Skôr, ako vám rodičia zničia manželstvo

Spolužitie s rodičmi “zabíja”

Moja kamarátka hovorí o svojom dome, že je viacgeneračný, lebo ho vraj bude viac generácií splácať. Čím naráža na to, akú obrovskú hypotéku majú na krku.

Spravidla máme s viacgeneračným bývaním zaužívanú inú asociáciu. Keď pod jednou strechou žije niekoľko generácií. Môže to byť krásny ideál, keď široká rodina žije pohromade a všetci si navzájom pomáhajú. Skutočnosť však býva zložitejšia.

Stačí zablúdiť do rôznych internetových fór, kde o takomto spolužití píšu ich odpálení účastníci. Niektorí bez okolkov priznávajú, že to nedali. Napriek všetkým snahám ich manželstvo krachlo.

Bývať so svokrovcami, ale nie nadobro

“Je to samovražda,” jedným slovom označil spolužitie so svokrovcami pod jednou strechou psychoterapeut Salvatore Ventriglia. Otázku, či spoločné bývanie mladých a starých môže dopadnúť dobre, dostal v rozhovore od manželov Hanusových, z ktorých vznikla kniha Takmer každé manželstvo sa dá zachrániť.

Aj na klavíri má hrať desať prstov, a nie osem rúk, pomáha si príkladom ostrieľaný taliansky psychiater. Ak už je naozaj nevyhnutné bývať spolu kvôli finančným, či zdravotným dôvodom, nech je to na presne ohraničený čas, radí mladým párom.

“Rodičia často zasahujú v dobrej vôli, ale prirodzene pre dobro svojho dieťaťa, a nie dobro páru,” tvrdí Ventriglia, podľa ktorého takéto vonkajšie vplyvy manželstvo nešťastne komplikujú.

Manželský život sám o sebe nie je vôbec jednoduchý. Predstavte si, že do toho sa ešte musíte strážiť, pretože vás počujú dva páry uší naviac, ktoré vám chcú “v dobrom” poradiť. Neustále sa treba prispôsobovať, pretože inak sa v spoločnom životnom priestore nedá. Toto môže mladých manželov potopiť.

Viacgeneračné domy radšej nech spláca postupne viac generácií po sebe. Inak v nich nebude mať kto bývať.

Ako sa odpútať od rodičov

Od rodičov by sme sa mali zdravo odpútať, hovoria mudre knižky. Len niekedy sa rodičia nechcú odpútať od nás a všemožne tomu bránia. Netreba, aby ste žili na jednom “pieskovisku,” a rodičia, či svokrovci, sú vo vašom manželstve prítomní “varení – pečení.”

Napríklad navštevujú vás každý deň so železnou pravidelnosťou. Alebo naopak živelne, keď sa im zachce, urobia neohlásené výjazdy. Môžu narúšať váš život niekoľkonásobnými telefonátmi v priebehu celého dňa. Dokonca aj v noci. Kontrolujú, ubezpečujú sa, či je všetko v poriadku. Alebo sú len zvedaví, čo robíte na večeru…

Úspešne sa “odstrihnúť” od svojich pôvodných rodinných vzťahov a vybudovať si vlastný život, patrí k výbave “emocionálne zrelých” ľudí. Patrí teda k tomu aj to, že si určíme ako manželia hranice (to, čo je ešte pre nás v poriadku a to, čo už pre nás v poriadku nie je, čo už nás obťažuje) a budeme na nich trvať. A budeme na nich trvať aj vtedy, keď ich naši rodičia opakovane nerešpektujú.

Keď sa od rodičov nevieme odtrhnúť

Zdravo si nastaviť vzťahy s rodičmi vyžaduje veľkú múdrosť. Často nám to kazia pocity viny voči rodičom, ktorí sa cítia bez nás osamotení. Náš odchod z domu, naše nové manželstvo, prežívajú ako bolestivú stratu. Môžu byť smutní, zarmútení, deprimovaní. Ale aj nahnevaní, podráždení, môžu nás citovo vydierať (“No, ani len nezavoláš. Máš ma ešte vôbec rada?”)

Máme potom nutkanie im túto potrebu blízkosti napĺňať. Možno si aj hovoríme, že je to prejav lásky, keď sme často spolu, lebo sa máme radi, lebo sme na seba takto “pekne” naviazaní. A nemáme dobrý pocit z rodín, kde sú vzťahy odťažité, chladné. Nevidíme to však s nadhľadom.

Neuvedomujeme si, že prílišným putom s pôvodnou rodinou môže trpieť nová rodina. Nová rodina sa buduje pomaly, postupne. Lipnutie na pôvodných vzťahoch tomu bráni. Náš partner sa môže cítiť ako na druhej koľaji. Naše deti sa môžu cítiť na druhom mieste. Byť na druhom mieste prináša veľa utrpenia. Ak si to nepriznáme, naše manželstvo skončí.

Keď je manžel na druhom mieste

Ak sa napríklad každý víkend nasťahujeme k rodičom, prakticky vypadáva iba “náš” čas, ktorý máme ako rodina pre seba. Tým dávame jasne najavo, čo má pre nás prednosť.

Rovnako tak, ak necháme rodičov vstupovať do tém, ktoré patria nám, ako páru. Keď im o všetkom hovoríme. Keď sa s nimi radíme namiesto partnera, či za jeho chrbtom. Toto sú príklady momentov, na ktorých sa to láme. Kde sa začíname vzďalovať jeden druhému, lebo neťaháme za spoločný povraz s manželom, ale so svojimi rodičmi.

V manželstve očakávame jednotu s partnerom, nie to, že nás v manželstve bude viac, alebo že budeme vyšachovaní, lebo na nás žiarli manželova mama a chce mať svojho syna stále pre seba.

Prečo sa teda stáva, že sa nenaplní biblická veta: “Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke…”? Prečo má jeden z manželov aj naďalej symbiotický vzťah so svojimi rodičmi a jeho partner nie je pre neho na prvom mieste?

“Možno má potrebu zachovať vzťah s rodičmi, možno má strach urobiť krok a opustiť ich. Možno má problém priznať si, že je už dospelý a sťahuje sa do iného domu so ženou, ktorú miluje,” uvádza rôzne príčiny tohto problému psychoterapeut.

Je však treba ísť do hĺbky, analyzovať, prečo to mám takto, pátrať, prečo sa nevieme od rodičov zdravo odpútať. Inak je to ako so zápaľom priedušiek. Už nestačí liečiť len kašeľ, ale pôvod zápalu, inak to len zhoršíme, myslí si Ventriglia.

Prečítajte si aj:

• Bála som sa dať svokre hranice.
• 13 vecí, ktoré psychicky silné ženy nerobia.
• Svokra. Svadobný dar bez návodu.
• Takmer každé manželstvo sa dá zachrániť. Najprv však musíme seba.

(3 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...