Lebo mi veľmi chýbaš. Ešte stále

“Čo sú tvoje nevýhody?” pýta sa ma syn. Skôr, než mi dá nadýchnuť, hovorí mi: “Ja neviem povedať r, potia sa mi ruky a ešte mi zomrel ocino.”

Hoci väčšiu časť života prežili moje deti bez otca, ako s ním, a ich spomienky na neho sa zlievajú s mojim rozprávaním o ňom, vždy to bude téma. Nie taká tá bežná a všedná, každodenná. Ako by povedal klasik, život predsa len ide ďalej. Ale objavuje sa a bude sa objavovať. Prichodí takmer z ničoho nič.

Nehlási sa o slovo priamočiaro, napríklad „Dnes mi chýba ocino,“ alebo „Myslím na to, aké by to bolo, keby tu teraz bol.“ Prezlieka sa do šiat, ako napríklad “čo sú tvoje nevýhody.”

Keď chcú deti hovoriť o smrti

Téma smrti a straty je v rodinách, ktoré o niekoho prišli, obyčajne nečujne živá. Terapeutka Linda Goldman, ktorá pomáha deťom po úmrtí blízkeho, ma na to svojim spôsobom pripravila už vtedy pred rokmi.

Vo svojej knihe “Ako s deťmi hovoriť o smrti” píše, že deti často prežívajú zármutok znovu a znovu, ako rastú a o smrti svojho milovaného človeka premýšľajú zase novým spôsobom. Ako im pribúdajú roky, väčšinou chcú vedieť viac faktov, podrobností.

A niekedy iba potrebujú opätovne potvrdiť stav, ktorý je nezvratný. Na ktorom sa už nikdy nič nezmení.

Minuli sme mnoho benzínu a peňazí na logopédiu, pod chvíľou objednávame z lekárne nový antiperspirant. Druhýkrát som sa vydala a naša rodina sa rozrástla o ďalšieho malého človeka. Niektoré nevýhody len tak nepremeníš na výhody, ani keby si veľmi chcel. A synovou “nevýhodou” je, že mu zomrel ocino.

Smrtonosné témy

Z času na čas preto siahnem po literatúre zo smrtonosnej časti mojej knižnice, ktorú priebežne dopĺňam.

“To si ešte potrebuješ k tomu niečo čítať? Nestačí ti tvoja osobná skúsenosť, že to máš zažité na vlastnej koži?” nevychádzala z údivu moja najlepšia kamarátka, keď videla obsah môjho nákupného košíka v kníhkupectve. Samé morbídne tituly. Nie mesiac po pohrebe, ale dva roky. Asi to teda bolo zvláštne. Po siedmych to môže byť celkom podozrivé. No mne to príde nápomocné.

Už za ten čas celkom rozumiem tomu, aké odtiene má smútok u mňa. Ale pri iných preživších dokáže hrať s takými paletami farieb, okolo ktorých som ani len nešla. Aj tomuto smútku by som chcela rozumieť. Aspoň u svojich detí, nech v tom nie sú osamotené.

Nech za mnou môžu kedykoľvek prísť so spotenými rukami a inými “nevýhodami.”

Lebo mi veľmi chýbaš

Najnovšie mi spolu s krásnymi leporelami pre bábätká dorazila aj pôsobivá tenká knižka “Lebo mi veľmi chýbaš.” S podtitulmi Knižka lúčenia, zakladač spomienok.

Presne taká knižka, ktorá by sa mi páčila a ktorú som potrebovala, keď chlapcom zomrel ocino. Autorka Ayşe Bosse je rovnako ako Goldman psychologička, ktorá vo svojej praxi sprevádza smútkom aj tých najmenších.

“Lebo mi veľmi chýbaš” nie je iba krátkym príbehom o medveďovi, ktorému je smutno. A najradšej by kričal, nadával a dupal a svet sa mu nezdá fér. Lebo mu niekto chýba.

Deti si do knižky môžu kresliť. Napríklad slzy, ktoré by niekedy len tiekli. Potokom. Môžu si do nej písať. Napríklad názvy všetkých pesničiek, pri ktorých na svojho blízkeho vždy myslia. Môžu si do nej nalepovať fotky. Môžu si napísať vlastný recept na trúchlivú polievku. Ale aj na utešujúcu. Túlenie, hranie sa, rozprávanie sa, či maškrtenie, sú vraj samé výborné prísady.

Prísady často nedostatkového tovaru, ktoré ťažko zháňa rodič, ktorý na to ostal sám. A je sám zavalený trúchlením.

Rodič je prvý sprievodca smútkom a trúchlením

V tom čase som však neustále počúvala, aká mám byť silná. Dokonca aj v “Knihe pre vdovy na prvých päť rokov” psychologička Kristin Meekhof píše, že dieťa chce cítiť, že som silná a schopná. Že sa oň dokážem dobre postarať.

Zatiaľ čo ona prežila po smrti manžela neznesiteľne dlhé večery obklopená tichom, pretože deti nemali, mne išla spravidla ku koncu dňa prasknúť hlava. Celkom hlasno dávali moje deti nespokojnosť s tým, že ani len ten grísik, krupicovú kašu, im neviem navariť bez hrudiek ako ocino. A to sme boli len na začiatku s výpočtom mojich nevýhod, slabých stránok, ktoré končili depresiou.

Necítila som sa ani silná, ani schopná. Ale každé ráno som sa zobudila s tým, že sa o svoje deti musím postarať. Až ma to takmer prevalcovalo.

Potrebovala som počuť, alebo si prečítať, že ako prvý a najdôležitejší sprievodca smútkom v živote svojich detí, budem silnejšia, ak v tom nebudem sama a požiadam o pomoc. Presne k tomu vyzýva Ayşe Bosse v krásnej knižke “Lebo mi veľmi chýbaš.”

Je možné, že by som odbornú pomoc vyhľadala oveľa skôr. Oveľa skôr, ako som si kúpila stroj, ktorý navarí krupicovú kašu bez hrudiek za 12 minút.

Všetko je iné, my sme iní

“To s tým smútením je ako s mlákami: skočiť a vyskočiť. A svet sa točí ďalej. Život ide ďalej. Ale inak. Jednoducho inak,” čítam z knihy o smutnom medveďovi chlapcom. Nie preto, aby som dnes, po toľkých rokoch, umelo vyživovala tému, ktorá už nie je taká tá bežná a všedná, každodenná. Ako by povedal klasik, život ide predsa len ďalej.

“A keďže je teraz všetko iné, je aj medveď iný. Dokonca trochu zosilnel.”

Hovorím chlapcom, že aj my sme zosilneli. Napriek našim nevýhodám si myslím, že sme zosilneli. Veľmi by som si želala, aby sme zosilneli.

Na koho sa obrátiť

V prípade, že hľadáte pomoc v smútení alebo potrebujete poradiť, možno vám bude nápomocný niektorý z nasledujúcich tipov.

• ÚPSVaR, referát poradensko-psychologických služieb, www.upsvar.sk
• Linka detskej istoty. 116 111
• Plamienok, n.o. www.plamienok.sk.
• Liga za duševné zdravie. www.dusevnezdravie.sk.
• Kolobeh života, o.z. www.kolobehzivota.sk.
• Návrat, o.z., www.navrat.sk.

Prečítajte si aj:

• Opýtajte sa detí, ako vyzerá nebo.
• Pred smrťou sa nedá utiecť ďaleko.