Čítala som, že úprimná sústrasť sa neželá, ani nepraje. V jazykovednej poradni vám pripomenú, že toto spojenie nie je vhodné. Úprimnú sústrasť vyslovujeme, vyjadrujeme. Keď pozostalým kondolujeme, používame formuláciu „prijmite moju úprimnú sústrasť.“
A čítala som tiež, že kondolencie chce mať smútiaca rodina čo najskôr za sebou, aby mohli byť sami, so svojimi pocitmi a so svojimi slzami…
Sú to, s prepáčením, strašné blbosti. Aspoň pre mňa.
Neriešte gramatiku
Keď mi zomrel muž, bolo mi jedno, ako si kto dáva záležať na štylistike. Bolo by mi jedno, aj keby mi niekto zaželal „úprymnú“ sústrasť. Gramatika je to posledné, čo si všímate.
Nielen pozostalí, aj ľudia, ktorí vám kondolujú, to chcú mať čo najskôr za sebou. Je to pre nás prirodzené: nechceme vidieť iných plakať, nevieme, čo si s tým smútkom, s tou bolesťou počať. Ani s cudzou, ani s vlastnou.
Povedzte čokoľvek
Videla som mnohých, ktorí ku mne na pohrebe prichádzali s hrčou v krku, niektorým padali slzy po tvári až do topánok. Ľudia ťažko hľadali slová. Niektorí ich ešte stále nenašli.
Viem, že je veľa takých, ktorí na nás v tichosti myslia a modlia sa za nás. Nie je v tom úmysel, ale skôr strach, neistota, obavy, že nebudú vedieť, čo povedať.
Chcem vás povzbudiť, nie kvôli sebe, ale kvôli vám, nielen teraz, ale aj do budúcnosti, keď budete konfrontovaní so smrťou.
Vyjadriť úprimnú sústrasť, povedať hoci „je mi to ľúto,“ možno sú iba frázy, ale určite nie zbytočné. Ak sa vám nevie nič vydrať z hrdla, hoci len mlčte a stisnite ruku. Nikdy nie je nesprávny čas, nikdy nie je neskoro.
Nezostať s bolesťou sám
Kým sa ostatní lúčili s mužom na cintoríne, podišla ku mne bratrancova žena a bez slov ma z jednej strany podoprela. Možno cítila, že to potrebujem. Možno to potrebovala aj ona. Ale bol to pre mňa silný moment.
Musíte stáť nad hrobom so všetkou vašou bolesťou, tú z vás nesníme nik, ale veľa znamená, že ste na to nezostali sami.
Ako sa máš?
Dni idú a občas cítim, že sa ma ľudia zdráhajú opýtať na banality, napríklad „ako sa máš?“
Keď niekto zomrie, máme pocit, že sa to nehodí. Je nám viac než jasné, že určite sa má všelijako, len nie dobre. Čo ak sa ho spýtame, ako to zvláda a on sa pred nami zosype?
Nevieme ani, ako zakončiť rozhovor. „Majte sa pekne,“ rozlúčila sa so mnou jedna mamička, ktorá sa vzápätí zháčila, čo povedala. Až mi jej prišlo ľúto, v akých rozpakoch zostala.
Sú ľudia, ktorí na mňa radšej ani nepozrú. Nedívajú sa do mojich očí. Zo strachu pred mojim smútkom. Ja pred ním ujsť nemôžem a ani nechcem. Musím ho prežívať, aj keď občas vôbec neviem ako. Sú chvíle, kedy ma znova zastihne nepripravenú a zraniteľnú. Vtedy mi pomáha vedomie, že nie som so svojou bolesťou sama.
Napísalo mi veľa ľudí, pripravených kedykoľvek za nami prísť. Chodia k nám a venujú mi vždy silné objatie. Alebo nás zavolajú k sebe domov a dajú nám to najvzácnejšie, čo máme: čas.
Sú ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť, keby som čokoľvek potrebovala. Odviezť deti zo školy, škôlky, keď prší. Ľudia, ktorí mi darovali oblečenie po deťoch. Ľudia, ktorí by radi pre mňa spravili niečo konkrétne, adresné.
Som až paralyzovaná všetkým tým dobrom, ktoré sa nám v týchto ťažkých dňoch dostáva. Nezostali sme tu sami, len so svojimi slzami. Je tu láska, je tu dobro. Je tu pokoj, je tu nádej a raz bude aj radosť. A všetkým vám za to ďakujem.
(44 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
Materské mlieko je príliš drahocenné, aby vyšla čo len jedna kvapka nazmar
Zuzana Straková: Som ako sprievodca, ktorý vedie ženu k novej nádeji
Rodičia. Nie sme stále rovnakí. Nevieme dať deťom to isté
Predĺžená rodičovská do 6 rokov: ako ju vybaviť?
Aromaterapeutická lekárnička: levanduľa, čajovník a fenikel
Ako predísť dehydratácii?
Ach Takakika. Mam ta rada a tesim sa na kazde tvoje pismenko uz 7. rok. Je mi to velmi luto.
Takakika, dakujem, ze s nami zdielas svoju bolest a dodavas nam odvahu, velmi mi chybali tvoje clanky, tie naozaj z teba ako je tento, bala som sa, ze sa nieco stalo ked si ich nepisala a uz viem, ze stalo, horsie ako vsetky scenare co mi napadli, je mi to luto, velmi. Dakujem, ze opat pises, stojime pri tebe a chalanoch v modlitbach, inak nevieme.
….boze….ved toto cele je o mne….???…presiel presne 1 rok 3 mesiace a 15 dni odvtedy, co sa nam toto stalo. viem presne o com pises, to iste sa mi po smrti mojho manzela deje. ci uz na pohrebe (z nicoho nic podopretie od kamosky nad hrobom, viditelne hrce v krku rodiny a priatelov, neschopnost cokolvek povedat…), alebo aj teraz po vyse roku, ked sa nam ludia snazia s cimkolvek pomoct, ci uz postrazenim, alebo vyzdvihnutim deti zo skoly. male ale aj vacsie sluzby ci sluzbicky, kt. mi napovedia, ze v tom nie som uplne sama.
…a stale neviem, co sa odpoveda na otazku ako sa mas? po jej vysloveni sa dostavam do pomykova rovnako ako pytajuci sa…
Úprimnú sústrasť. Je mi to veľmi ľúto, Kika.
napodobne….nie ste sama, sucitim s vami.