Husákove matky a ich dcéry

Kritické, chladné a nepriateľské. Naozaj?

Tento popis určite nebude patriť všeobecne všetkým husákovým matkám. No niečo spoločné ich deti preda len majú. Kritickú výchovu, absenciu pochvaly, vysoké nároky a vzťah k poriadku. Zuzana, ktorá má dnes dvoch synov, hovorí, že doma nikdy nezažila pochvalu ani rešpekt.

“Podľa slov našej mamy sme boli najhoršie deti z ulice. Každý deň prišla z práce, hodila kabelku do kúta a zúrivo začala umývať riad. Kričala pritom, že  keď jej kolegyne prídu z práce, majú už uvarenú kávu a kuchyňa je v dokonalom poriadku. Že ona je za slúžku a nikto si ju neváži. Mala som sedem a nechápala som, čím jej tak strašne ubližujem.”

Husákove matky začínali rodiť v 70. rokoch a ich kočíkovanie končilo okolo roku 1986. Zakrátko prišla revolúcia, ktorá na jednej strane otvorila hranice, na druhej však rozbila existenčné istoty a vniesla dobre vytrénovyným Husákovým matkám do života nové spoločenské nástrahy. Niet divu, že si väčšina z nich povzdychne, že “kedysi” bolo lepšie. Generácia Husákových matiek sa rodila krátko po vojne, v období strachu a depresie a ovplyvnila ju predovšetkým normalizácia a zvyšovanie pôrodnosti. S týmto nápadom prišiel Gustáv Husák, ktorý v rámci snahy o zvyšovanie počtu detí v štáte zaviedol niekoľko opatrení – prideľovali sa byty, výhodné mladomanželské pôžičky a jednorazové príspevky. Takže bolo nielen na kočík, ale mali ste si aj kde rozložiť postieľku.

Husákovým mamám nie je čo závidieť

A tak Husákove mamy poctivo rodili. Deti prichádzali na svet v preplnených nemocniciach, o podpore dojčenia sa mohlo snívať a oteckovia na pôrodnej sále boli ťažké scifi. Nejedna mamička videla svoje dieťa len pri kŕmení, aj to len cez povinné 3 hodiny, a ak sa mlieko nerozbehlo, tak sa nerozbehlo. Svet sa preto nezborí, či?

Emília, ktorá mám už po šesťdesiatke, 4 deti a 4 vnúčatá, na svoj pôrod spomína s úsmevom.

“Rodilo sa ako na bežiacom páse. Dieťa vám nikto neprikladal, nanajvýš ukázali. Ak sa dnes ženy sťažujú na prístup lekárov, mali by si zažiť môj pôrod. Personál na nás kričal, kontrakcie som strávila na chodbe a dieťa som držala na rukách len vtedy, keď mi ho priniesli na kŕmenie. Bežne sa dojčilo len prvé tri, či štyri mesiace a pediatri nám tvrdili, že umelé mlieko je výživnejšie.”

Po návrate domov ženy nečakala kytica kvetov, ani retiazka ako bolestné. Ale povinné vyváranie plienok, domácnosť, ktorá by dnešný ležérny prístup určite nezniesla a po pol roku (mnohé ženy aj skôr) návrat do práce, aby sme spoločne budovali socializmus. Prítomnosť otca v rodine, ktorý nakúpi, dá riad do umývačky a ešte pokočíkuje, si väčšina Husákových matiek nevie predstaviť. Výchova detí bola silne inštitucionalizovaná, rástli v jasliach a škôlkach, hneď potom šli do školy. Od detstva im boli veľakrát bližší starí rodičia, ktorí si na ne našli čas skôr, ako mama s otcom a rovesníci.

Z Husákovej mamy babkou

Nečudo, že Husákove mamy nemali čas chváliť svoje deti, nosiť ich v šatke, či venovať sa citovej výchove. Po práci prišli domov a nasledoval kolotoč – tentokrát v domácnosti. Na deti nebolo treba toľko dohliadať, boli vonku s kamarátmi, u starých rodičov, bezpečnosť nikto neriešil. Aj preto sa mnohé Husákove matky nedokážu stotožniť s výchovou svojich vnúčat.

“Moje dcéry zostali na materskej tri roky a hneď šli na druhú, “ hovorí Emília. “Ja by som nezvládla zahrabať sa šesť rokov na materskej. Nikdy som nemala čas kočíkovať, pestovať dieťa. Vtedy nám hovorili , nech si bábätko neučíme na ruky. Môj muž za mňa ani prstom nepohol. Do kuchyne vošiel, len keď bolo prestreté na stole. Nezabudnem, ako som prišla z pôrodnice a doma ma čakalo špinavé oblečenie z celého týždňa. Bol február a ja som plákala mužove košele na potoku. A dcéra? Varí iba zať a okná im chodí umývať študentka, aby sa mladí venovali deťom.”

Porovnávame sa a trápime

Husákove matky, hoci mamami boli, na svoje realizovanie pri deťoch často nemali čas. Materstvo sa tak odkladalo na 8. máj, keď im deti zarecitovali báseň ku Dňu matiek. Deti tak často nasledovali až po práci, domácnosti a ďalších záväzkoch. Tu generačná zmena nepustí, dnešné ženy si kladú materstvo ako úlohu číslo jeden a aj pri otázke deti verzus kariéra, sme ochotné pracovať po nociach, aby sme cez deň mohli byť matkami. Ak sa rozhodneme dať dieťa v dvoch rokoch do jaslí, trápime sa výčitkami svedomia. Husákove mamy sa na túto zmenu často dívajú s nepochopením.

Porovnávanie vníma aj Zuzana: “Už nemám sedem a mama zmenila spôsob kritizovania. teraz sa so mnou pre zmenu porovnáva. Ja som mala viac upratané, vždy navarené, na Vianoce sa všetko blýskalo. Ty máš stále bordel, deti nechodia poriadne učesané, necháš ich robiť, čo chcú. To sú jej obľúbené frázy. Vždy si poviem, že JA som lepšia mama. Nehučím po deťom, objímam ich, hovorím ich, že ich milujem, to mama nikdy nespravila. Ale vnútri ma štve, že nezvládam všetko ostatné.”

Máme radšej otcov ako mamy?

Dcéry, ktoré vychovávali kritické matky, sa často zvyknú utiekať k otcom. Hoci boli otcovia často neprítomní, zvykneme si ich aj po rokoch vybaviť pri dôležitých chvíľach detstva. Kým mamy pracovali, otcovia sa nám, hoci sporadicky, venovali. Na to si spomína aj Zuzana.

“Môj otec bol väčšinou v práci alebo v dielni. Napriek tomu, ak si mám vybaviť najkrajšie chvíle z detstva, figuruje v nich on. S láskou spomínam, ako ma jedno doobedie naučil jazdiť na bicykli, hoci poobedí, keď so mnou mama drilovala vybrané slová, bolo oveľa viac. Otec mi daroval prvú Barbie, pričom mama zohnala všetky ostatné dary. Nikdy nezabudnem, ako mi v deň stužkovej, jediný raz v mojom živote, povedal, že som pekná. A mama hneď na to dodala, že mám otrasné šaty.”

 

Ako vychádzať s Husákovou matkou?

Súčasná psychológia nás často vyzýva, aby sme sa vyrovnali so starými krivdami a upratali si vo vzťahoch. Lepší spôsob, ako opakovane vytknúť svojim rodičom, čo všetko pri vás zanedbali, a na čo zabúdali, je dať im priestor hovoriť o svojom detstve a rodičovstve. Veľa matiek viac ako poučenie z vlastných chýb potrebuje ozrejmiť deťom, aké boli dôvody jej správania. Pomohlo by aj, keby pri svojich deťoch zažili to, čo samé nepocítili – prijatie a pochvalu. To potvrdzuje aj Emília.

“Kedysi sa nemaznalo s deťmi tak ako dnes. Ani deti na rodičoch toľko neviseli. Možno je to teraz lepšie, neviem. Ale keď ma vnúčatá pochvália, že im pečiem najlepšie buchty a že som super babka, lebo im dovolím zbierať v záhrade jahody, zahreje ma pri srdci. Pri vnúčatách mám čas na to, čo som pri deťoch nerobila.”

Pozn. red.: Emília a Zuzana, ktoré sme kvôli článku oslovili, sú matka s dcérou.

(12 hlasov, priemerne: 3,60 z 5)

Loading...