Prvá menštruácia… zo života

Našla v prádlovom koši krvavé gaťky

Prišla som domov a po pár dňoch sa začalo divné vyšetrovanie. Mama volala so svojou sestrou a tá sa pýtala, či som mala už menštruáciu. Ešte dobre, že som pritom nebola, lebo by som sa – pekne nepoučená – odpadla od hanby!

Lebo našla v prádlovom koši krvavé gaťky a moja staršia sesterka – už poučená a fungujúca – zatvrdilo odmietala podiel na vine.

Ako má vyzerať menštruačná krv?

Všetko sa nakoniec vysvetlilo, sestry sa zasmiali, sesternica si vydýchla (aj keď asi na mňa nadávala za ten výsluch) a ja som sa konečne dočkala akého – takého chabého vysvetlenia, čo a ako s mojou menštruáciou.

Keď sme sa spätne k tomu s mamou – s ktorou mám inak vynikajúci vzťah – vrátili, priznala sa, že mi už dávnejšie chcela dať nejaké sedenie, ale prirodzený ostych a fakt, že ani ona nebola poučená a tak v tom nevedela chodiť, vyparatili ten môj nevedomý „výčin“ u krstnej.

Ja toto svojim deťom neurobím

Vtedy som si  povedala, že ja toto veru svojim deťom – nielen dcéram – neurobím. A slovo som dodržala.

Máme šesť detí, štyroch chlapcov a dve dievčatá a každý z nich je iný. Kým najstarší je hanblivý voči takýmto veciam, jeho o rok a pol mladšia sestra by nedbala v štyroch rokoch presne vedieť, ako sa dieťatko dostane von z maternice. Takže zákonite veľmi skoro vedeli – primeraným slovníkom – aj o menštruácii.

Vždy som sa riadila pravidlom: „Odpovedaj hneď!“ Nepoužívala som formulky typu „Počkaj, keď ešte trochu narastieš“ alebo „Toto ešte nie je pre teba“ dokonca ani nie to „Ty si chlapec, čo ťa do toho“.

Jednoducho som rešpektovala individualitu našich detí a myslím, že to takto bolo najlepšie – aj keď samozrejme, som musela brať do úvahy aj ich vek a vyspelosť a rozprávať s nimi slovníkom, ktorému oni rozumeli.

U nás to bolo o trošku jednoduchšie tým, že naše deti prichádzali jedno za druhým a tí starší prirodzene chceli vedieť, odkiaľ sa vzali – nuž a začať sme museli ženským ovulačným cyklom.

Mojou prioritou bolo vždy hovoriť tak, aby celý cyklus ženy, ovulácia, otehotnenie, pôrod boli podané ako jeden úžasný zázrak a skvelá vec – aby sa toho ani chlapci, ani dievčatá nebáli a zároveň mali k tomu úctu.

 

Moja dcéra je už v puberte

Naša staršia dcéra je „poučená“ – na rozdiel od svojej matere – v plnom rozsahu od 9 rokov.

Zažili sme jeden nepríjemný tmavý výtok, ktorý sme skontrolovali aj u gynekológa (veľmi som s ňou súcitila, keď liezla na kozu – hanbila sa, ako nikdy!).

Našťastie, všetko je v poriadku a vďaka tejto otvorenosti od začiatku mi dcéra vždy povie: „Mami, tu kdesi ma pichá v podbrušku… čo to je?“ Alebo: „Pozri, moje akné sa šialene zhoršilo? Už to môže prísť?“

Trošku sa bojí – nie je zrovna typ, ktorý by dobre znášal bolesť – ale myslím, že moja podpora a pokoj jej dodávajú istotu, že to spolu zvládneme!

Jednoducho – ťaháme za jeden povraz a sme na jednej lodi. A vďaka otvorenosti aj naši chlapci prijímajú sestrine výkyvy s väčším pochopením a tešia sa, ako raz oni budú mať ako muži možnosť chrániť a hýčkať svoje ženy v čase „ich dní“.

Takto mi to príde dobré – všetko toto predsa patrí k prirodzenosti a nádhere života, a preto by deti nemali byť obraté o informácie, ktoré ich prirodzene priťahujú.

(15 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...