Včera som sa dočítala, že ženy okolo štyridsiatky začnú blbnúť. Že sa to volá druhá puberta a ja neviem, ako ešte. Začala som sa nad sebou vážne zamýšľať.
Žeby ma to nejakovsky deptalo, to sa teda nedá povedať – viac som bola vedľa sama zo seba, keď som mala mať sedemnásť, a dobre si pamätám, ako v jeden deň za mnou už do práce prišla mladšia kamoška s revom. Z očí červených ako najpravejší angorák liali prúdy a pomedzi vzlyky naveľa vypustila, že je na nervy zo svojej staroby: v ten deň mala osemnásť.
Môj vek je vlastne úžasný:
ja už nič nemusím, nikam sa neženiem, nepotrebujem nikomu dokazovať, kto som a čo viem. Všetko to, po čom som zásadne túžila, vlastne už mám: skvelého manžela, ktorý nepotrebuje meniť manželku (tvrdí, že by si nepolepšil).
Rákoš detí rôznych vekov, pováh, schopností a prejavov. Prácu, po ktorej som vždy túžila a nejakou prazvláštnou cestičkou prišla doslova a do písmena ku mne až priam na tanieri – aj bez školy, na ktorú som v čase sladkej červenej normalizácie nemala šancu sa dostať.
Neprestala som byť rebel ani po dvadsiatich rokoch dospeláčiny, nie som rodič, ktorý by bol prudko autoritatívny a deklaroval seba ako jedinú morálnu istotu, podľa ktorej majú deti skákať. Viem povedať prepáč, viem počúvať, ale zase si nenechám skákať po hlave. Mám svoj vlastný názor, čo je v dnešnej dobe skôr handicap, ale ja sa z toho teda riadne teším: nikdy som nebola stádovitá ovca, čo ako som vyrastala v jednotnom stáde reálneho socializmu.
Deti odrastajú a tým dlhšie ma nechajú spať aj viac ako 4-5 hodín a dokonca je to aj v jednom kuse! Rapídne som nepribrala a ak ma niečo trápi, tak len kŕčové žily – nuž ale nejaká daň z obratu musí byť.
Vrásky nemám, sebavedomie akurát, vlasy si síce farbím už štyri roky, ale zdá sa mi to lepšie, ako originál. (Jedine sa mi zdá nespravodlivé, že môj drahý nemá ešte ani tonzúru ani šediny…)
Jediné, po čom ešte túžim
Jediné, po čom ešte túžim, je dom – aby sme sa mohli v ňom všetci pohodlne uvelebiť, teda istotne lepšie, ako v trojizbovom byte.
A ešte jedna taká tajná túžba – a možno to je tá trafenosť babieho leta: ešte raz si v pokoji, bez naháňania sa, bez stresu, že treba obriadiť schodíky plné detí vdvojročných rozostupoch (aj keď aj to bolo očarujúce a malo to svoj adrenalín a drive), vychutnať tehotenstvo, vôňu bábätka, znovu dojčiť a cítiť, ako som preň dôležitá…
Niekedy sa pýtam, či to pri našom počte nie je profesionálna deformácia … či by som to ešte utiahla…
Ale sen, napodiv, ostáva… stále taký krásne farebný, len ho priam chytiť…
Len občas sa zatrasie smútkom, ako dnes… keď ma prišla navštíviť – ako každý mesiac – teta z Ameriky. Ale nič to, ja si posečkám…
(23 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Vsetko najlepsie k 40 tke Maria. Aj ked vsetko najlepsie uz vlastne mas. Tak este nejaku tu dobru hypoteku k tomu a blizsie ku snu.
Vsetko najlepsie, a snad este dlho budem moct citat, co napises.. Je to take pookriatie a vlastne to je to najlepsie co na inete citam..
Váš komentár
Vazena pani Kohutiarova,
casto citam Vase prispevky a tiez s nimi velmi casto polemizujem. Ale to ma netrapi, aspon mam moznost cez Vase prispevky vidiet veci z Vasej strany a trochu svoje nazory konfrontovat.
V suvislosti s tymto najnovsim by ma teda ale vazne zaujimalo, akoze ste to Vy nemamli sancu dostat sa na nejaku skolu v case “sladkej cervenej normalizacie”. Vzhladom k tomu, ze ste na prahu styridsiatky, tak ste sa na VS hlasili v 1988 resp. 1989, alebo sa mylim?
Akaze bola vtedy normalizacia?
teším sa, že niekto so mnou aj konfrontuje – a dúfam, že v láske a v pokoji. Končila som strednú v roku 1989, prihlášku na žurnalistiku som si dávala v novembri 1988, otázky na príjmačky mám dodnes odložené kdesi u mamy – boli údesné z toho dôvodu, že som vždy žila otvorene svoju vieru a bolo mi jasné, že neprejdem.
Potom čas frčal inak, mám inú vysokú školu… a som spokojná. Božie mlyny melú pomaly a isto, aj keď som netušila, že sa raz takto dostanem k tomu, čo robím rada a kde sa stále učím – aj počúvaním takých názorov z opozície, ako je ten tvoj, ďakujem zaň.
Pekný deň.
ale moj muz sa tvari, ze mame uz deti DOST… do “magickej” 40 mi zostava este par rokov a tak tajne dufam, ze ho este ukecam.
a vsetko naj!
u nas bola 40tka tiez mementom, kedy sme si povedali ze babetko teraz alebo uz potom asi nikdy…takze mame
Maria, a čo tak vydať knihu??? O všetkom čo mate na jazyku, vy mate stále čo povedat a vaše slová sa tak dobre čítaju, i ked nie každý s vami súhlasí, ale tak je to dobre, svet je roznorodý a ľudía by mali byt tiež.
Marcelka, nie si prvá, kto ma do toho strká… asi ma bude treba postrčiť viac, rada by som to dala dohromady, ale trošku sa bojím – aj keď ten prvý pokus /z iného súdka, tiež vďaka postrčeniu/ dopadol viac než dobre. Premýšľam…
Je uzasne si precitat nieco take pozitivne a obdivujem Tvoju spokojnost so zivotom. Ja mam takmer 35 a dostavam sa do podobnej fazy v akej si teraz Ty. Je dobre si taketo nieco precitat, lebo som si pripadala “divna” v dnesnej depresivno-uponahlanej dobe. Blahozelam k sviatku.