Možno to už zažívate sami, možno ešte nie, ale pravdepodobne to čaká každého z nás. Ak ešte máme to šťastie a máme rodičov, príde čas, keď zrazu zistíte, že tí vaši sa nejako menia.
Že „už to nie je to, čo to bývalo“. Niekedy tieto zmeny pripíšeme normálnemu starnutiu, málokedy rovno za istými prejavmi vidíme možný problém.
Ako starneme?
Starneme v princípe všetci, od narodenia. Ale v istom období nášho života je „starnutie“ cesta k lepšiemu. Povie si 13 ročný chalan, že „super, keď konečne budem mať viacej rokov, budem si môcť urobiť vodičák“. Keď máte 20 rokov, všetci nad 30 vám pripadajú nekonečne starí. A pre veľa z nás je zase nejakým míľnikom štyridsiatka – a nemusí byť práve na tachometri ….
Ako starneme? Každý po svojom a to sa týka aj tých ľudí, ktorí sa dopracovali do oficiálnej kolónky, že „starší vek“. Ten podľa WHO začína po 60.tom roku života človeka. Sú ľudia, ktorí prichádzajúce zmeny vo svojom živote prijímajú s noblesou a stále sa snažia byť aktívni. Ale sú aj ľudia, ktorých zmeny – s ktorými síce počítali – zahltia. Prechod z práce do dôchodku, strata partnera, odchod detí z domu, ubúdanie síl na bežné každodenné činnosti – to všetko je realita vyššieho veku. Iste, môžeme robiť nejakú prevenciu alebo opatrenia, keď už sa to deje.
My deti a naši starnúci rodičia
Ste zvyknutí na to, že vám vaši rodičia pomáhali či pomáhajú s vašimi vlastnými deťmi? Prípadne s financiami, bývaním, so zabezpečovaním bežného chodu domácnosti? Pominúc fakt, že sa pri takomto častom kontakte so starými rodičmi môžeme dostávať do názorových treníc, je to zrejme príjemné môcť sa spoľahnúť, že stará mama navarí večeru či ožehlí prádlo a starý otec vyzdvihne deti z družiny, kým visíme v popoludňajšej dopravnej špičke.
Alebo vám naopak chýbajú takíto starí rodičia? Pretože žijú 200km od vás, pretože nie sú ochotní vám pomáhať alebo pretože už proste nemajú na takúto pomoc kapacitu? Žijeme rôzne životy, rôzne alternatívy, to čo však zrejme ako deti svojich žijúcich rodičov budeme raz musieť riešiť, je ich staroba, resp. samotné starnutie.
V posledných týždňoch som akosi často narazila v médiách ne témy „sendvičových žien“ – teda žien, ktoré sami ešte majú pomerne malé deti a zároveň sa musia starať o svojich starnúcich rodičov. Tieto príspevky pojednávali o tom, že čo je príčinou toho javu, odkladané materstvo, zvyšujúci sa vek „dožitia“, k tomu zlý sociálny systém a takmer nemožnosť „nechať dôstojne postarať sa o svojho starkého“. Pretože súkromné opatrovateľské zariadenia sú nedosažiteľne drahé a tie štátne – škoda reči …
Nuž, každý máme nejakú tú svoju realitu a tiež nejaké vnútorné zásady, presvedčenia o tom, ako by mali „dožiť“ naši rodičia a ako na tom chceme, vieme byť účastní my sami. Keď tak sto rokov dozadu žili tri generácie v jednom dvore, toto asi témou nebolo, že kde skončí babka, či dedko. Bolo to – zrejme aj s možnými obtiažami na báze starý gazda – maldý gazda, nevesta – svokra – akosi prirodzené, že starých ľudí nevynášali nikam do poľa …
Čo môžem vidieť na mojom starnúcom rodičovi
Jasné, že by každý z vás vedel vymenovať také tie základné. Starší ľudia sú pomalší, nevládzu toľko chodiť, robiť, majú všelijaké choroby, vráskavie im koža, zabúdajú … to by bola zrejme taká veľmi všeobecná definícia.
Vo svojej podstate pravdivá. Ale poďme ju skúsiť rozmeniť na drobné. Pretože niektoré prejavy starnutia nás ako deti, ako pomerne mladých ľudí, môžu rozčuľovať. Niekedy môžeme nadobudnúť podozrenie, že nám to tí starkí robia naschvál. Ale nie. Tieto prejavy práve môžu signalizovať vážnejší problém.
Starší ľudia môžu byť podráždenejší, ak im narušíte ich pokoj a zabehané každodenné koľaje. Dokonca na vaše šantiace deti môžu „vyletieť“, pretože im z ich kriku „ide roztrhnúť hlavu“. Nemusí to byť nutne o vyžadovaní disciplíny z ich strany, ale proste ich naozaj bolí hlava a vedia, že sa tej bolesti len ťažko zbavia.
Objavia sa výpadky krátkodobej pamäte. Zabudnú, čo chceli kúpiť. Zabudnú, kde si dali okuliare. Zabudnú, či si vzali lieky alebo nie. Za normálnych okolností je zabúdanie fyziologický prejav normálneho starnutia. Za istých okolností však zabúdanie môže byť znakom začínajúcej demencie. Pri normálnom zabúdaní si o chvíľu človek spomenie, kam tie okuliare dal, prejavom začínajúcej demencie by mohlo byť, ak sú výpadky pamäte častejšie a človek danú vec nevie nájsť alebo si na danú skutočnosť nespomenie.
Starší ľudia môžu začať strácať záujem o svoje okolie, o koníčky, ktoré predtým mali. Váš doteraz aktívny senior zrazu častejšie posedáva, bez záujmu, nečíta, nesleduje TV, nepočúva hudbu, neozve sa priateľovi, nezaujíma sa o dianie v rodine … Môže to byť skrátka výrazne iné, než na čo ste u tohto človeka boli po celý život zvyknutí. Niekedy si deti povedia, že im rodič zlenivel a že sa mu už nič nechce. Najmenej im pomáhať.
Tento stav však nemusí byť dôsledkom ubúdania fyzických a psychických síl, ale depresie. Tá sa môže rozvinúť pomerne rýchlo a medzi také základné, neprehliadnuteľné prejavy patrí:
- Človek hovorí, že sa cíti depresívne, či nešťastne,
- Vyzerá depresívne a často plače,
- Má zmeny nálady, horšiu nálad ráno,
- Hovorí menej a lebo pomalšie,
- Človek má poruchy spánku, budí sa skoro ráno.
Toto môžu byť pre vás ako pre deti prvé signály, že niečo nie je úplne OK a že by ste sa na svojho rodiča mohli skúsiť pozrieť aj inými očami. Niekedy to nie je pohľad radostný – teda, ani nie tak pohľad, ako uvedomenie si a pripustenie reality a jej dôsledkov. Ale práve tento pohľad vám môže uľahčiť následné kroky a tým aj celé fungovanie s vašimi starkými.
(20 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...
my byvame kvôli tomuto v dvojdome.. kym su deti male pomahaju rodicia nam, neskor im to vratime.. ale je fakt ze na to treba hodne zaprenia.. a su to aj situacie ktore su /po case/ minimalne vtipne
moje deti sa strasne rady kupu u mamky vo vani, lebo tam ma strasne vela kremikov a teglikov ktore mozu pouzivat. teda mohli kym nezistila ze jej mala na seba nacapkala kompletnu sadu jej novej nuance kozmetiky.. po tom to uz bola riadena akcia.. ale celkovo byvanie v jednom dvore tak ako to bolo v nasich podmienkach predtým tradicne ma nieco do seba..