Gabor Maté: Ako obnoviť a upevniť vzťahové väzby medzi rodičmi a deťmi

O dôležitosti vzťahovej väzby čítame najmä v kontexte prvých rokov života dieťaťa. Kam nevyhnutne patrí práve mama ako primárny opatrovateľ dieťaťa. V podstate ide akoby o všetko. O kľúčové obdobie a kľúčovú osobu. Kdesi tam môžeme vnímať aj úzkosť, aby sme ako mamy nezlyhali.

Dobrou správou preto určite je, že vzťahové väzby medzi rodičmi nie sú ohraničené iba na časový úsek, z ktorého si takmer nič nepamätáme (zato nás to ovplyvňuje celý život). Vzťahové väzby môžeme obnoviť a upevniť kedykoľvek. A to napríklad podľa princípov známeho lekára Gábora Maté, ktorý sa špecializuje na neurológiu, psychiatriu a psychológiu.

Vo svojej knihe Rozptýlená myseľ píše Gábor Maté o týchto princípoch, ktoré pomáhajú vzťahovým väzbám medzi deťmi a rodičmi:

Rodič preberá za vzájomný vzťah s dieťaťom aktívnu zodpovednosť

Maté hovorí o pozvaní dieťaťa do vzájomného vzťahu. Nie tým, že budeme dieťaťu slovne vyznávať lásku. “Namiesto toho deň čo deň dávajú dieťaťu najavo, že stoja o jeho spoločnosť. Trávia s ním čas, či už spoločnými aktivitami alebo len tak spolu oddychujú, zatiaľ čo mu venujú aktívnu pozornosť.”

Veľmi sa mi páči tiež jeho veta: “Rodičia musia zaistiť, aby mali na dieťa vo svojom živote dostatok miesta. Pocit, že ho rodičia chcú a tešia sa z neho, je pre neho najväčším darom. Je to základ pre sebaprijatie.”

Ak dieťa presviedčame o svojej láske iba slovami, ale zároveň mu to nedokážeme obetovaním vlastného času a energie, dieťa podľa Matého dostáva prinajmenšom zmiešané signály.

Vnútorne neisté dieťa môže vyčerpávajúco dychtiť po pozornosti rodiča, ktorý potom túži skôr po chvíľke oddychu ako po častejšom kontakte. Riešením je podľa Matého spontánne vyjadrovanie záujmu – vtedy, keď ho dieťa nevyžaduje, keď si nás “neuzurpuje.”

Prečítajte si aj:

Erikson: V každom období života máme úlohu, ktorú musíme zvládnuť

Rodič dieťa nesúdi

“Dieťa musí mať neustále pocit, že prijatie zo strany rodičov nezávisí od toho, čo robí alebo ako dobre to robí. Musí mať istotu, že ho rodičia neprestanú prijímať ani vtedy, keď sa mu niečo nepodarí alebo urobí chybu. Toto prijímanie musí byť bezpodmienečné,” píše Maté.

Vyhýbajte sa poukazovaniu na prehrešky, chyby, zlyhania a nedostatky. Miesto toho zvýšte istotu dieťaťa a zmiernite jeho pocit hanby.

Dieťa, ktoré má malú mieru sebaúcty, nevie uniesť kritiku zo strany rodiča. Žije neskôr v hanbe, buď sa zhadzuje samé sebakritickými frázami, alebo úplne popiera vlastné negatívne prejavy, či vlastné chyby.

Rodič dieťa chváli s mierou

Priveľa chvály môže napáchať takmer rovnaké škody ako nadmerná kritika, myslí si odborník. Pretože rodič chválou dáva dieťaťu najavo, že neprikladá veľký význam jemu samému a tomu, kým je, ale tomu, čo robí.

Vývinový psychológ Gordon Neufeld to nazýva “získaná sebaúcta,” teda sebaúcta vychádzajúca z vonkajšieho hodnotenia. Aj pozitívne hodnotenie je stále hodnotenie, posudzovanie.

Chvála by sa mala týkať činu alebo správania, nie dieťaťa. Mala by oceňovať skôr vynaložené úsilie ako výsledok. Maté uvádza takýto príklad: “Teda, dalo to zabrať, ale zvládol si to. Vydržal si a dotiahol si to do konca, hoci to bolo ťažké.”

Ľudia nepotrebujú byť súdení, potrebujú byť prijímaní, píše Maté.

Prečítajte si aj:

Prečo je vzťah so sebou najdôležitejší?

Hnev vo výchove nemá miesto

Ak patríte k rodičom, ktorí majú výbušnú povahu, je ťažké nestrácať s deťmi trpezlivosť. Nenechať sa vyprovokovať. A je aj nereálne očakávať od seba, že si zachováme chladnú hlavu za každých okolností. Alebo si namýšľať, že sa dá reagovať vždy len pokojne.

No ak cítíme, že v nás kypí hnev, vtedy by sme si mali dať okamžite prestávku a pokračovať v pokusoch o výchovu, až keď sa trochu upokojíme a opäť nadobudneme emočnú rovnováhu. Maté radí povedať:

“Teraz som rozčúlený. Nie je to tvoja vina. Veľmi sa neovládam. Poradím si s tým, ale na to si potrebujem trochu oddýchnuť.”

Ak sa hneváme, mali by sme sa zdržať kritizovania, príkazov a vyjadrovania názorov. Pretože dieťa v takej chvíli upadá do hanby alebo do agresívneho obranného hnevu, ktorý ho má od hanby chrániť. Náš vzťah vtedy trpí, dieťa sa cíti odpojené. Jeho nervový systém nevníma, snaží sa prežiť. A neskôr si bude chcieť nájsť rôzne spôsoby, ako sa nášmu hnevu vyhnúť. Mali by sme byť prví, kto ho bude mať pod kontrolou.

Rodič preberá zodpovednosť za obnovu vzťahu

“Ako rodičia si musíme priznať, že z času na čas stratíme nervy a prijať to ako nevyhnutné. Dokonalá vyrovnanosť je nad sily obyčajných smrteľníkov,” píše Maté. Ak už rodičovi prasknú nervy, a oni samozrejme prasknú, je na ňom, aby narušenú vzťahovú väzbu napravil.

Obnova väzby neznamená dávať dieťaťu plané sľuby, že už sa to nikdy nestane. Ale priznať si svoj podiel viny a uistiť dieťa, že chápeme, aké pocity to v ňom zrejme vyvolalo. Ak spätná väzba dieťaťa na naše správanie bude negatívna, rodič by sa nemal vyhovárať, ani svoje správanie nijako ospravedlňovať, len empaticky načúvať.

Prečítajte si aj:

Ako vzťahové väzby z útleho detstva ovplyvňujú náš sexuálny život

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...