Každé dieťa zrelé milovať je dostatočné zrelé trúchliť, píšu odborníci na smútkové poradenstvo. Deti reagujú na smrť inak, keď majú rok, dva, či dvanásť. No čo je pre všetky vekové kategórie spoločné, je citlivá prítomnosť dospelých, či už rodičov alebo odborníkov. Pretože deti nás majú ako vzor v trúchlení. Náš vzor im však často chýba, pretože niekedy sami nevieme, ako smútiť a nevieme sa v smútení priblížiť deťom, ktoré potom trúchlia osamote.
Shutterstock
Deti smútia podľa toho, ako sa správajú
Ako si deti rozvíjajú slovnú zásobu, začnú používať aj slová “zomrel” a “mŕtvy,” často však význam a zmysel týchto slov nechápu. Porozumenie smrti závisí od dospelých, rovesníkov, kníh, ktoré im dospelí čítajú a príbehov, ktoré vidia v televízii. Keďže deti nemajú dostatok skúseností, ani nemajú také vyjadrovacie schopnosti, ťažšie opisujú, čo cítia a potrebujú. Najčastejšie si môžeme všimnúť ich smútenie podľa toho, ako sa správajú.
Možno by sme prirodzene očakávali, že budú mŕtveho oplakávať, namiesto toho nás môže prekvapiť ich impulzívne správanie, hyperaktivita, alebo naopak tiché správanie, nezáujem o spoločnosť. Niektoré deti svoje trúchlenie vyjadrujú bitkami, či šikanovaním spolužiakov. Môžeme pozorovať znížený akademický výkon detí, ich pozornosť a pamäť, ako aj znížený záujem o mimoškolské aktivity a rovesníkov.
Smrť blízkeho človeka (rodiča, súrodenca), ale aj učiteľa, kamaráta, či spolužiaka, môže byť pre dieťa potenciálne traumatickým zážitkom. Odborníci neodporúčajú, aby sa dospelí snažili dieťa pred smútením ochrániť. Izolujú ich tým od spoločeného trúchlenia a spoločnej útechy, aj sociálnej opory.
Dieťa potrebuje vidieť, že dospelí tiež smútia. Pozorovaním kultúry sa učí, čo sa od neho očakáva, ako sa má správať, ako ostatní zaobchádzajú so stratou po smrti blízkeho. Čo môže byť svojim spôsobom ťažké práve v kultúrach, kde sa smrť “vytesňuje,” ako téma je tabu. To deťom (ani dospelým, ktorí zažili stratu), nepomáha. Dieťa potrebuje od dospelých počuť, ako sa cítia, vysvetlenie, že tieto pocity nebudú trvať navždy a že to zvládnu spoločne.
Ani jednotliví členovia rodiny nemusia smútiť rovnako, ale môžu mať odlišné reakcie na stratu. Ak však rodina nehovorí o smrti, nezdieľa pocity, alebo netrúchli zdravým spôsobom, nemožno očakávať, že tak bude robiť dieťa.
Deti smútia inak ako dospelí
Smútenie je proces, ktorý nekončí pohrebným rituálom. Pozostalý sa musia naučiť žiť v nových podmienkach bez milovaného zosnulého. Smútok a emócie spojené so stratou sa môžu objavovať v priebehu niekoľkých rokov. Trúchlenie je proces, ktorý bude integrovaný v priebehu celého života.
Deti kvôli nezrelosti svojej nervovej sústavy nesmútia súvislo ako dospelí, potrebujú čas na hru a oddych. Preto sú chvíľu smutné, a vzápätí sa opäť smejú pri hre. Ich navonok bezstarostný smiech neznamená, že už si svoju stratu odsmútili a pohli sa ďalej. Len to, že priveľa smútku naraz je naozaj veľa na také malé plecia.
Každé dieťa smúti vlastným spôsobom a tempom. Tínedžeri smútia veľmi podobne ako dospelí. Deti potrebujú viacero spôsobov na vyjadrenie ich myšlienok a pocitov. Kreslenie, modelovanie, hudba, hry, písanie denníka, úlohy na riešenie problémov, divadlo, príbehy a pohyb vedia byť vo vyjadrovaní smútku deťom nápomocné.
Deti potrebujú po smrti blízkeho emocionálnu podporu, štruktúru, režim a bezpečie. Vyvstáva tu aj potreba informácií, či zachovania spomienok na blízkeho človeka.
Najmenšie bábätká, teda dojčatá do jedného roka, najviac potrebujú konzistentnú starostlivosť najbližších. Zmena osoby, ktorá sa o dieťa stará, môže spôsobiť menší nepokoj, kým si dieťa zvykne. Ak ide o stratu vzťahovej osoby, tak to môže mať presah aj do dospelosti, dôležité je aj naviazanie sa na inú, stálu vzťahovú osobu.
Dieťa vo veku rok až dva roky môže byť šokované zmiznutím blízkej osoby. Môže byť plačlivé a nejaviť záujem o okolie. Bude potrebovať inú blízku osobu, na ktorú sa môže obrátiť, prípadne naviazať.
Ako reagujú malé deti vo veku 2 – 5 rokov na smrť blízkeho
Deti v predškolskom veku ešte nechápu, že smrť je definitívna. Chýba im vnímanie času. Môžu sa stále pýtať, kedy sa vráti ich zosnulá blízka osoba. Môžu vyjadrovať hnev agresívnym a deštruktívnym správaním. Je dôležité vedieť, že týmto spôsobom dieťa vyjadruje svoj smútok.
V predškolskom veku u detí pozorujeme tzv. magické myslenie. Dieťaťu môže napadnúť, že smrť blízkeho spôsobilo svojím zlým správaním, a je to forma trestu. Deti v tomto veku intenzívne vnímajú zmeny nálady ľudí okolo nich. Môžu byť nepokojné, plačlivé, meniť nálady, viac byť naviazané na blízke osoby, alebo naopak odmietať blízkosť, vyvinúť rôzne strachy, napr. z tmy atď.
Je dobré dieťa ponechať v jeho stálom prostredí a vyvarovať sa náhlych zmien. Deti môžu vyžadovať viac starostlivosti ako obvykle, môžu sa vrátiť k skoršiemu vývinovému štádiu, aby vyjadrili túto potrebu. Práve v tomto veku deti majú strach, že ich opustia rodičia, a keď sú konfrontované so smrťou, môže sa u nich vyskytnúť separačná úzkosť.
Ako reagujú deti vo veku 5 – 11 rokov na smrť blízkeho
Predškoláci a deti na prvom stupni základnej školy viac rozumejú pojmu smrť a začína ich zaujímať. Deti začínajú rozumieť biologickým pochodom, že človek po smrti prestane dýchať, jeho srdce sa zastaví, mozog nepracuje atď. Až neskôr chápu, že aj ony môžu zomrieť.
Deti môžu reagovať zmenou správania (nepokoj, agresivita, nezúčastnenosť), viac potrebovať blízke osoby, alebo ich naopak odmietať, byť náladové, vyvinúť strachy (napr. strach byť sám), želať si, aby sa všetko vrátilo späť. Deti sa často môžu snažiť vyhnúť nepríjemným pocitom pomocou popierania. Môžu sa tváriť, ako keby sa nič nestalo.
Deti potrebujú uznanie ich pocitov. Môže im pomôcť, keď vidia smútiť dospelých, alebo spomínajú pri fotkách. Deti môžu cítiť vinu a potrebujú uistenie, že svojím správaním a myšlienkami nezapríčinili smrť svojho blízkeho. Návrat do školy môže byť ťažší. Dieťa sa napr. môže báť, že už neuvidí svojich blízkych, ak odíde z domu.
Ako reagujú tínedžeri na smrť blízkeho
Od dvanástich rokov deti chápu nemennosť smrti, aj fakt, že sami môžu zomrieť. V puberte ich môže smrť až fascinovať, uvažujú nad vlastnou smrťou, čo by sa zmenilo, keby tu neboli, čo by povedali ich blízki, atď. adolescenti smútia veľmi podobne ako dospelí. Momentálna potreba podpory a starostlivosti zo strany blízkych, pripomínajúca detstvo, je v rozpore s pubertálnou túžbou byť samostatný.
Adolescenti môžu prežívať silné pocity a neprejaviť ich navonok, alebo až dramaticky smútenie prežívať. Môžu byť cynickí, čím môžu skrývať neistotu a strach. Adolescenti môžu odmietať rozhovory s rodičmi, ale naopak komunikovať s rovesníkmi. Jedným z pocitov, ktoré sprevádzajú smútenie, môže byť aj hnev, ako mohol milovaný človek zomrieť, prečo sa to stalo práve nám. Možno si adolescent prial, aby sa dlhá choroba blízkeho už skončila. Alebo si želal jeho smrť, keď sa pohádali. Adolescent sa môže obviňovať, že blízkeho mohol zachrániť.
Pocit viny môže sťažiť proces smútenia. Funkciou viny môže byť udržanie presvedčenia, že môžeme ovplyvniť dianie okolo seba. Adolescentovi môže pomôcť blízky vzťah so zodpovedným dospelým človekom mimo rodičov, napr. rodinný priateľ, príbuzný.
Ak zomrie rodič, dieťa má narušený pocit bezpečia,
môže sa obávať straty ďalších milovaných osôb,
zostať naviazané na fantáziu zosnulej osoby,
investovať svoju energiu do práce a materiálneho sveta,
môže mať strach naviazať sa na niekoho nového, alebo akceptovať stratu a nájsť nové vzťahové osoby.
Rodič, ktorý prežil:
si musí dávať pozor, aby dieťa nevnímal ako jeho náhradu, dôležité je zachovanie rolí rodič – dieťa,
dieťa potrebuje vedieť, ako sa po smrti blízkeho zmení jeho život, kde a s kým bude ďalej žiť.
smútenie a vyrovnanie sa so stratou dieťaťa veľmi závisí od toho, ako smúti rodič, ktorý prežil.
Čo potrebujú deti po smrti súrodenca
Ak dieťaťu zomrie súrodenec, môže byť zaskočené, pretože deti skôr vnímajú, že môžu zomrieť dospelí, ako ich rovesníci.
Súrodenci bývajú často zanedbávaní, okolie sa sústredí na bolesť rodičov.
Pokiaľ rodičia smútia za dieťaťom, je dôležité, aby sa aj jeho súrodencom dostala potrebná pozornosť. Je dôležité, aby sa ostatné deti cítili rovnako milované, ako zosnulý súrodenec. Ak zosnulé dieťa bolo dlhodobo choré, mohli byť ostatné deti dlhšie zanedbávané.
Ak je oceňovaný a videný len zosnulý súrodenec, ostatní súrodenci môžu mať pocit viny, že prežili práve oni, že druhý súrodenec bol šikovnejší a rodičia ho mali radšej. Mali by cítiť, že ho rodičia majú rovnako radi ako zosnulého brata alebo sestru. Treba im povedať, že miesto zosnulého dieťaťa nikto nenahradí a oni sú takisto výnimoční a nenahraditeľní.
Smrť následkom choroby
Ak v rodine niekto zomrel na dlhodobú chorobu, vždy je to šok a nepredvídateľná udalosť. Dieťa sa môže obávať, že smrť nasleduje aj po bežnej chrípke, alebo návšteve v nemocnici kvôli vybratiu mandlí.
Deťom môžeme vysvetliť, že ľudia mávajú rôzne choroby. Sú choroby, ktoré spôsobujú smrť. Väčšinou sa však z choroby vyliečime a môžeme sa vrátiť do školy alebo práce. Ľudia navštevujú nemocnicu, aj keď nie sú vážne chorí, napr. zlomenina.
Môže sa stať, že keď bol v rodine niekto dlhodobo chorý a ak dieťa bolo zapojené do starostlivosti, po smrti sa môže objaviť aj pocit úľavy, ktorý je často sprevádzaný vinou.
Samovražda
Ak sa v rodine udiala samovražda, môže vyvolať pocity viny a hnevu. Dieťa sa môže pýtať, čo spravilo zle, či ho jeho blízky nemal dosť rád, aby ďalej žil. Nikto nemôže urobiť nič, čím by spôsobil, alebo zabránil smrti blízkeho.
Blízki sa môžu hanbiť za to, že ich príbuzný si privodil smrť sám. Je to výlučne rozhodnutie danej osoby a jeho blízki určite urobili všetko, čo v danom momente s informáciami, ktoré mali k dispozícii, mohli.
Môže sa objaviť obava dieťaťa, či ho nečaká rovnaký osud. V rôznych ohľadoch sa podobá na svojich blízkych, či mohlo zdediť aj toto. O samovraždách vieme málo, smrť sa stala východiskom z náročného žitia. Nie všetci ľudia, čo sa pokúsia o samovraždu, sú psychicky chorí. Deti nie sú vo všetkom rovnaké ako ich rodičia, samovražedné správanie sa nedá zdediť. Každý máme v rukách svoj osud. Môžeš sa naučiť zvládať ťažkosti v živote a starať sa o seba.
Smrť blízkeho cudzím zavinením
Smrť blízkeho spôsobená cudzím zavinením môže človeka hlboko zasiahnuť. Konanie druhého, či úmyselné alebo neúmyselné, zničilo časť našej budúcnosti. Niečia nepozornosť alebo agresivita zabila niekoho, koho ste mali radi.
Je náročné zotavovať sa, ak sa musíme potýkať s vyšetrovaním alebo súdnym procesom. Odsúdenie osoby, ktorá smrť zavinila, môže trvať dlho, alebo vôbec nemusí byť realizované.
Je ťažké predstaviť si odpustenie. Je prirodzené v tejto situácii myslieť na odplatu, alebo si ju predstavovať. Môžeme využiť svoj hnev a angažovať sa za práva obetí a pozostalých. Je dobré vyhľadať organizáciu, ktorá pracuje s pozostalými.
Aby dieťa bolo zahrnuté do smútenia rodiny, odporúča sa, aby sa zúčastnilo pohrebu, aby sa mohlo rozlúčiť. Pohreb môže dieťaťu zreálniť definitívnosť smrti a tiež spustiť proces smútenia. Dieťa treba na pohreb dopredu pripraviť. Pokiaľ sa nechce zúčastniť, je nutné to akceptovať.
Ak zomrie žiak, žiačka, kamarát, či kamarátka, ostatné deti by mali byť pravdivo informované v kruhu triedy. Deti by mali dostať potrebný priestor na rozhovor o pocitoch, smútení a otázky. Podľa potreby, možno preložiť plánované skúšanie, či iné záťažové aktivity.
Spolužiaci a spolužiačky by mali dostať možnosť zúčastniť sa pohrebu. Môžu napísať sústrastný list rodine, alebo vyrobiť veniec na obrad. V triede sa môže vytvoriť rituál, napr.: minúta ticha za zosnulého, zapáliť sviečku na jeho mieste, napísať list zosnulému/zosnulej („čo som ti ešte chcel povedať“), zasadiť stromček v záhrade školy. Zosnulý žiak alebo žiačka by na istý čas ešte mali mať miesto v triede – napr. ponechať v nej jeho/jej výtvory a osobné veci.
Komplikované smútenie u detí
Väčšina detí sa po smrti člena rodiny, priateľa, alebo inej dôležitej osoby zotaví. Menšie množstvo detí môže prechádzať komplikovaným smútiacim procesom, ktorý sa môže vyskytnúť po náhlej, neočakávanej strate, ako sú vraždy, samovraždy, streľba, nehody, prírodné katastrofy, alebo náhle zdravotné udalosti, ako srdcový infarkt.
Spôsob zvládania náročných situácií závisí od osobnostných predpokladov a osvojených copingových stratégií detí. Traumatické smútenie môže zasahovať do bežných aktivít, ako robenie domácich úloh, stretávanie sa s priateľmi, trávenie voľného času.
Ktoré správanie si vyžaduje zvýšenú pozornosť, prípadne odoslanie ku klinickému psychológovi a psychoterapeutovi?
desivé myšlienky, rozrušujúce spomienky (ako daná osoba zomrela, predstavujú si, ako ju zachránia, alebo zabránia úmrtiu),
negatívne pocity spojené so spôsobom úmrtia človeka, ktorý zomrel,
nočné mory, predstavy o tom, ako veľmi blízka osoba trpela,
hnev, vina, hanba, sebaobviňovanie, strata dôvery, presvedčenie, že svet je nebezpečné miesto,
strach o ostatných členov rodiny, alebo o to, kto sa o ne postará, ak by sa niečo stalo ďalším vzťahovým osobám,
somatické prejavy, ukazujúce prežívanie distresu, ako sú bolesti hlavy, bolesti brucha, zvýšené napätie v tele, problémy so spánkom,
sebadeštrukčné alebo rizikové správanie (závislosti, suicidalita),
vyhýbanie sa spomienkam, rozprávaniu, premýšľaniu o človeku, alebo o spôsobe úmrtia, ľuďom, miestam alebo veciam, ktoré spúšťajú a oživujú rozrušujúce spomienky a pocity,
vyhýbanie sa fotografiám zosnulého, návšteve cintorína, odpojenie sa od emócií, znecitlivenie.
Predĺžené trúchlenie u detí
(podľa Inventory of Complicated Grief- Revised for Children ICG-RC (Melthem, Porta, Walter Payne, Brend, 2013) a Hogan Grief Reactions Checklist Factored Items (Hogan, Schmidt, 2016)
Dieťa stratilo blízkeho člena rodiny, alebo priateľa pred najmenej 6 mesiacmi a najmenej 1 symptóm je prítomný:
Pretrvávajúca silná túžba po zosnulom. U mladších prehrávanie tejto túžby v hre, alebo v správaní, vrátane separačného správania s opatrovníkmi.
Intenzívne reakcie (ľútosť, emočná bolesť) ako reakcia na smrť.
Prílišné zaoberanie sa zosnulým.
Prílišné zaoberanie sa okolnosťami smrti. U menších detí prehrávanie v hre, vrátane zaoberanie sa smrťou ďalších blízkych.
Očividné ťažkosti akceptovať smrť (nemôžem uveriť, že zomrel) trvajúce posledných 6 mesiacov.
Omráčenie, šok, emočná prázdnota súvisiaca so stratou.
Ťažkosti spomínať na zosnulého pozitívnym spôsobom.
Trpkosť a hnev spojený so stratou.
Sebaobviňovanie.
Výrazné vyhýbanie sa pripomienok straty (vyhýbanie sa ľuďom, miestam, situáciám spojených so zosnulým).
Redaktorka, publikuje odborné články najmä o materských a rodičovských príspevkoch, ktoré nájdete v rubrike "Príručka pre rodiča" a tiež píše "Správy pre rodiča" - o veciach, ktoré sa práve dejú. Vyštudovala Právnickú fakultu UK v Bratislave.
Loading...
Diktáty a doplňovačky na začiatočné písmená (5-9 ročník)
Diktáty pre piatakov: prídavné mená
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
10 naj pláží pre rodiny s deťmi v Chorvátsku
Príspevok pri narodení dieťaťa 2025
Šarlach
