Rozprávkové šitie

Ak hľadáte darček pre novorodenca alebo menšie dieťatko, ktorý bude jemný, krásny, originálny, z prírodných materiálov a tajne ho budete chcieť aj vy, skúste poprosiť o čokoľvek z dielne pani Inny. Rozprávali sme sa s ňou nielen o šití a aj on-line nám bolo príjemne.

Máte inak píšuce sa meno, ako je u nás zvykom. Aj fotka z mimibazáru našepkáva, že domov chodíte ďaleko. Kam až?

Volám sa Inna Kovacsová, za slobodna Petrosyan. Narodila som sa v Tbilisi – hlavnom meste Gruzínska, v krajine  vysokých hôr, krásnej prírody , dobrosrdečných ľudí, lahodného vína a skvelej kuchyne.

Na našom fóre ponúkate recepty, ktoré chutia. Čo všetko ešte varíte podľa kuchyne vášho detstva?

Z našej kuchyne robím najradšej šaláty, pomazánky. Používam špeciálne korenie, a keďže ho tu nedostať, tak robievam tieto jedla len príležitostne pre návštevy. Častejšie však robievam vyprážané baklažány s čerstvým koriandrom, cesnakom a čiernym korením, baklažány zapečené v trúbe s cibuľkou, olejom a čiernym korením  – robievala ich moja babička na raňajky. Teraz je však ten recept vylepšený o sezamové semienka a iné dobroty. Robievam zemiaky na panvici. Surové nakrájam, posolím a upražím. A hneď sú hotové, nemusia sa variť pred tým, ako je u vás zvykom.

Ako sa vlastne pekné dievča spod Kaukazu dostane k slovenskému manželovi?

Po skončení školy prišlo obdobie, keď mnohé, na čo mladý človek vtedy spoliehal, začalo strácať na istote – zrútil sa socialistický systém  a nastal čas napätia a chaosu, z ktorého jediným východiskom pre mňa v mojich 18-tich rokoch sa zdal byť sobáš. Čo v mojom veku a v južanskom prostredí, v ktorom som vyrastala,  bolo celkom bežné aj za lepších čias…

Časy sa ale zhoršovali stále viac, až nakoniec prišla vojna a všetko, čo k  nej patrí – nedostatok jedla, vody, elektriny, všetkého, čo normálny človek považuje za samozrejmé. Ale najhorším bol pocit strachu, ktorého sa  nikto nemohol zbaviť – strachu o svojich blízkych, o práve narodené dieťa a za seba. A jedného dňa sa moje najhoršie obavy naplnili – stala som sa vdovou s miminom na rukách a posledné, čo by ma vtedy napadlo, že sa ešte niekedy budem smiať.

Po nejakom čase sa rodičia manžela rozhodli z krajiny odísť a navrhli, aby som sa i s dieťaťom pridala k ním. Z toho chaosu cesta viedla len na Západ a tak sme sa ocitli na Slovensku – v krajine, o ktorej som nevedela skoro nič a netušila, čo všetko ma v nej čaká. Začiatky neboli ľahké ani tu. Pre imigrantku, ktorá nepozná jazyk a ma pofidérny status, bolo ťažké nájsť inú prácu, než za minimálnu mzdu, ale človek bol rád, že žije v prostredí, kde jeho dieťa netrpí hladom a môže sa bezpečne hrať na ulici.

A čas priniesol ďalšie veci – nových priateľov, novú prácu, nového manžela a nový domov.

Chcela by som napísať knihu o svojom živote, ako vystrihnutom z amerického filmu s happy endom. Raz sa k tomu dostanem.

Bývate na Slovensku dlho. Čo sa Vám tu páči a čo je lepšie u vás doma?

Domovom je pre mňa Slovensko, skôr tam som na návšteve.

Ťažko sa porovnávajú dva úplne odlišné svety. Ľudia sú v oboch krajinách dobrosrdeční. Rozdiel je v mentalite, a európska mentalita mi vždy vyhovovala väčšmi, ako tá naša arménska, som totiž Arménka.

Šijete nádherné veci pre deti: vankúšiky, hracie deky či kapsáre sú každý jeden malým umeleckým dielom. Ako ste sa k tomu dostali?

 Narodil sa mi prvý syn a prišlo rozhodnutie nevrátiť sa do práce na miesto predavačky, ale zdvojnásobiť svoje šťastie a priviesť na svet ďalšie dieťa. A verte tomu, že táto investícia sa mi navrátila. Teraz okrem dospelej dcéry mám dvoch krásnych chlapcov a nebyť ich, nedostala by som inspiráciu k tomu, čo už niekoľko rokov robím. Všetko začalo tým, že som im chcela ušiť textilný poťah na domček a pretože nám zaviedli internet, bolo jednoduché vyhľadať k tomu informácie. Pri surfovaní som náhodou natrafila na vaše fórum o bábikách a vtedy mi napadlo urobiť deťom hračky, ktoré budú mäkké a z prírodnej látky. Ušila som ich z froté a mali taký úspech, že chlapci ich stále vláčili so sebou, spali s nimi a mojkali ich. Tak vznikol názov Mojkadlá.

Známi a priatelia sa zrazu začali pýtať, či by som neušila také bábiky aj ich deťom a deťom ich známych? Zistila som, že je o ne skutočne záujem a že na Slovensku a okolí nikto nič podobného nevyrába. A vtedy prišlo ďalšie rozhodnutie – začať podnikať v tejto sfére a skĺbiť to, čo ma baví s tým, čo prináša radosť iným. Objavila som v sebe tvorivosť a nadanie, o ktorom som netušila, že mám a začala som to vyvíjať.

Čo by si želala jedna šikovná žienka, ak by chytila zlatú rybku? Veľa zákazníkov? Dobrú fantáziu na tvorenie?

Dlho som dumala nad touto otázkou. V súkromnom živote asi nič, som celkom šťastná. Chcela by som, aby  sa Innaatelier stal značkou kvality, aby túto značku poznali nielen na Slovensku, v Čechách, ale aj ďaleko za hranicami. Želala by som si mať vedľa seba tím ľudí, ktorí by vedeli, čo majú robiť a robili by to s nadšením.

Chcela by som časom rozšíriť podnikanie natoľko, aby si moje výrobky mohol dovoliť každý, kto o ne bude mať záujem…

Pri takejto kreatívnosti pri šití a tvorení nových očarujúcich vecičiek to nie je vzdialená budúcnosť. Ale nám by možno tiež bolo treba trošku pomôcť v kreatívnom varení: čo tak prezradiť tajomstvo toho baklažánu na cibuľke?

S radosťou. Vyberiem podlhovasté baklažány, skôr tenšie. Umyjem ich a dám ich celé do trúby na mriežku. Treba ich piecť pri  200°C a občas otočiť. Opečený baklažán má mäkkú šupku. Ponorím ho do studenej vody, ošúpem, vidličkou roztlačím v miske. Pridám cibuľku nakrájanú na polmesiačky (recept môžete spraviť aj bez cibuľky), olivový olej, morskú soľ, čierne korenie a sezamové semienka rozdrvené v mažiari. Výsledkom je veľmi chutná pomazánka. K tomu je dobré podávať čerstvé paradajky s rukolou alebo granátové jablko – dobrú chuť.

Farebné nápady plné detského sveta a mnoho skvelých zákazníkov želá a za rozhovor ďakuje Maria Kohutiarová.

foto: innaatelier.sk