Znie to prapodivne – robiť kalkuláciu finančných nákladov na dieťa. Ale o toto sa pokúsila pred pár mesiacmi v Čechách ministerka Daniela Kovářová z prostoduchého dôvodu – aby bolo jednotné vypočítavanie platieb výživného na deti.

Návrh síce neprešiel a pani ministerka si zlizla parádny slovný preplesk, ale pozrieť sa naň môžeme – už len pre porovnateľnosť nákladov u nás a v Čechách. Podľa odhadov českého ministerstva spravodlivosti sú mesačné náklady na dieťa podľa jeho veku napríklad takéto:

         Dieťa od 3 – 5 rokov – 5400 Kč (v tom je škôlka, potraviny, oblečenie a obuv, ostatné položky – bývanie, doprava, atď).

         Dieťa 10 – 15 rokov – 9500 Kč (v tom sú potraviny, oblečenie a obuv, kultúra, škola v prírode, tábor, vstupenky a ostatné položky)

         Dieťa 15 – 26 rokov – 13600 Kč (v tom sú potraviny, oblečenie a obuv, učebnice, školské pomôcky, počítač a ostatné položky).

Možno by bolo dobré vedieť, koľko podľa prepočtu českého ministerstva vyjde narodenie dieťatka a jeho zbrusu nová výbavička – lebo podľa odhadu na Slovensku to nakupovanie kompletnej novorodeneckej zostavy potrieb vyjde na cca 1600 Euro.

Príspevky od štátu

Príspevok pri narodení dieťaťa, tzv. kočíkové, nášho ministerstva sociálnych vecí je v tomto prípade biedny: 151,370 €. Keď aj pripočítame osobitnú podporu poskytovanú pri narodení prvého, druhého a tretieho dieťaťa vo výške 678,49 € od 1. 2. 2008, stále nám medzi tými reálnymi sumami a príspevkom od štátu ostáva dosť veľká čierna diera, ktorá žerie peňaženku novopečených rodičov. Ak si teda ešte nebodaj kúpili byt alebo stavajú dom, a na krku hypotéka, nie je pre nich situácia nijako ružová.

Zaujímavé je, že české ministerstvo napríklad v kategórii 10 – 15 rokov vôbec nezahrnulo ani položku na krúžky, ľudovú školu umenia alebo záujmové činnosti, čo dosť žerie. Napríklad – v štátnej ZUŠ je výška poplatku v súčasnosti stanovená na  12,678 eura mesačne najviac (tá istá suma platí aj pre Centrá voľného času), ale súkromná ZUŠ či CVČ hranice stanovené nemá.

Ešte náročnejšie po finančnej stránke je, ak sa rodičia rozhodnú dieťa podporiť v športe – poplatky sú rôzne podľa druhu športu aj podľa finančných pomerov klubu. Napríklad tréningy tenisu a plávania v skupine stoja okolo 30 Eur mesačne, hokejisti a žiaci bojových umení platia asi 60 Eur mesačne, budúci vrcholoví futbalisti asi 10 Eur mesačne. Nehovoriac o tom, že niektoré športy finančne náročné najmä na výbavu. Svoje si však žiada aj také kultúrnejšie využitie voľného času, trebárs tanec akéhokoľvek druhu, zvlášť spoločenský.

Osobitnou kategóriou je škola – pretože systematické poplatky (hlavne na začiatku školského roku) privádzajú mnohé rodinné rozpočty do kolapsu, a to vôbec nemusí ísť o nejakú veľkú rodinu. Netreba zabudnúť ešte cestovné, stravné či školu v prírode. Stačí teda, ak sú v rodine dvaja – traja školáci a ekonomická pohroma je hotová. Vekom školákov sa situácia len zhoršuje, útechou je jedine fakt, že si tínedžer môže ísť už od istého veku jednoducho na seba zarobiť.

Tí, čo čakali systémovejšiu podporu demografie od štátu, budú sklamaní – lebo podľa mnohých postrehov sa oplatí v tomto štáte viac umrieť ako priviesť na svet dieťa. Je to pritiahnuté za vlasy, ale – príspevok na dieťa je mesačne 21,25 €, príspevok na pohreb (i keď ho nikomu nezávidíme a je aj tak smiešny) 79,670 €.

Finančná samovražda?

Mať dieťa je teda z pohľadu peňaženky čistá ekonomická sebevražda – ešte dobre, že deti máme pre niečo iné, ako pre kalkuláciu, či sa nám to ekonomicky vyplatí a že existujú second-handy, vzájomná ľudská pomoc, bazáre a vynachádzavosť v biede. Faktom je, že ak sa mnohé rodiny pozerajú na to, či na dieťa majú – či ho vychovajú, tak buď musia veľmi utiahnuť opasky, alebo ubrať zo svojho „štandardu“ (do čoho sa mnohým nechce) alebo jednoducho (viac) detí – nemajú.

Som však presvedčená, že by málokto z rodičov protestoval voči tomu, aby sa rodinná politika čo do ekonomického prínosu postavila na nohy a dala sa jej tá pridaná hodnota v Eurách, aká jej patrí. Lebo teraz sa rodičia ako dôležití partneri pre budúcnosť štátu necítia.