Je vlastne jedno, čo sú za sviatky, či Dušičky, Vianoce. Máme plno v obchodných centrách, máme plno na cintorínoch.
Raz sú to haldy pokrkvaného darčekového papiera, raz natrieskané kontajnery použitých plastových kahancov. More ľudí a more odpadu.
Súťaž, ktorú buď hráme, alebo ignorujeme
Vlastne sa ani nečudujem, že pri pohľade na jeden extrém prechádzame do druhého:
Na Vianoce sa nám bridí byť súčasťou najväčšej komercie roka, načo darčeky, načo kapor a oblátky. Na Dušičky si hovoríme načo chryzantémy, načo sviečky, načo ešte ďalšia uhlíková stopa po nebožtíkovi, popierajúca „prach si a na prach sa obrátiš.“
A tak radšej čas, najvzácnejšiu komoditu, ktorú máme, investujeme zmysluplnejšie ako náprotivný dav.
Z dušičiek sa môže stať príjemný predĺžený víkend na horách a ani nemáme za to, že robíme niečo hanebné, lebo nie podľa množstva zapálených sviec a umelých gýčovitých vencov sa pozná, že myslíme na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami.
Aký vzťah máme so svojimi mŕtvymi?
S ľahkosťou pridáme do kroku a necháme sa hladiť jesennému slnku, veď milovaných si nosíme všade vo svojom srdci, a opúšťame oficiálnu súťaž o pozostalých roka…
Lenže rovnako ako tí, ktorí pod nánosom komercie nepochopili posolstvo Vianoc, a sú to zväčša tí istí, ktorí sa dva mesiace pred tým pretekajú o najviac zatrepaný hrobový kameň, môžeme upadnúť do pasce.
Do pasce opustenia a rozvoľnenia vzťahu so svojimi mŕtvymi a vôbec, s témou smrti, ktorá k nám dolieha odkiaľsi z divnej diaľky, až ju napokon vypustíme z hlavy.
Život, aký žijeme, život, ako umierame
Kedysi, keď boli dve-tri generácie prinútené žiť pod jednou strechou, kde sa za kútnou plachtou rodili deti a starci umierali v posteliach obkolesení rodinou, všetky životné udalosti, či narodenie, či smrť, boli prirodzené a posvätné zároveň.
Teraz sme rozlietaní krížom-krážom po svete, sťahujeme sa za prácou, domov máme tam, kde si slobodne otvoríme chladničku. Keď sa nám narodí dieťa, samozrejme v inštitúcii, nemá nám kto doma pomôcť, musíme sa starať sami.
A rovnako musíme sami zomierať, samozrejme v inštitúcii, obklopení ľuďmi, ktorí sú na to vyškolení, s lekármi a zdravotníkmi, nie s rodinou, ktorá si často ani nevie predstaviť, že by zomierajúci mohol naposledy vydýchnuť doma.
Kde je to prirodzené, kde je to posvätné?
Radšej celoročné Vianoce
Je úplne jedno, či sú hroby opustené a zanedbané alebo načančané plastovými kvetinkami a tučnými barokovými anjelikmi. Je to jedno, ak utekáme od smrti. Cudzej, či vlastnej.
Hovorí sa, že smrť a zomieranie sú tabu. Iba tie Vianoce by sme chceli celoročne. Už nie koledy v októbri. Ale cestou z kúpaliska kúpiť salónky.
Tým ako keby sme chceli poprieť, že všetko má svoj čas. Že všetko má svoj začiatok, ale rovnako tak aj koniec.
Nikto nás to neučí
Nie je to celkom naša chyba, že nevieme, ako sa máme postaviť k týmto témam. Nikto nás to neučí, nikto nás k tomu nevedie.
Nevieme, ako reagovať, keď niekto zomrie. Nevieme, ako sa prihovoriť pozostalým. Často sme opantaní hrôzou, ktorú si vzťahujeme na seba: ako by som toto prežil?
Nevieme, ako smútiť.
A občas mám pocit, že už nevieme ani to, ako sa radovať. Pozrite si tie kopy článkov na internete s tipmi, na čo sa tešiť na jeseň, s návodmi, ako stráviť pekný večer…
Ak nevieme, ako žiť, ako by sme mali vedieť zomierať?
Stále sme deti
V niečom ostávame ako deti. Novorodencom sa stiera deň a noc. Chce to čas, aby si privykli na isté pravidelnosti. Na to, čo ako rodičia voláme honosne režim.
Sústavným opakovaním rovnakých činností – po kúpeli je večera, za ktorou nasleduje čítanie na dobrú noc a potom sa zhasne svetlo – vytvárame na oko nudnú rutinu, ale zároveň niečo, na čo sa deti môžu spoľahnúť. Niečo, čo potrebujú, aby sa cítili bezpečne.
Tak ako s nimi na jar ideme na snežienky, v lete varíme marhuľový lekvár, na jeseň zbierame gaštany a púšťame si šarkanov a odpočítavame dni do Vianoc, nasávajú do seba vnemy, ktoré si spájajú so striedaním ročných období.
Žijeme s nimi kolobeh života, vítame s nimi príchod súrodencov a bratrancov na svet, zapaľujeme sviečku za starkých, ktorí už sú v nebi (a to nebo máme vo svojom srdci).
Čo sme my
Nemôžeme popierať zákonitosti, ktoré sú nám dané. Ale dokážeme si vytvárať okolo nich svoje vlastné rituály, do ktorých vkladáme svoje hodnoty, vnímanie sveta.
To, čo sme my. To, čo chceme, aby nás prežilo.
A tak na Dušičky nemusíme kupovať najdrahšiu ikebanu zo živých kvetov, „len aby sa nepovedalo,“ ani si páliť prsty na sviečkach, ktoré nechcú horieť.
Môžeme na hrobe nechať obrázok, ktorý sme spolu nakreslili. Nazbierať okolo kytičku lúčnych kvetov alebo postaviť malého snehuliaka. Môžeme sa pomodliť, ale aj povedať vtip, na ktorom by sme sa zasmiali aj s našim milovaným človekom.
Môžeme čokoľvek, čo je nám vlastné. Čo je naše. Čo sme my.
(37 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Vírusový zápal pľúc
Prečo si ma nenechala moja prvá mama, čo ma mala v brušku? Ona ma nechcela?
Dojčila som 17 rokov, je koniec
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Milá Kika, tak nádherný a rozumne i citlivo napísaný článok som už dávno nečítala. Ďakujem.