Úžasné mamy nemôžu nemať úžasné deti! Naozaj?

Pozerala som si na sieti príspevky jednej baby, sledujem ju už nejaký čas a fandím jej. Prešla si kadečím a je obdivuhodné, ako sa s tým pasuje. Rada si ju kliknem. Aj keď…

pexels

Na začiatku bol jej profil osobným zdieľaním, príjemnou prechádzkou jej životnými cestičkami a akýmsi virtuálnym rozhovorom pri káve. S úspechom a obľúbenosťou jej narastali spolupráce a tým sa teraz prispôsobujú aj „témy“ písané stále akože neformálnym jazykom.

Nie je jediná, taký je trend. Jasné, buď budem akceptovať, alebo vypnem. O inom som však chcela.

O tom, koľko balastu v tom je. V nás samých.

Hráme sa, že zdieľame skutočné životy. Že napíšeme, ako nám je na hovno, ako veci nezvládame, nič nestíhame a ako sme „jednou z vás“. Prirodzené, unavené, frustrované. A k tomu šup: fotka „unavenej“ nalíčenej tváričky v upratanom byte so zdravou večerou na stole.

Píšeme, ako potíme aj krv, keď sme choré, len aby sme si do dlane mohli vložiť tabletku a zaostriť na ňu fotoaparát, ktorý zachytí aj krásne nalakované nechty. Aj počas svojich dní sa máme o seba starať, preto ten nový melír. A popritom píšeme, ako nám ten virtuálny svet kriví pohľad na ten skutočný.

Takto sme to chceli? Stískame sa, srdiečkujeme na diaľku, nazývame priateľkami, lebo máme podobný internetový vkus?

Len tak mimochodom, sme predsa jednou z vás

Jedným dychom, aby sme ostali v tempe, je tu aj priestor na naše úspechy. Na dosiahnuté méty nášho ženstva a materstva. Samozrejme, len tak mimochodom, sme predsa jednou z vás. Ale dobre nám to robí, tie srdiečka a pusinkové smajlíky. Aj odkazy, aké sme úžasné.

A pod jednou takouto osobnou, akože len mimochodom oslavnou ódou na úspechy svojich potomkov mi prskol do očí jeden komentár: ♡♡♡ Úžasné mamy nemôžu nemať úžasné deti! ♡♡♡

Napriek úžasnému materstvu vidia svoje deti v prúseroch

Naozaj? Vravím si. Naozaj? Začína to vo mne vrieť. Môžu. Naozaj môžu. Poznám takých veľa. Takých, čo aj napriek svojmu úžasnému materstvu vidia svoje deti v prúseroch. V zlých známkach, v neskončenej škole, v nezamestnanosti, v ťažkých psychických prepadoch, v nechutných závislostiach, v snahe schudnúť tak veľmi, že niekoľkrát do dňa tajne hučia do záchodovej misy.

Ich mamy sú bezradné. Lenže nepíšu o tom na sociálnych sieťach. Povieme si o tom na káve. Nie virtuálnej, ale takej riadne horkej, zjemnenej mliekom a vzájomným pochopením.

Lebo aj takto to býva. Napriek všetkému, o čom snívali, o čo sa snažili a čo úprimne žili. A aj napriek všetkému si o nich myslím, že sú úžasné.

♥ Možno si chcete prečítať od Míny: Moja babka mala 7 detí »»»