Erikson: V každom období života máme úlohu, ktorú musíme zvládnuť

Naše útle detstvo, prvých päť rokov života, ktoré má väčšina z nás pod akousi hmlou, s prchavými spomienkami, ak vôbec nejakými, patrí k nesmierne dôležitým z hľadiska nášho neskoršieho vývoja. Psychoanalytici ho dokonca považujú za najdôležitejšie, pretože je kľúčovým pre vznik nášho charakteru. Keď sme pod tlakom, vyčerpaní, unavení, spravidla vtedy z nás automaticky vypadnú vzorce, ktoré máme hlboko zakorenené z detstva.

Určujúce pri vytváraní nášho „ja“ môžu byť dokonca aj udalosti, na ktoré si nemôžeme pamätať, lebo sa stali pred našim narodením (chcené alebo neplánované dieťa, to, ako prežívala matka tehotenstvo, pôrod, šestonedelie). To všetko môže mať vplyv na naše vzťahy, vnímanie sveta aj na životnú spokojnosť v dospelosti. No nie definitívne.

Erik Erikson je jeden z psychológov, ktorý sa nezastavil v detstve, ale tvrdil, že náš vývoj trvá od narodenia do staroby a v každom období nás čaká úloha, ktorú musíme zvládnuť. Pokiaľ sa nám to podarí, niečo získame. Nie vždy je to ľahké, skôr naopak.

Zodpovednosť je na nás

„V každom období musíme napnúť sily, ktoré máme. Využiť možnosti, ktoré sa nám ponúkajú. Erikson poukazoval na našu vôľu, rozhodnutia, túžbu sa posunúť. Na našu motiváciu a vnútorné dobro. Neobracal zodpovednosť na vonkajší svet, rodičov, či zlých učiteľov. Zvlášť u dospelých ľudí zdôrazňoval zodpovednosť každého jediného človeka,“ píše Aneta Langrová, psychologička, vo svojej publikácii Úžasní takí, akí sme.

Celý život rozdelil Erik Erikson do „ôsmich vekov,“ ktoré Langrová vysvetľuje na príkladoch.

Dôvera v seba a svet (0 – 1 rok)

Prvé z Eriksonových ôsmich vekov je obdobie prvého roka, ktoré opísal ako konflikt dôvery vs. nedôvery.

Je to čas, kedy bábätko testuje, či je svet bezpečným miestom, či ho maminka neopustí. Hľadá láskyplnú náruč. Osobu, ktorá rozumie jeho potrebám a ktorá je nablízku. 

No možno má k dispozícii len mamu, ktorá je sama pod tlakom a v strese, ktorá na dieťa kričí, necháva ho vyplakať, nerozumie moc jeho potrebám, nevie na ne reagovať.

Pokiaľ sme v útlom detstve takýto hlboký pocit dôvery nezažili, môže nám chýbať základná dôvera vo svet – aj v seba samých.   

„Ak to tak je, obvykle sa bojíme nových vecí, bojíme sa opustiť komfortnú zónu, objavovať, chýba nám istota a pevná pôda pod nohami. Svet je pre nás riziko. Vzťahy sú sklamaním. Ľudia sú nepriatelia. Vzťahy sú ohrozujúce. Ostatní nám môžu ublížiť,“ opisuje toto štádium Langrová.

„Erikson videl pôvod depresívnych či schizoidných stavov práve v narušenej dôvere. Tento konflikt, táto vývojová úloha, nebola správne zvládnutá. Problémy z tohto obdobia sa potom prenášajú aj do dospelosti.“

Naopak tí, ktorí túto vývojovú úlohu zvládnu, zažili dôveru, lebo mali starostlivých a milujúcich rodičov, získajú cnosť. V tomto období je to Nádej.

„Nádej, že životné úlohy a ťažkosti je možné zvládnuť. Že pokiaľ dieťatko niečo bolí alebo si s niečím nevie poradiť, je nablízku niekto, kto ho ochráni, kto mu pomôže a kto mu rozumie.“

Poznávam a nebojím sa (1 – 3 roky)

Druhý z ôsmich Eriksonových období života charakterizuje konflikt autonómia vs. hanba.

Ako rodičia však máme pre to iné pomenovanie: obdobie vzdoru. Dieťa na jednej strane objavuje, čo všetko môže, na druhej strane dochádza k stretu s pravidlami, zákazmi, dovoleniami, ktoré ešte nepozná.

„Ako sú mu tieto zákazy vysvetlené? Ako s ním rodičia komunikujú? Ako mu vysvetľujú, že niečo nesmie? Ako oni sami emočne zvládajú konflikty? Ako sa správajú k sebe navzájom?“

Podľa Langrovej nemá na budúci vývoj dieťaťa dobrý vplyv, ak rodičia akúkoľvek samostatnú činnosť dieťaťa kritizovali, odmietali, hnevali sa na neho za pomalosť, neschopnosť, nešikovnosť.

„Dôležitou úlohou dospelého je uvedomenie si, aký veľký vplyv má jeho správanie na život dieťaťa. Ďaleko viac sa deti učia pozorovaním a napodobňovaním. Výchovné poučky, bez správneho vzoru, nemajú veľkú šancu na úspech,“ myslí si Langrová.

Ak dieťa toto obdobie nezvládne – pretože na to nemá vhodné podmienky, nesie si do ďalšieho obdobia bolesť, strach, pocit neschopnosti. Ak ho však zvládne, nesie si z tohto obdobia cnosť, ktorou je Vôľa. Dieťa nerezignuje, usiluje sa, chce a nevzdáva sa.

Túžim sa učiť (3 – 5 rokov)

V tomto období je na rane konflikt iniciatíva vs. vina.

Dieťa chce byť súčasťou diania okolo seba, často testuje, čo sa stane a ako to dopadne, učí sa brať zodpovednosť za svoje správanie.

Langrová to ilustruje na obyčajnom príklade, keď sa dieťa snaží pomôcť vyložiť umývačku riadu a rozbije pri tom niečo. Príde hnev? Príde zlosť, že rodičom vyrába prácu? Alebo zažije pochopenie, možno pochvalu, že chcelo pomôcť?

Možno sa to zdá ako maličkosť, ale tieto skúsenosti sa vrývajú hlboko, upozorňuje Langrová. Dieťa v tomto období môže prežívať veľmi výrazné pocity viny.

„Tri až päťročné dieťa, ktoré sa cíti previnilo, veľmi rýchlo rezignuje. Odmieta sa ďalej snažiť. Bude sa báť, že to znova pokazí. Bude sa báť, že neuspeje. Túto rezignáciu môže prejavovať rôzne: hnevom, neochotou, apatiou, nepriateľstvom voči úspešnejším rovesníkom či súrodencom,“ vysvetľuje Langrová.

Podľa Eriksona z tohto obdobia pramenia rôzne úzkosti. Dospelý má strach. Keď sa do niečoho pustí, sklame. Nezvládne to, bude kritizovaný. Stane sa niečo nepríjemné. Naplnia sa jeho obavy. Prichádzajú katastrofické scenáre.

Pokiaľ však dieťa toto obdobie zvládne, získa cnosť, ktorou je Odvaha. Veríme, že to zvládneme. Veríme vo svoje schopnosti. Nebojíme sa neúspechu. Pokiaľ urobíme chybu, vieme, že sa to dá riešiť. Skúšame nové aktivity bez strachu, bez zbytočných obáv, s nádejou, že uspejeme.

Snažím sa a chcem (6 – 12 rokov)

Pre toto životné obdobie je charakteristický konflikt medzi usilovnosťou a menejcennosťou.

V tomto období sú veľmi dôležití kamaráti, spolužiaci, učitelia, iné autority – čo si o nás myslia, čo o nás hovoria. Sme citliví na to, ako zapadáme do kolektívu, ako sa v ňom cítime, či sme stredom posmechu, šikany, či sme rovnako múdri, šikovní, pekní, ako ostatní. 

Podľa Langrovej stačí aj malá poznámka pri kreslení, aby sme už nikdy nezobrali do ruky ceruzku, tak dôležitý je názor iných ľudí. Pocit menejcennosti môže byť veľmi intenzívny.

Ak máme v dospelosti tendenciu sa porovnávať s ostatnými a myslíme na to, čo si o nás myslia iní, prípadne znevažuje samých seba, máme pocit, že nevieme dosť, že to nestačí, môže to prameniť z tohto obdobia. Aký pocit v nás rezonuje, keď sa o niečo snažíme? Aké vety si hovoríme?

Cnosťou tohto obdobia je Schopnosť. „Pokiaľ úspešne prejdeme týmto vnútorným konfliktom, získame presvedčenie že niečo vieme. Že sme v niečom dobrí. Že si na sebe niečo vážime. Získame vedomie, že môžeme niečo prínosné robiť. Že má cenu sa snažiť. Táto cnosť je v živote veľmi dôležitá,“ vysvetľuje Langrová.

Pokiaľ však bojujeme s menejcennosťou, spochybňujeme svoje schopnosti. Neveríme si, podrývame sami seba a tento kúsok nám v identite chýba.

„Prečo by si nás ostatní mali vážiť, keď sami pochybujeme, či sme dosť dobrí, múdri, pekní? Keď sami neveríme, že si zaslúžime rešpekt, náklonnosť, lásku? Prečo by nám to ostatní mali dávať?“ pýta sa Langrová.

Podľa Eriksona, ak sa stretneme s podrývajúcim prístupom okolia, môžu nastať dva scenáre: buď sme prehnane súťaživí alebo rezignujeme. Ani jedno nie je pre psychickú pohodu dobré.

Viem, kto som (13 – 19 rokov)

Toto obdobie je charakteristické konfliktom indentita vs. zmätenosť rolí.

Mladý človek začína premýšľať o tom, kto je, potrebuje sa „nájsť.“ Prvou myšlienkou väčšinou je, že nechceme byť ako naši rodičia, vymedzujeme sa voči autoritám. Kľúčové sú partie, chceme mať pocit, že niekam patríme a zároveň byť originálni.

„Byť si istý v tom, kto sme, nie je samozrejmosť. Toto obdobie nebýva ľahké ani pre okolie, ani pre jedinca samotného. Je náročné prijať sám seba, nájsť svoj smer, svoju cestu,“ píše Langrová. Ale potrebujeme nájsť svoju cestu, bez ohľadu na to, čo si želajú ostatní, bez ohľadu na role, ktoré nám určuje okolie, či rodičia, a to si vyžaduje odvahu.

Komu sa to podarí a úspešne prejde týmto konfliktom, získava cnosť, ktorou je Vernosť, či Poctivosť.

Byť verný svojmu ja, poznať svoju hodnotu, vážiť si sám seba, uvedomovať si svoje hranice a rešpektovať hranice ostatných. Znamená to aj, že nie som závislý na hodnotení druhých, pretože mám pevne zakotvené, kto som, kde som. Nepotrebujem, aby mi iní hovorili, že som dobrý.

Ak sa nám to nepodarí, nesieme si do dospelosti tento konflikt. Vymedzujeme sa voči ostatným, stávame sa členmi radikálnych skupín, máme ultimatívne, nekompromisné názory, niekedy až agresívne. Nebývame tolerantní a identita nám splýva so skupinou, ku ktorej patríme. Názor iných je narušením nášho krehkého sveta, nemáme radi ľudí, ktorí ho nezdieľajú, lebo je jediný správny.

Blízkosť a dôvera (20 – 25 rokov)

Konflikt intimity a izolácie je v poradí šiestym z ôsmich Eriksonových životných cyklov človeka, ktorý nevyriešime, pokiaľ sme neprešli predchádzajúcim obdobím. Bez identity totiž nie je intimita.

„Pokiaľ sme sa v živote ešte nenašli, pokiaľ o sebe stále pochybujeme, pokiaľ si nie sme istí, kým sme a zvlášť, pokiaľ sami seba odmietame, je ťažké chcieť od ostatných, aby nás prijali,“ píše Langrová.

Preto niektorí vyhľadávajú jednorazové známosti alebo žijú v závislých vzťahoch, boja sa byť sami.

„Pre väčšinu ľudí je dôležité mať vedľa seba niekoho blízkeho a zdieľať s ním život,“ myslí si Langrová. „A pokiaľ nikoho takého nemáme, sme nešťastní. Bez vlastnej identity je ale tento krok takmer nereálny.“

To je zároveň kľúč, ktorý by nám dal aj Erikson – vrátiť sa o krok späť.

Cnosťou tohto obdobia je Láska. Vzťah a blízkosť. Spolupatričnosť. Zdieľanie života.

Môžem, pracujem, pomáham a žijem (25 – 65 rokov)

Predposledný konflikt, ktorý máme vyriešiť v strednom veku, je konflikt medzi generativitou a stagnáciou.

V období, keď si väčšina ľudí zakladá rodiny, nie je jediným zmyslom iba rodina, deti. Cieľom je cítiť sa hodnotne. Byť prínosom pre ostatných. Vidieť zmysel vo svojej práci.

Je dôležité si uvedomiť, či nám náš spôsob života dáva radosť, zmysel a hodnotu, či sa cítime vďaka tomu, čo robíme, dobre. Či nás teší, ako trávime náš čas a s kým ho trávime.

„Je možné, že niektorí ľudia si v tomto období uvedomia, že nežijú tak, ako by chceli. Začnú robiť vo svojom živote zmeny,“ píše Langrová.

„Prichádzajú rozvody, výpovede, sťahovania, straty blízkych, úmrtia matky, otca, deti vylietajú z hniezda. Nie je možné, aby človek zostal rovnaký. Nie je možné, aby neprehodnocoval, či svoj pridelený čas využíva správne,“ tvrdí.

Opačným pólom generativity je stagnácia, ktorá sa môže prejavovať čistým individualizmom.

„Takýto človek nechce pracovať v tíme, nechce sa deliť, nechce zdieľať svoje skúsenosti ani pomáhať druhým. Záleží mu len na sebe, ale skutočné šťastie mu to neprináša,“ hovorí Langrová.

Naopak človek, ktorý týmto konfliktom prejde, vyžaruje spokojnosť so svojim životom. Dôležitá je pre neho vzájomnosť, náklonnosť, spolupatričnosť. Nie je to tak, že by obetoval svoje šťastie pre druhých, ale tým, že sa stará o druhých, sa sám stáva šťastnejším a spokojnejším. Preto je aj cnosťou tohto obdobia Starostlivosť, opatera.

Vnútorný pokoj (nad 65 rokov)

Posledným životným obdobím je konflikt integrity a zúfalstva. Jeho úspešným vyriešením získavame cnosť – múdrosť.

Najprv si však musíme položiť otázky, či náš život bol taký, aký sme chceli žiť, či sme ho žili naplno, či mal zmysel, či nás bavil, či sme boli dobrí ľudia, alebo či ľutujeme svojich činov, či ľutujeme, že sme neboli odvážnejší, že sme sa nepokúsili žiť svoj život lepšie, zmysluplnejšie.

Čím lepšie a zmysluplnejšie žijeme, tým ľahšie odchádzame a staviame sa aj zmierlivejšie k tomu, že je čas svet opustiť. Ak ale náš život pripomína bitevné pole, o to horšie sa z neho odchádza, pretože sme zaťažení výčitkami, čo všetko nás mrzí, čo ľutujeme, čo sme nestihli, čo si neodpustíme, čo by sme ešte radi urobili…

Múdrosť ako cnosť znamená životnú zrelosť, pokoj v duši, nadhľad, humor, ľahkosť, vďačnosť. Uvedomovať si svoju smrteľnosť. Pominuteľnosť.

„Tí, ktorí žili naplnený a pre nich dobrý život, neprežívajú veľký strach. Vedia, že zo života vyťažili veľa a sú spokojní,“ píše Langrová.

Znamená to zároveň, že úspešne prešli všetkými konfliktami – výzvami, ako ich popísal Erik Erikson. Keď to neurobíme, doženie nás to. Jedno obdobie totiž naväzuje na to druhé. 

Zdroj: Aneta Langrová, Úžasní takoví, jací sme, Grada.