Mať smerovanie a mať istotu vlastnej, svojej cesty ešte nie je všetko. Na to, aby sme zavŕšili naše cestovanie v čase a živote, treba ešte ďalší dôležitý faktor: a tým som ja sám. Asi najťažšie, čo môže byť a čo sa tak ťažko dáva do pohybu. Občas to totiž – a nie trochu – bolí.
Kto som?
Kameň úrazu je práve tento fakt. Kto som v skutočnosti, taký aký som, je otázkou, na ktorú mnohí nikdy nenájdu riešenie a mnohí neskoro. A bez poznania svojej vlastnej „značky“, objemu motora, kvalitatívnych vlastností, prijatia seba samého zvonku a zvnútra ťažko ísť niekam dopredu a dôjsť.
Ak raz som vynájdený ako malá, rozkošná „fiatka“, darmo budem od seba očakávať výkon formuly 1 a dizajn špičkového volva. Prijať fakt, že som „len“ tá fiatka, je niekedy ťažké. Najviac a práve preto, že moje „parametre“ určujú aj môj spôsob „jazdy“, pohybu, prejavu, „tankovania“, a tým aj počtu chýb, havárií, spôsobu radenia a riadenia, rýchlosti, kapacity miest na sedenie a mnohého iného.
Najhoršie je práve to krátke slovko na tri písmenká, ktoré si tak často s horkosťou všetci hovoríme: „len“. Aké len? Uveriť vo vlastnú jedinečnosť, neopakovateľnosť a svojím spôsobom zdravú nenahraditeľnosť je práve tým posilňovačom riadenia, čo uľahčuje náš štart a pohyb po ceste životom, kým to nešťastné „som len“ je presne tým niekoľkotonovým panelom, ktorý napriek zavýjaniu motora nášho „ja“ nedovolí pohnúť sa nám dopredu ani o chlp.
Čo osoží a čo škodí a aké sú dôsledky, je asi jasné. Chceme motor, čo veselo poskakuje a s radosťou sa derie dopredu alebo zadretý systém pohonu?
Prijať /sa/
V čase, kedy sa skloňujú také časté negatívne vízie a slová, najkrajšie z nich je ekonomická kríza, pokračujúce krízou rodiny, spoločnosti, práva, demokracie, slušnosti a neviem čoho ešte, sa často pýtame, v čom je vlastne problém.
No práve v tomto. Že nie sme tým, čím sme a máme byť, ale niečím iným. Keby sme boli tým, čím máme byť, o čo viac radosti, optimizmu, nadšenia zo života, nákazlivého smiechu, dobrej rady, spontánnosti, pohody, rozvahy a zdravého sebavedomia by sme mali a teda aj mohli dávať iným. Bez ohľadu na „dobu“.
Vraví sa, že smiech je nákazlivý. Že optimizmus lieči. Že…
Lenže: skúsme si spomenúť na niekoho, komu už len radi zatelefonujeme, lebo máme aj po pár minútach hovoru pocit, že nám prečistil nielen myšlienky, ale aj náladu a miesto hundrania si spokojne pospevujeme?
Čím to je, že niektorí ľudia jednoducho majú v sebe charizmu pokoja, rozdávania optimizmu, napriek tomu, že ich situácia vôbec nemusí byť ružová a ani lepšia ako naša. Ale predsa ju majú?
No… prijali sa. Vedia, čím sú. A s tým potenciálom narábajú ako s kapitálom. Ako so vzácnym dedičstvom, ktoré už nik nemá v takej podobe, ako oni. A naozaj – nemá ho nik iný. Každý z nás ho má geneticky, fyziologicky, psychologicky, duševne, duchovne a ako len chcete „svoje“. A tak má každý čo DOBRÉ dávať.
S treťou sviečkou teda skúsme zapáliť svoju zdravú vieru v seba a prijať všetko, čo v sebe máme, ako DAR – pre seba a iných.
Dni budú potom určite krajšie. Skúste.
Ostatné adventné zamyslenia:
♥ Prvá adventná – GPS ľudského srdca
♥ Druhá adventná – Moja cesta
♥ Štvrtá adventná – Terra!
