňujú? Čo ak je to len rozptýlenie, aby sme si nevšímali oveľa dôležitejšie veci? Čo ak zranenia z detstva nesúvisia s tým, čím sa boríme teraz?
Čo ak takýto pohľad sme prevzali práve spomínanou tendenciou všetko psychoanalyzovať – a povedzme si, kto sa necíti byť trošku psychológom – diagnostikujeme, vysvetľujeme, rozumieme nielen iným, ale aj sami sebe – a odborník je už nanič. Iba aby nám potvrdil naše hypotézy.
Čo je ovocím – hoci lákavého – vŕtania v sebe, či partnerovi? To si odpovedzte sami.
Ešte by som spomenul, že keď sa Marianka s Peťom zaľúbili, nič z toho neriešili, lebo to nebolo pre nich dôležité.
Na margo – je kopec ľudí, ktorí boli v detstve týraní a teraz žijú v harmonickom vzťahu. Je kopec ľudí, ktorí mali úžasných rodičov a sú rozvedení.
Tým nechcem potrieť neprávosť a spôsobenú bolesť, ktorá je odsúdeniahodná. Chcem len poukázať, že výchova – či dobrá, či zlá, vzor – či dobrý – či zlý – nehrá primárnu rolu v živote človeka a to, ako zvládnem život – ako sa budem mať, ako prežijem život.
Zranenia, rany, bolesť, traumy – sú súčasťou života. Ak sa mi nedarí v živote – nie sú za to zodpovedné zranenia z detstva.
Dôležité nie je byť nezranený, ale dozrieť.
Dovolím si povedať, že nie je normálne byť nezranený. Nie byť nezranený, ale dozrieť, je dôležité. A dozrievanie je vnútorny proces.
O strom sa môžete starať najlepšie, ako len viete, ale aby dozreli jablká, je potrebná energia, ktorú má strom v sebe. Tak je to aj s človekom. Dozrieť mu môže pomôcť aj samotné zranenie. ( Ale o tom už inokedy).
To, čo Marianka vykričala Peťovi po rokoch manželstva, je poznanie, ktoré jej neprináša úžitok. Peter sa v tom lepšom postaví na zadné a opätuje útok patričnou výčitkou: “…ty nie si o nič lepšia ako tvoja matka!…”
A v tom horšom to vezme vážne a stratí nádej na zmenu. Povie si: “…čo chceš, ja som už raz taký, vedela si, koho si berieš…!” A tak z hádky o nich sa stane hádka o rodičoch. Ja tomu hovorím, že sa správajú ako Zachej, ktorý vrátil trojnásobne.
Mám za to, že Marianka a Peter boli rozptýlení, aby si nevšimli to podstatné – Aby si kládli oveľa dôležitejšie otázky a nachádzali užitočnejšie odpovede:
- Otázka pre Marianku: “…Čo mi chce povedať moja frustrácia…”
- Otázka pre Peťa: “ …čo to vlastne chcem povedať Marianke, čo chce povedať môj hnev mne!”
- Otázka pre oboch: “… čo nám chce povedať náš konflikt, čo chce od nás naše manželstvo, čo potrebuje, aká výzva je v tom, čo sa nám teraz deje, čo vlastne máme pochopiť, čo máme zmeniť, kde sa máme posunúť….?
Každá hádka, konflikt, frustrácia nám chce niečo povedať, aby sme sa posunuli dopredu. Aby sme dozreli.
Odpoveď, že on je taký po otcovi, ona je po mame – je slepá ulička – a teda mýtus, ktorému ak dáme šancu, aby sa usadil v našej mysli, tak budeme blúdiť a nenájdeme cestu, ktorá sa volá blízkosť.
Lepšie je rozbiť tento mýtus predpokladom: “…kričí po mne, aj jeho otec takto kričal na jeho mamu. Ale to je iný príbeh. Tento krik je náš príbeh, ktorý má logiku súvisiacu s našim manželstvom. Chcem ho pochopiť!…”
Na budúcu stredu mýtus: S iným / inou by mi bolo lepšie.
(7 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Diktáty pre tretiakov
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Tehotenské 2025
