Noc nie je vždy príjemná. Zvlášť taká, ktorá je plná samoty, strachu, neistoty a nepokoja. Taká, v ktorej nie je žiadne svetlo. Taká, v ktorej niet nikoho, o koho by sa bolo možné oprieť. Je však noc, ktorá sa týmto parametrom vymyká.
Ticho zázrakov
Táto noc, rovnako, ako tá betlehemská, prichádza v tichu. V ňom dozrieva všetko podstatné, cez ticho a mlčanie je odovzdané to, čo potrebuje zmenu.
Ticho po tom, čo už boli vyčerpané všetky ľudské sily. Ticho po všetkých slzách a bolesti, ktorej nebolo konca. Ticho po zneucťovaní, výsmechu, odstrčení, zrade, neprijatí, špekuláciách, politických hrách, zbabelosti a vypočítavosti. Ticho po nepredvídanom zvrate v živote, z ktorého akoby nebola šanca sa dostať. Ticho po tom, keď rozumovo už nie je o čom a všetko sa skončilo prehrou. Ticho po tom, ako som/si/sme zavalili za touto kapitolou kameň a vzdychli si: toto je koniec. Kto z nás niečo také nezažil? V srdci noc, ťažký smútok a tma, z ktorej sa dajú krájať balvany bezmocnosti.
Presne takéto ticho je ticho pre Boha. Presne toto je tma pre Boha. Presne teraz je čas pre Boha. Vtedy, keď my končíme. Keď z pohľadu schopností homo sapiens technicus sa situácia celkom vymkla z rúk a my stojíme bezradní, hotoví, neschopní ničoho, len vnímania ticha a tmy.
Zúfalo by sme potrebovali zázrak. A na druhej strane nás fungujúci mozog varuje: na toto zabudni! Toto už nie je možné, nespravíš nič! Nemá to zmysel, zbaľ to.
Napriek tejto červenej kontrolke rozumu je toto priestor pre Boha. V tomto tichu, v tejto tme, dáva nádej, silnejšiu, ako tá z betlehemskej slamy, lebo sa dokonáva Jeho prísľub. Práve v tejto tme a v tom ťažkom tichu nám je ponúknutá nádej na nové ráno.
Potrebuje od nás len jedno: odovzdať Mu všetko do rúk.
Čakanie
Každá ťažká noc v ľudských životoch mala jednu pred sebou v živote Toho, ktorý prvý prelomil beznádej a vrátil svetlo do života a kľúč od večnosti. V Jeho utrpení, v Jeho ranách, v Jeho krvi, v Jeho kríži a smrti dostáva každá ťažká situácia nádej na nové ráno, na začiatok, ktorý aj z toho, čo bolelo, vyťaží dobro, o ktorom sme ani netušili, že by mohlo existovať.
Všetko je dokonané. Vložili ho do hrobu a všetko mlčí. Je tma. Je mŕtvy. A predsa nič v tejto noci nekončí, ale začína.
Kým dobehne k hrobu Magdaléna s masťami (a takáto Magdaléna je posielaná ku každej našej bolesti), hrob je už dávno prázdny. Stalo sa to cez noc. V tom tichu. V tej tme. V tej opustenosti, keď si už aj priatelia myslia, že je všetko stratené. Keď sa radšej k príslušnosti nepriznávajú. Keď sa boja.
Kým sa presvedčia a my s nimi, On tam už nie je. Skôr, ako svitnú zore, splnil svoje slovo a táto noc sa stala predobrazom víťazstva nad všetkým, čo príliš ťahá k zemi a príliš bolí. Skutočne Veľká Noc! Noc, ktorá predčí všetky ostatné nádejou siahajúcou ďalej, ako je bežné svitanie slnka. Noc, v ktorej svitá nielen na víťazstvo nad biedou a zlom s Ním, ale aj na večnú hostinu s Ním.
Noc, v ktorej si znovu a znovu môžeme utvrdiť poznanie: On je živý! Stále o nás stojí! Stále o nás vie a s Ním máme na viac. Ak Mu uveríme. Ak v tejto noci, ktorá nás presahuje, máme nádej a vieru v Jeho slovo a vložíme do Jeho rúk všetko.
Nikdy toto slovo neporuší. Nikdy neopustí. Nikdy nás nenechá v žiadnej noci, v žiadnych problémoch, ak čakáme s Ním na ráno, ktoré logicky nemá prísť, rovnako, ako nemalo prísť podľa ľudských parametrov to Jeho.
Veľká Noc nádejí. Veľká noc zázrakov. Veľká noc začiatku bez konca. Veľká noc, kedy začína večnosť.
Moja aj tvoja. S Ním.
Aleluja!
(15 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Dakujem.