Občas sa mi stane, že mám rozčítaných viac kníh naraz. Čakajú na recenziu.
Práve teraz sa mi prihodilo, že už počas úvodných stránok riešim otázku, v ktorej si dve publikácie odporujú – je najdôležitejší vzťah ten manželský, ako vyplýva z knihy párových terapeutov? Alebo ten, ktorý máme s dieťaťom, ako tvrdí rodinná terapeutka?
Ktorý vzťah je najdôležitejší?
„V poslednom čase sa okolo nás rozpadávajú manželstvá, pri ktorých by sme predtým dali ruku do ohňa, že vydržia navždy a ktoré mali zdanlivo všetky predpoklady na to, aby im to vyšlo. Čo sa deje, že vzdávame najdôležitejší vzťah svojho života?“
Manželia Salvatore Vetriglia a Rita Della Valle, obidvaja lekári. On neurológ, psychoterapeut, ona gynekologička, sexuologička, párová terapeutka. Založili kurzy pre manželov v kríze. Z rozhovorov o tom, že takmer každé manželstvo sa dá zachrániť, vznikla knižka Martina a Zuzany Hanusových.
Na druhej strane tu máme dr. Shefali, psychologičku, terapeutku, odborníčku na rodinné poradenstvo. Ktorá si na rozdiel od párových terapeutov nemyslí, že najdôležitejší vzťah je ten manželský.
„Môžete sa vykašľať na ostatných dospelých vo svojom živote. Priateľstvá môžu byť prerušené alebo môžu zaniknúť. Vzťahy sa skončia. Dochádza k rozvodom. No vaše spojenie s deťmi? Nie. Sú vaše, v dobrom aj zlom, zostávate s nimi,“ hovorí Shefali hneď úvodom svojej knihy Vedomý rodič, šťastné dieťa.
Krv nie je voda
Mnohí rodičia by so Shefali určite súhlasili. Pri uzavretí manželstva si síce sľubujeme v dobrom, aj v zlom, ale láska, ani vôľa, a ani viera, väčšinou nestačia, aby dvaja ľudia zostali spolu celý život.
Tí, ktorí dávajú dieťa na prvé miesto, sa stotožňujú s tým, že človeka vedľa seba, partnera, môžu kedykoľvek počas života stratiť, či vymeniť. Ale nie dieťa. Dieťa, ktoré ostáva, aj keď tam partner už nie je.
Avšak, toto tvrdenie môže byť ohromne zradné. Dieťa jedného dňa vyrastie a odíde z domu. Čo s vami robí tá predstava? Môžete sa ohradiť: „Ale neodíde zo života.“
Myslím, že máme radi ilúziu toho, že naša krv nás nezradí. Neopustí. Na rozdiel od partnera, ktorý môže sľúbiť hory, doly a potom nás jednoducho vymazať.
Nikde však nie je napísané, že vzťah s vlastným dieťaťom, vlastnou krvou musí prežiť všetko. Nemusí. Len si to chceme radi myslieť, možno preto, že v hĺbke srdca sme presvedčení, že keď do výchovy investujeme všetko, všetko sa nám vráti. Domnievame sa, že naše očakávania sú oprávnené.
Ako veľmi sa nám môže zrútiť celá tá predstava, keď sa na staré kolená, nevládni, neschopní postarať sa o seba, ocitneme na mieste, ktorému sa kedysi hovorilo starobinec. Len preto, že naše dieťa nebude môcť naplniť naše očakávania – nebude chcieť obetovať svoj vlastný život, aby nám do posledného výdychu naprávalo vankúš pod hlavou.
Budeme si pripadať odložení, nemilovaní a zradení. Vraj vzťah na celý život…
»»»»»»» Prečítajte si aj: Dokážu aspoň niektorí rodičia milovať dieťa bezpodmienečne?
Existuje vôbec vzťah, ktorý trvá naozaj celý život? Ktorý vzťah je najdôležitejší? Domnievam sa, že je to len jeden vzťah. A nie je to ani manželský, ani rodičovský. Je to vzťah k jedinej osobe, s ktorou budeme do konca života, je to vzťah k sebe samému.
Spoznaj sám seba
Dr. Shefali hovorí, že deti sa nám rodia v čase, keď je väčšina z nás ešte emocionálne nezrelá a naivná, keď sa ešte len vyvíjame a spoznávame sami seba.
Hoci túto myšlienku nerozvíja ďalej, v tom istom čase sa nezrelí nachádzame aj v manželstve, v ktorom sme sa zrazu stali rodičmi, obsadili sme si ďalšiu rolu, zrazu už nie sme len partneri. A to, že sa nepoznáme, zásadne ovplyvňuje aj kvalitu našich manželstiev.
Dr. Shefali tvrdí, že na láskavé a rešpektujúce vzťahy s deťmi potrebujeme najprv naše vnútorné uzdravenie. Čím viac budeme vyliečení z vlastných rán detstva, tým lepšie vzťahy s deťmi môžeme mať. Znova a rovnako sem môžem pripnúť vetu, že to isté platí aj pre vzťahy manželské.
Napokon, potvrdzuje to aj párový terapeut, ktorý za príčinu najväčšej krízy vlastného manželstva označil zranenia z detstva.
„Rodičia nám dali pekné veci, ale spôsobili nám aj bolesti, ktoré sa v dospelom živote prejavia často práve v našich manželstvách,“ hovorí neurológ Vetriglia.
„Mnohokrát do svojich partnerov projektujeme model rodičov alebo jedného z rodičov. Dieťa, ktoré žije v nás aj v čase dospelosti, si v istých situáciách nanovo prežíva svoj vzťah k rodičov a dúfa, že dostane, čo od rodičov vo svojom detstve nemalo.“
Spoznávame sa v krízach, a tých sa v manželstve a rodičovstve naskytá neúrekom. Narodenie dieťaťa je spravidla len jednou z nich. Vždy, keď sa mení dynamika rodiny – malé deti, pubertálne deti, prázdne hniezdo, dôchodok, a podobne, núti nás to do zmeny nás samotných.
Nech sú pre nás tieto krízy hodenou rukavicou, aby sme mohli rásť. My, naše manželstvá, naše rodičovstvo.
(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
pekne