Nezvládam dve deti

Nevítané

Rodičmi sme sa stali po tridsiatke. Mala som ťažký pôrod, ktorý trval takmer 42 hodín, nakoniec skončil akútnou sekciou. Náročný bol pre mňa aj prvý polrok s dcérkou, kým sa všetko nejako utriaslo, dni začali mať nejaké konkrétnejšie obrysy a režim sa stal predvídateľnejším. A ja som si uvedomovala, že sa možno aj vďaka tomu začínam cítiť vo svojej roli mamy lepšie.

Trápilo ma len to dcérkine veľmi slabé spanie v noci, nekonečné budenia na dojčenie, ktoré nezmizli, ani keď dovŕšila rok. Tak som ju z jedného dňa na druhý odstavila v domnienke, že sa to zlepší, ale teda nič sa nekonalo, mordovali sme sa ďalej, len bez mliečka.

Keď mala dcérka osemnásť mesiacov, to už som bola celkom vyšťavená. No a zistila som, že som tehotná. Preplakala som asi tri dni, lebo som si naozaj nevedela predstaviť, ako to zvládnem. A potom, ako keby to dieťatko vo mne vedelo, že nie je vítané, lebo neprišlo v správny čas, jednoducho odišlo. Namiesto úľavy zostali výčitky.

Sľub

S mužom sme si niekedy v tom období dali taký sľub, že sa o druhé dieťatko ešte pokúsime, ale zodpovednejšie, aby ďalšie tehotenstvo nebolo o strese, ale aby sme si to podľa možností užili rovnako ako prvýkrát, aby som na tom bola dobre fyzicky, aj psychicky.

Rozhodli sme sa počkať až do času, kým dcérka trochu povyrastie, bude samostatnejšia, rozumnejšia a nebude ma už toľko potrebovať. Tým, že bola dlho sama, prakticky jedináčik, veľa vyžadovala a ja som sa jej aj veľa venovala. Nikdy nebol ten správny čas, keby som sa mala rozhodovať podľa nej. A to už medzitým začala chodiť do školy…

Kedy, keď nie teraz

Keď sa blížili moje narodeniny, posledné s trojkou na začiatku, zistila som, že nejako musím definitívne vyriešiť v sebe otázku, či ešte chcem mať druhé dieťa. Lebo ak áno, nechcela som ho mať po štyridsiatke, nechcela som byť „staršou“ rodičkou. Nechcela som príliš veľký vekový rozdiel medzi deťmi, napokon, už toto bolo možno viac, ako som pôvodne plánovala. Dcérka bola zrazu veľká a ja som si pripadala stará.

Mala som pochybnosti, či do toho ísť znova od začiatku, zase prežívať tie isté bábätkovské veci, ibaže vo vyššom veku, predsa len nie je toľko energie, ako keď má človek tridsať. Napokon však rozhodlo to, že sme sa s mužom vrátili k nášmu pôvodnému sľubu. Povedali sme si, že ho dodržíme, lebo kedy, keď nie teraz.

Stihla som to

Mala som celkom pohodové tehotenstvo. Z pôrodu som bola nervózna, ale vzhľadom na vek, prvú skúsenosť a možné komplikácie, sa mi podarilo dohodnúť sa s pôrodníkom na plánovanom cisárskom reze. Tak som tentokrát takmer bez bolestí porodila svojho synčeka. Stihla som to tesne pred štyridsiatkou.

Jazva sa síce hojila dlhšie, aj s dojčením som sa vytrápila, ale inak to nebol zlý rozbeh. Celkom ma potešilo, že som to s bábätkom nezabudla, veľmi rýchlo som si osviežila pamäť.

Ale predsa len, ako s každým malým človiečikom, tiež som potrebovala čas, aby sme sa lepšie spoznali a aby som vedela  reagovať na jeho potreby. Bola som aj vďaka hormónom celkom nastavená na malého. Až mi dala moja dcéra tvrdo pocítiť, že len na malého.

Súrodenecké peklo

Zo začiatku sme si s manželom akosi prirodzene podelili svoje úlohy, ale aj deti. Ja som bola drvivú väčšinu dňa s maličkým a on viac s našou školáčkou. Aby sme jej zabezpečili rovnaký režim, na aký bola zvyknutá, zostala som s bábätkom sama v spálni a manžel putoval bližšie k dcérke, aby sa ráno vedeli v pohode vychystať do školy.

Prvé týždne si to mohol aj v práci zariadiť tak, aby ju stíhal vyzdvihnúť z družiny a ja aby som nemusela s malým chodiť po ňu, prípadne ju rozvážať na všetky krúžky. Väčšinu dní plánoval aj varenie, len s úlohami do školy mu to až tak ideálne nešlo. Bola zvyknutá na iný systém so mnou. A ja som jej teraz nemohla byť toľko k dispozícii. Ani na jej školské veci, ani len tak na hranie, či na chodenie von. Ostal jej ocino.

Ocinove dievča

Keď bol manžel doma, celý čas bola na ňom doslova nalepená a strhávala jeho pozornosť celkom na seba. Tak, že aj keď som potrebovala občas vypnúť od malého, osprchovať sa alebo sa najesť, mala som smolu, lebo zrovna vtedy mala dcérka vždy niečo dôležitejšie, čo bolo treba akútne riešiť. Bolo to však menej náročné na nervy, ako keď som bola doma s obidvomi deťmi sama, pretože vtedy doslova vyvádzala.

Keď som ju upozornila, nech rozpráva tichšie, lebo malý spí, spustila krik, rev, niekedy aj plač a nadávky. Malého to zobudilo, išla som za ním, čo ju len popudilo. Rovnako sa správala, aj keď som ho mala na rukách a chcela som sa s ňou len rozprávať. Dávala mi najavo, že jej brat strašne vadí a že neznáša jeho prítomnosť. Bolo mi ťažko, lebo som nevedela, ako s ňou nadviazať nejaký normálny kontakt. Až som sa pristihla pri tom, že najradšej mám rána, keď už doma nikto okrem mňa a bábätka nie je.

Naša „malá“

Po nejakom čase sa rozvoľnenie v škole ukázalo naplno a ja som popri zápale prsníka a ťažkom refluxe malého zrazu dostávala šoky v podobe hlásení na EduPage. Naša „malá“ sa výrazne zhoršila nielen v prospechu, pribúdali poznámky za úlohy, za správanie, za všetko.

A my s manželom sme sa začali hádať, pretože som cítila vinu, že sa jej nevenujem ako predtým a on cítil, že mu vyčítam, že sa s ňou nedokáže pripravovať do školy tak, ako som to robila ja. Zároveň sa cítil nedocenený, pretože už nevedel, čo ešte viac má robiť pre našu rodinu.

Na jednej strane som bola rada, že sa konečne skončila škola, hoci aj s trojkami na vysvedčení. Na druhej strane som si v lete prežila peklo, lebo manžel sa nielenže musel vrátiť naplno do práce, ale aj doháňať svoje skoršie odchody za predchádzajúce mesiace.

Nikde sme cez prázdniny neboli, len zavretá s deťmi doma, nevedela som sa s nimi ani na kúpalisko vytrepať. Bola som totálne zničená. Zachránilo ma len to, keď si malú zobrali k sebe aspoň na pár dní starí rodičia, vtedy to bol pre mňa doslova nádych.

Mala som takú predstavu

Vždy som si myslela, že mať dve deti po sebe musí byť extrémne ťažké a pripadalo mi celkom racionálne nechať si medzi pôrodmi „bezpečný“ odstup. Nečakala som, že zažijem takú silnú súrodeneckú žiarlivosť, akosi som kalkulovala s tým, že vo vyššom veku detí to bude znesiteľné a „prežiteľné.“ Ale mám takú skúsenosť, že to tak nie je.

Predstavovala som si to inak, predstavovala som si to ľahšie. Občas si v noci poplačem a spomínam na bábätko, ktoré ma kedysi opustilo priskoro, na bábätko, na ktoré som nebola pripravená vtedy a rozmýšľam, či som bola pripravená teraz.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...