Nie všetky deti sa tešia do školy. Často sa upíname k tomu, ako prváčikovia zvládnu svoj prvý deň. To ťažšie však prichádza až potom: realita každodennosti. Staršie deti to dobre poznajú a koniec prázdnin má pre ne zvlášť trpkú príchuť. “Nechcem ísť do školy!” môže byť veta, ktorú vám nepovedia iba maličkí prváci, ale dokonca aj stredoškoláci. Čo všetko sa za ňou skrýva?
Shutterstock
Strach zo školy môže mať telesné prejavy
Ak sa pristihnete, že u vás doma prebiehajú boje kvôli odchodu do školy, treba sa uistiť, o čo naozaj ide. Vaše dieťa vás možno nechce dostať do vývrtky preto, že sa “nevie” zobudiť a chodí v pyžame do poslednej chvíle. Možno má zo školy strach. A zdržovanie je spôsob, ako proti tomu bojovať. Spravidla však neúčinný, preto sa môžu pridať k tejto scénke aj rôzne psychosomatické prejavy.
Dieťa bolí bruško, hlava… vždy ráno, tesne pred tým, ako si na chrbát zavesí školskú tašku. Cez víkend, sviatky, či prázdniny je však celkom v poriadku, zdravé, čulé. Nehlási žiadny akútny problém. No v pondelok ráno je to tu znova: búšenie srdca, nevoľnosť, stuhnuté svalstvo, problémy so spánkom, únava, vyčerpanosť. Dieťaťu je zle. A podľa telesných prejavov vidíme, že si nevymýšľa. Skutočne má problém.
Niekedy sú telesné prejavy v podstate jediným signálom toho, že sa niečo deje. Málokedy dieťa príde za rodičom a z čista jasna vyklopí: “Mami, vieš čo, ja ti musím niečo povedať. Fakt ma desí už len predstava, že zajtra musím ísť znova do školy. Mám šialený strach tam vôbec vkročiť. Len si vybavím, ako idem po schodoch do školy, roztrasú sa mi ruky…”
Niekedy deti svoje skutočné prežívanie maskujú za prejavy, ktoré sú volaním o pomoc. Napríklad sú výbušné, doma sa bijú so súrodencami, nemajú chuť do jedla, nemajú záujem o obľúbené činnosti, naopak, uťahujú sa viac do seba, vyhľadávajú aktivity, pri ktorých nemusia rozmýšľať (sledovanie televízie, hranie videohier), chcú ísť skôr spať, povedia, že sú unavené. Rodič len na základe rôznych zvláštnych indícií začína šípiť, že niečo nie je v poriadku.
Pri mladších deťoch môže stáť za neochotou chodiť do školy separačná úzkosť, teda strach z odlúčenia od rodiča. Deti môže stresovať už len to, že dlhú dobu musia sedieť na mieste a venovať sa aktivitám, ktoré by si samy nevybrali.
Staršie deti to môžu mať inak. Môžu mať strach, že v škole zažijú zosmiešňovanie, kritiku, majú trému, keď majú odpovedať pred celou triedou. Boja sa, že nezvládnu učivo. Niektoré deti sa boja toho, čo im zase povie učiteľ (lebo “škaredo” píše, lebo sa rozpráva počas vyučovania).
Deti, ktoré prechádzajú na druhý stupeň, môže znervózňovať veľká zmena. Veľa nových predmetov, každý predmet učí iný učiteľ. “Druhostupniari” sa môžu báť neúspechu (že prepadnú a budú opakovať ročník, že sa im nepodarí dostať na vysnívanú strednú školu). Pri odchode na strednú školu, ak dieťa cestuje do iného mesta, sa takisto môžu aktivovať separačné strachy.
Dôvody školskej “fóbie”
Ak má strach rodič, bude ho mať aj dieťa. Strach zo školy sa objavuje často aj u detí, ktorých rodičia sa správajú príliš protektívne. Sami majú problém oddeliť sa od dieťaťa, boja sa, ako dieťa zvládne odlúčenie, a tieto strachy prenášajú aj na deti, ktoré nie sú imúnne. Bojí sa rodič, boja sa aj ony.
Strach zo školy sa niekedy objavuje u detí, ktorých rodičia majú veľmi vysoké očakávania. Najmä, čo sa známok týka. Ak dieťa posielame do školy s jasnou požiadavkou, aby nosilo samé jednotky, dieťa nemusí zvládnuť takéto ťažké zadanie. Rodič si myslí, že dieťa iba motivuje k dobrým výsledkom (“lebo ty na to máš”), ale namiesto toho kreuje strach z neúspechu. Dieťa sa bojí, že sklame rodiča, keď nebude v škole úspešné, a z toho pramenia jeho rôzne ťažkosti.
Škola by nemala byť jediná téma rozhovorov medzi rodičmi a deťmi. A už vôbec by nemala ako prvá po príchode zo školy padnúť otázka: akú si dnes dostal známku? Nemali by sme sa detí pýtať, ako bolo v škole, ale skôr to, či zažili niečo zaujímavé. A známky? Vždy treba oceniť úsilie, bez ohľadu na výsledok. Pripomínať, že dieťa sa učí preto, aby sa niečo nové dozvedelo. Nie kvôli známkam.
Nezriedka sa fóbia zo školy črtá u detí, ktorým sa zmenila rodinná situácia. Napríklad rozvod rodičov, choroba rodiča. Niekedy dieťa nechce chodiť do školy preto, že takýmto spôsobom chce dostať pod kontrolu zmenu rodinnej dynamiky, takýmto správaním chce dosiahnuť, že rodičia zostanú pri sebe, pretože rodičia začnú riešiť jeho. Myslí si, že ak upriami pozornosť na seba, takto zvráti ich rozchod.
Strach zo školy však môže byť aj následok fyzického a verbálneho násilia a šikany zo strany iných detí. Dieťa môže zažívať vyčleňovanie z kolektívu, cíti sa izolované od ostatných spolužiakov, môže mať problémy s naväzovaním a udržiavaním sociálnych kontaktov.
Ako môžeme deťom pomôcť?
V prvom rade je dôležité zobrať na vedomie, že má dieťa pocity strachu, potvrdiť ich. Mali by sme sa snažiť porozumieť tomu, čo dieťa cíti, čím trpí, čo ho trápi. Zobrať jeho strachy vážne. Nezľahčovať ich. Strach a neochota detí chodiť do školy majú vždy svoj legitímny dôvod.
Ale zároveň nesmieme dieťa od jeho strachov chrániť. Pretože dieťa potrebuje, aby sme mu dodali odvahu stáť zoči voči svojmu strachu, ktorý postupne bude strácať na intenzite. Dieťa by sa malo naučiť postaviť strachu, nie od neho bežať preč kade ľahšie.
Nehovoríme tu o tom, že dieťa má prekonať všetky obavy, hodiť ich za hlavu, a podobne. Strach je prirodzenou, zdravou emóciou, ktorá nám v skutočnosti pomáha. Pomáha nám, aby sa nám nič nestalo. Slúži nám ako varovanie pred existujúcim nebezpečenstvom. Je to taká naša kontrolka.
Strach nie je zlý, je to kontrolka
“Vysvetlite dieťaťu, že mu strach pomáha,” radí psychoterapeutka Amy Morin. “Keď sa mu silnejšie rozbúcha srdce a začnú sa mu potiť dlane, je pripravené poradiť i s náročnou situáciou. Ak by ho naháňal vyhladovaný lev, práve nával adrenalínu by mu pomohol ujsť.”
Lenže niekedy môžeme mať rovnaký pocit, aj keď nás žiaden lev nenaháňa. Naše telo môže na nejakú situáciu reagovať – napríklad dieťa má odpovedať pred celou triedou – rovnako, akoby sme viseli z útesu. Telo sa správa, akoby nám išlo o život. Je to však falošný poplach.
Keď je dieťa v strese, môže mu pomôcť položiť si otázku: Ide mi o život alebo je to len falošný poplach? Amy Morin hovorí: “Ak o nič nejde, podporte ho, aby sa krôčik za krôčikom vyrovnalo so svojim strachom. Ak nejde o nič vážne, po každej úspešnej skúsenosti získa viac sebadôvery vo vlastné schopnosti prekonať svoje obavy.”
Ako naučiť školákov čeliť strachu
Keď má dieťa stres z toho, že má rozprávať pred celou triedou, prípadne vystúpiť na predstavení, potrebuje vedieť, že jeho pocity sú normálne. Že to, čo prežíva, že sa bojí, je normálne. Nechce bagatelizovanie a vety ako “To bude fajn, neboj sa. Nerob z toho takú vedu. Veď ťa všetci spolužiaci poznajú.” Namiesto toho mu povedzte: “Viem, že vystupovať pred ľuďmi je občas stresujúce, ale som si istá, že to zvládneš.”
Pomôže aj náš vlastný príklad. “Porozprávajte dieťaťu, čo ste urobili vy preto, aby ste prekonali svoj strach. Povedzte mu napríklad: “Dnes som musela urobiť prezentáciu pred vštkými kolegami v práci. Bola som strašne nervózna. Silno sa mi rozbúchalo srdce a triasli sa mi ruky! Ale v duchu som si povedala, że to zvlpádnem a że musím byť statočná. Stála som tam pred všetkými, hoci som sa bála a myslím si, že som to dnes perfektne zvládla.”
Amy Morin tiež radí prizvať si na pomoc obľúbeného superhrdinu alebo postavičku z filmu, či z knihy. “Položte dieťaťu otázku: “Čo by teraz podľa teba urobil tvoj hrdina, keby mal strach?” To vášmu dieťaťu dodá viac odvahy vo chvíli, keď ju bude najviac potrebovať.”
Ako naučiť tínedžerov čeliť strachu
Podobne potrebujú dodať odvahy aj tínedžeri. Často hľadajú u iných uistenie, že všetko bude v poriadku, preže len tým, že to počujú nahlas, klesajú ich obavy, píše Morin. Lenže nemôžete byť pri ňom vždy, aby ste ho upokojili alebo povzbudili. Preto naučte svojho tínedžera, aby sa vyrovnal so situáciou vlastnými silami.
Namiesto slov útechy by sa mal rodič tínedžera spýtať: “Čo by si si mohol povedať aj sám, aby si si dodal viac odvahy?” Tínedžer, ktorý si vie povedať aj sám: “To zvládnem” alebo “Všetko, čo môžem urobiť, je dať do toho maximum,” sa dokáže aj sám ľahšie vyrovnať so všetkými ťažkosťami, ktoré ho v živote postretnú.
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)
Loading...
Prejavy únavy a preťaženia
Daňový bonus od januára 2025: koľko máš detí, koľko zarábaš, koľko dostaneš?
Ako odobrať malému dieťaťu moč
Diéta pri zvracaní
Daňový bonus od nového roka: oplatí sa zarábať menej?
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
