Odstrihnutá od bláznovstva

Nejako som túto jeseň či začínajúcu zimu zlenivela. Jednoducho, to, čo bolo v tomto čase u mňa zvykom, nefunguje – rozhodla som sa totiž, že sa nezbláznim a nechám si tento čas lepšie vychutnať, len tak.

Trojnásobná imunita

A tak, ako som si povedala, tak si aj robím. Vypestovala som si nadmiernu imunitu voči všetkému, čo by mohlo moje predstavy o pokojnej jeseni a prichádzajúcich sviatkoch nejako pokaziť.

Som imúnna voči všetkým reklamám na čistiace prostriedky, kupóny so zľavami na všetkočistiace saponáty hádžem s úsmevom do koša – ešte stále totiž nevymysleli také, ktoré by to celé urobili aj za mňa. Nemám ešte stále umyté okná a ani sa veru nechystám, hoci to inak robím rada. Nebyť mojej iniciatívnej mamy, tak nie sú ani  prezlečené periny. Nemám vygľančený každý kút odhora až dole a večer, keď usínam, si romanticky obzerám pavučinu – už opustenú – rovno nad našou manželskou posteľou a nemám srdce byť natoľko pragmatická či poriadkumilovná gazdiná, aby som vzala prachovku a poslala ju do raja pavučinového. Takých kútov v našom byte je viac… na počudovanie, žily mi to netrhá, necítim sa byť neschopná žena a viac si užívam, že môžem len tak sedieť a nebehať furt ako torpédo s namydlenou handrou, vedrom a metlou.

Ba ani pečenie…

… čo ako deti škemrú a ako som už aj pokorne nanosila horu orechov domov zo záhrady, ma neberie. To už je čo povedať, lebo pečiem k smrti rada a o počte druhov vianočných koláčikov z vlaňajška radšej už nikomu nič nehovorím… o troch druhoch to nebolo, počítalo sa to v desiatkach. Zatiaľ sa teda úspešne vyhováram, že nie sú načistené orechy, že nie je čas, že sa mi chce spať, zatiaľ čo  moje detváky ešte úspešnejšie vysypali celý obsah tašky s orechmi po zemi v kuchyni pod stolom, čo neviem, či je nejaký inovatívny spôsob, ako navodiť predvianočnú atmosféru či to má byť pokus o zakrytie toho, čo nemá byť na tej dlážke vidno.

Aby som bola úprimná: aj by som si nejaký ten koláčik dala, lebo mlsnosť ma drží a neopúšťa, ale nejako mi teraz chutia viac tie, do ktorých nič nemiešam a ktoré nestrkám vlastnoručne do rúry. Ale dnes volala kamoška, že potrebuje napiecť perníky a ja ako duša ochotná pomôcť asi v tom okamihu pečeniu prepadnem zas.

Som ale na seba hrdá

Veľmi. Darí sa mi chodiť na nákupy – bez použitia kanálov – skoro ráno autom bez detí, a tak ešte nemali tú možnosť híkať, kvíkať, vyjednávať a inak paralyzovať moju maličkosť čo len v Tescu alebo kdekoľvek inde, kde sa to už brutálne zdarčekovalo a niet úniku ani sluchom ani zrakom. Maxi psie oči maxi psov v plyši na mňa nemajú žiadny vplyv, ale som presvedčená, že moji nedorastenci by nad obsahom oddelenia hračiek a iných „potrebností“ vianočných chytali hysterické záchvaty, v rámci nepriamej úmery čím menší počet centimetrov na výšku, tým väčší hik.

Dokonca mi tento rok nič nerobí vidieť spústu rozkošných vianočných ozdôb, anjelikov, medvedíkov, sviečok a iných neskutočností vianočných. Nejako som spokojná so svojimi pozostalými zásobami a nič mi pohľad na tieto trháky obchodnej siete a času nerobí. Ani všadeprítomné svetielka, snehuliaci v hyper vydaní s priesvitným bruchom a polystyrénovými vločkami či kvíliace koledy, také vlezlé na verejnosti pred obchodným centrom.

Odstrihnutá od bláznovstva

Je mi jednoducho dobre. Sedím si s mojimi detvákmi v tomto čase tlakovej níže doma, vyložené nohy, olovrantujeme hodinu, tárame dve na tri – zvláštne, ani list Ježiškovi im ešte neprišiel na um – o všetkom, čo nás teší a trápi a je nám proste dobre. Možno len tým, že sme sa rozhodli, že si tento rok nenecháme Vianoce pokaziť nikým a ničím. Ani upratovaním, ani pečením, ani pachtením po darčekoch v x-podobách a vydaniach.

Takže pozdravujem všetkých tých, čo už teraz  po celý deň okupujú parkoviská pred Tescom, Lidlom, Kauflandom a inými opachami spôsobujúcimi vysoký krvný tlak a znižujúcimi osobný rating peňaženkový.

A že ich mierne ľutujem…