Ešte pred časom som si myslela, že dnešná doba so svojimi možnosťami a vymoženosťami je v mnohom pre mamičky jednoduchšia a môžu si materstvo viac užívať ako naše mamy. No s plynúcim časom pri deťoch som si uvedomila niekoľko vecí…
Napríklad, že s nekonečným množstvom možností sa človek dostáva pod takmer konštantný stres. Rodič má pocit, že ak už tu možnosti sú, je predsa jeho povinnosťou vybrať pre dieťa to najlepšie.
A pritom je veľa situácií, kedy by bolo pre dieťa paradoxne lepšie, keby okúsilo nepohodu, namiesto toho, že mu budeme zabezpečovať dúhové obláčiky s jednorožcami nad hlavou.
Naše maminy, aspoň veľká časť z nich, mali deti od asi roka v jasliach. Niežeby dnes táto možnosť nebola, ale v honbe za ideálnym detstvom pre svoju ratolesť po nej máloktorá matka siahne, ak vyslovene nemusí.
Na blízku, a predsa pohroma
Všetky máme naštudované dopady odlúčenia dieťaťa od matky pred tretími narodeninami na detskú psychiku a vývin, ale už menej si priznáme alebo zahrnieme do úvah následky toho, že sme síce svojej ratolesti nablízku dvadsaťštyri hodín, ale často v tak zdecimovanom stave, že si večer môžeme gratulovať, že sme to prežili aj my, aj dieťa.
Že sme ho nezadrhli, keď nás 8467-krát neposlúchlo, odignorovalo, niečo roztrhlo, niečo pokreslilo, niečo rozlialo, niečo inak zničilo, pokúsilo sa zabiť samé seba alebo svojho súrodenca.
»»» Prečítajte si aj: Prečo sú dnešné deti znudené, nevedia čakať a nezvládajú frustráciu.
8467-krát neposlúchne
Často sa tieto „nehody“ stávajú aj z našej vlastnej viny, nakoľko sme dieťa nemali dostatočne na očiach. A prečo? Pretože sme sa popri výchove pokúsili v pár minútach zabezpečiť mu stravu a aspoň najzákladnejšiu údržbu domácnosti.
Prvých 8466-krát sme skúšali všetky možné metódy, o ktorých sme aspoň vzdialene započuli, počnúc samoukľudnením a pokusom vsugerovať si, že veď tá knižka, šálka, stôl, polica, stena, koberec, atď., sú len materiálne veci a nestoja za tú ranu detskej dušičke, keby sme nedajboh podľahli dákej forme “zlosti.”
Potom sme pokračovali pokusmi
– odignorovať a upratať – dieťa sa predsa pridá, nie? (no nie, haha),
– skúsiť motivovať dieťa napraviť, čo urobilo (iste, haha),
– dohovoriť mu – prívetivo, vysvetliť, samozrejme v úrovni jeho očí, s upútaním pozornosti (hahaha, dobrý vtip),
– zatváriť sa prísne a zmierlivo vyhrešiť (hihi), najlepšie rovno 8x po sebe, pretože to ho bude baviť, to si zopakuje,
– iba priskočiť a objať – len na docielenie, aby s deštrukčnou aktivitou prestalo, áno, ale jedine pripravená na hodne tuhé objatie – aby sa pri metaní nepraštilo dieťa samotné, prípadne nerozbilo bradu vám (pri vystrájaní je minimálne to moje málokedy zrovna v objímacej nálade).
Až kým sa ten 8467-krát neprichytíte, že jačíte ako zmyslov zbavená, načo následne s náležitými výčitkami svedomia pol hodiny tíško čakáte, či vám sociálka nezaklope na dvere.
A ten súvis s jasľami???
Menej nervov. Nuž, keď vyberiete dieťa z jaslí, povedzme, že o takej tretej poobede pri ceste z práce, niežeby za tie asi 4 hodiny, než pôjde spať, nemalo šancu pokúsiť sa vás dostať do vývrtky. Ale je tá šanca podstatne menšia (nie polovičná, nie tretinová, ale vďaka efektu akumulácie úplne zlomková), než keď sa o to snaží od rána…
Delegovali ste na iných vašu prácu, z ktorej ste na nervy.
Štruktúrovaný program, kolektív a “cudzí” ľudia v kontakte a aj vo výchove urobia za vás ohromné množstvo práce, ktorá vás inak bez tejto externej výpomoci pomaly nebadane pripravuje o rozum.
Už len keď sme pri plienkach – ja som napríklad používala látkové, a aj keď si to človek zautomatizuje, je to ustavičný kolotoč prania, sušenia, skladania. Ak ale máte dieťa v jasliach, 8-10 plienok denne sa vám razom zredukuje na 3-4.
Wow
Taktiež vám niekto 3-4x denne toho človiečika nakŕmi. Wow! Áno – dnešná pokroková mať by iste mala vyrážky z toho, že nemá dostatočnú kontrolu nad nutričným príjmom a zložením stravy svojej ratolesti, ale väčšina našich mám sa ešte dokázala spoľahnúť na to, že zloženie jedálnička a jeho výživové hodnoty niekto pre tie jasle schválil.
Ja by som tiež skákala radosťou nielen z toho, že nemusím sa 3-4x denne trápiť s udržaním dieťaťa v stoličke, hádať sa, či akceptuje, že mu s dopravou potravy do ústnej dutiny pomôžem, alebo to zvládne samé a ja sa zmierim s upratovaním kuchyne po každom jedle.
Tiež by mi odpadol zdroj frustrácie z toho, že jedno moje ja by ho najradšej poslalo hrať sa a vyhladovalo, až kým tá brokolica “nezachutí”, kým druhé ja ma tlačí k trpezlivosti a ďalším aspoň 58 pokusom, lebo veď teraz je to čerstvé, teplé, aké to bude už len osušené, prihrievané, a na chlebe a keksíkoch nechcem, aby živé bolo.
Nehovoriac o mnohých pravidelných návykoch, ktoré mu starostlivá a hlavne zásadová mama síce je schopná aj doma vštepiť, ale tiež s celkom inými investíciami vlastných síl, ako keď sa ich dieťa učí v kolektíve a pod dozorom pedagogických pracovníkov, či dokonca zdravotného personálu, s ktorým anjelik nemá až toľko možností mávať ako s vlastnou mamou…
A potom je tu téma „starí rodičia.“
Tí naši boli tak akosi jednak k dispozícii a na druhej strane k dispozícii v akosi lepšom fyzickom aj psychickom stave, než sú starí rodičia dnešných detí.
Nechcem skĺzať k tomu, aké to bolo kedysi hviezdne a aké je to dnes náročné. Ale je fakt, že pár výhod výchovy pred 30-40rokmi proste vidím…
»»»»»» Prečítajte si aj: Prečo bolo ľahšie rodičom v 80-tych a 90-tych rokoch.
(82 hlasov, priemerne: 3,30 z 5)
Loading...