Erikson: V každom období života máme úlohu, ktorú musíme zvládnuť

Prvých päť rokov života má väčšina z nás pod akousi hmlou. S prchavými spomienkami, ak vôbec nejakými. Útle detstvo pritom patrí z hľadiska nášho neskoršieho vývoja k nesmierne dôležitému obdobiu. Psychológovia ho dokonca považujú za kľúčové pre vznik nášho charakteru.

Formuje nás dokonca aj to, čo bolo pred naším prvým nádychom. Udalosti, na ktoré si ani nemôžeme pamätať, lebo sa stali pred našim narodením. To, či sme boli vytúžené alebo neplánované dieťa, ako mama prežívala tehotenstvo, aký bol pôrod a prvé týždne po ňom. To všetko môže mať vplyv na naše vzťahy, vnímanie sveta aj na životnú spokojnosť v neskoršom živote.

Keď sme v dospelosti pod tlakom, vyčerpaní, unavení, spravidla z nás automaticky vypadnú vzorce, ktoré v sebe máme odmalička hlboko zakorenené. Nič z toho nás však nedefinuje navždy.

Psychológ Erik Erikson tvrdil, že rastieme celý život. Náš vývoj trvá od narodenia do staroby a v každom období nás podľa neho čaká úloha, ktorú musíme zvládnuť. Pokiaľ sa nám to podarí, niečo získame a posunie nás to vpred, hoci len málokedy to býva ľahké.

Zodpovednosť je na nás

„V každom období musíme napnúť sily, ktoré máme, a využiť možnosti, ktoré sa nám ponúkajú,“ píše psychologička Aneta Langrová v knihe Úžasní takí, akí sme.

Erikson podľa nej veril v našu pevnú vôľu a túžbu rásť. Nehľadal vinníkov v rodičoch, zlých učiteľoch ani v okolnostiach. Namiesto toho zdôrazňoval, že najmä v dospelosti máme zodpovednosť za svoj život vo vlastných rukách my sami.

Celú túto cestu životom Erikson rozdelil do ôsmich fáz – tzv. „ôsmich vekov človeka“, ktoré Langrová v publikácii približuje na konkrétnych príkladoch.

Dôvera v seba a svet (0 – 1 rok)

Prvým štádiom je obdobie do jedného roka, ktoré Erikson opísal ako konflikt medzi dôverou a nedôverou. Bábätko vtedy podvedome testuje, či je svet bezpečné miesto, či ho maminka neopustí. Hľadá láskyplnú náruč. Osobu, ktorá rozumie jeho potrebám a ktorá je nablízku.

Pokiaľ sme v útlom detstve takýto hlboký pocit dôvery nezažili, v dospelosti nám môže chýbať základná dôvera vo svet, aj v seba samých.

„Ak to tak je, obvykle sa bojíme nových vecí a neradi opúšťame komfortnú zónu,“ vysvetľuje Aneta Langrová. Svet pre nás predstavuje riziko, ľudí vnímame ako hrozbu, môžu nám ublížiť. Vzťahy sú sklamaním.

Erikson videl práve v tejto narušenej dôvere korene neskorších psychických ťažkostí, napríklad depresií. Ak sa prvá životná úloha nezvládne, nesieme si tento nepokoj so sebou ďalej.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?
Tí, ktorí mali to šťastie a zažili starostlivých, milujúcich rodičov, získajú podľa Eriksona zásadnú cnosť: Nádej. Nádej, že životné ťažkosti sa dajú zvládnuť a že keď nás niečo bolí alebo si nevieme s niečím poradiť, vždy sa nájde niekto, kto nám pomôže a porozumie nám.

Prečítaj si viac:

Dôvera začína v náručí: čo si z prvého roka života nesieme do dospelosti

Poznávam a nebojím sa (1 – 3 roky)

Druhé obdobie života prináša podľa Eriksona súboj medzi autonómiou (samostatnosťou) a hanbou. My rodičia preň máme oveľa známejší názov: obdobie vzdoru. Dieťa na jednej strane objavuje, čo všetko dokáže samo. Zároveň však naráža na prvé pravidlá a zákazy, ktoré ešte nechápe.

V tomto veku dieťa citlivo vníma, ako na jeho snahu reagujeme. Podľa psychologičky Anety Langrovej nie je podstatné len to, čo dieťaťu zakazujeme, ale najmä ako to robíme. Ak mu zákazy vysvetľujeme pokojne a s rešpektom, dieťa sa učí, že pravidlá sú tu pre bezpečie. Ak však naráža na krik a tresty, učí sa strachu.

Deti nás pozorujú. Ak vidia, že my sami nevieme zvládať hnev alebo sa k partnerovi správame neúctivo, žiadna výchovná poučka ich nenaučí niečo iné. Učia sa napodobňovaním našich reakcií.

Pre budúci vývoj dieťaťa je deštruktívne, ak rodičia jeho prvé pokusy o samostatnosť kritizujú, hnevajú sa, lebo je pomalé, dávajú mu najavo, že je neschopné, nešikovné. Dieťa o sebe začne hlboko pochybovať. Namiesto hrdosti na to, že „niečo dokázalo“, si dieťa odnáša pocit hanby – pocit, že je zlé, nemožné alebo že je prekážkou.

Ak dieťa v tomto období namiesto podpory zažíva len trestanie, odnáša si do ďalšieho života bolesť, strach a hlboký pocit neschopnosti. Rýchlo vzdáva nové veci, bojí sa urobiť chybu, príliš sa spolieha na názory druhých, odkladá rozhodnutia, má pocit, že „to aj tak nezvládne“, pri neúspechu skôr rezignuje, než skúsi ďalší pokus.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?
Ak má dieťa vytvorené doma bezpečné a rešpektujúce prostredie, ktoré mu pomôže zvládnuť túto fázu, získa cnosť, ktorou je Vôľa. Je to sila nevzdávať sa, skúšať veci znova, usilovať sa a nerezignovať pri prvom neúspechu.

Prečítaj si viac:

Vek 1 – 3 roky nie je len obdobím vzdoru. Máme v ňom získať vôľu, silu nevzdávať sa

Túžim sa učiť (3 – 5 rokov)

V predškolskom veku prichádza na rad súboj medzi iniciatívou a vinou. Dieťa už nie je len samostatné, ale chce byť súčasťou diania okolo seba. Často testuje, čo sa stane, ako to dopadne, čo všetko dokáže ovplyvniť a pomaly sa učí brať zodpovednosť za svoje činy.

Aneta Langrová to ilustruje na úplne obyčajnom príklade. Predstavte si trojročné dieťa, ktoré chce mamičke pomôcť vyložiť umývačku riadu, no nešikovne pri tom rozbije obľúbený tanier. Čo sa stane v tej sekunde? Príde hnev a krik, že len vyrába prácu navyše? Alebo zažije pochopenie a možno aj pochvalu za to, že chcelo pomôcť?

Možno sa to zdá ako maličkosť, ale tieto skúsenosti sa vrývajú hlboko, upozorňuje Langrová. Dieťa v tomto období môže prežívať veľmi výrazné pocity viny.

„Tri až päťročné dieťa, ktoré sa cíti previnilo, veľmi rýchlo rezignuje. Odmieta sa ďalej snažiť. Bude sa báť, že to znova pokazí. Bude sa báť, že neuspeje. Túto rezignáciu môže prejavovať rôzne: hnevom, neochotou, apatiou, nepriateľstvom voči úspešnejším rovesníkom či súrodencom,“ vysvetľuje Langrová.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?
Pokiaľ dieťa toto obdobie zvládne, získa cnosť, ktorou je Odvaha. Veríme, že to zvládneme. Veríme vo svoje schopnosti. Nebojíme sa neúspechu. Pokiaľ urobíme chybu, vieme, že sa to dá riešiť. Skúšame nové aktivity bez strachu, bez zbytočných obáv, s nádejou, že uspejeme.

Snažím sa a chcem (6 – 12 rokov)

V tomto období sa odohráva dôležitý súboj medzi usilovnosťou a pocitom menejcennosti. Kým doteraz stáli na piedestáli rodičia, na scénu prichádzajú noví „hrdinovia“: spolužiaci, kamaráti, učitelia, iné autority. To, čo si o nás myslia a ako zapadáme do kolektívu (či sme rovnako múdri, šikovní, pekní, ako ostatní), sa pre nás stáva otázkou prežitia.

Mladší školáci bývajú mimoriadne citliví na posmech či kritiku. Aneta Langrová upozorňuje, že stačí jedna malá poznámka učiteľa pri kreslení, aby sme už nikdy nezobrali do ruky ceruzku. Pocit menejcennosti dokáže byť zdrvujúci.

Erikson varoval, že ak v tomto veku narazíme na prostredie, ktoré nás podrýva, zvyčajne skĺzneme k jednému z dvoch extrémov. Buď sme prehnane súťaživí (musíme byť vo všetkom najlepší, aby sme prehlušili vnútorný pocit, že nie sme dosť dobrí). Alebo rezignovaní (radšej sa o nič nepokúsime, aby sme sa vyhli ďalšiemu zlyhaniu a posmechu.

Ak sa v dospelosti neustále porovnávame s ostatnými, znevažujeme svoje úspechy alebo máme pocit, že nikdy „nevieme dosť“, „ostatní to zvládajú lepšie,“ „aj tak to nemá význam,“ korene môžu siahať práve sem. Skúsme si položiť otázku: Aké vety si hovorievam, keď sa o niečo snažím? Sú to slová podpory alebo kritika?

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?
Odmenou za zvládnutie tohto obdobia je cnosť, ktorú Erikson nazval Schopnosť.
„Získame hlboké presvedčenie, že niečo vieme a že sme v niečom dobrí,“ vysvetľuje Langrová. „Vážime si sami seba a veríme, že naša snaha má cenu. Vieme, že môžeme svetu priniesť niečo hodnotné.“

Pokiaľ však bojujeme s menejcennosťou, spochybňujeme svoje schopnosti. Neveríme si, podrývame sami seba a tento kúsok nám v identite chýba.

Viem, kto som (13 – 19 rokov)

Tínedžerský vek prináša jeden z najznámejších vnútorných konfliktov: súboj medzi identitou a zmätenosťou rolí. Mladý človek si kladie zásadnú otázku: „Kto vlastne som?“ Prvým krokom k odpovedi býva väčšinou rebelovanie – vymedzujeme sa voči autoritám a jasne deklarujeme, že nechceme byť ako naši rodičia. Kľúčovými sa stávajú partie. Chceme niekam patriť, no zároveň zúfalo túžime zostať originálni.

„Byť si istý tým, kto sme, nie je samozrejmosť,“ píše Aneta Langrová. Toto obdobie nebýva ľahké pre okolie ani pre mladého človeka samotného. Ale potrebujeme nájsť svoju cestu, bez ohľadu na to, čo si želajú ostatní, bez ohľadu na role, ktoré nám určuje okolie, či rodičia, a to si vyžaduje odvahu.

Ak sa mladému človeku nepodarí nájsť svoje skutočné ja, odnáša si do dospelosti veľkú vnútornú neistotu. Aby ju prehlušil, často hľadá útočisko v extrémoch. Erikson varoval, že ľudia so zmätenou identitou majú tendenciu splývať so skupinou. Stávajú sa členmi radikálnych hnutí, preberajú nekompromisné, čiernobiele názory, ktoré považujú za jediné správne. Iný názor vnímajú ako narušenie svojho krehkého sveta.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?
Odmenou za zvládnutie tohto búrlivého obdobia je cnosť, ktorú Erikson nazval Vernosť alebo Poctivosť.

Znamená to byť verný sám sebe, poznať svoju hodnotu, vážiť si sám seba, uvedomovať si svoje hranice a rešpektovať hranice ostatných. Znamená to aj, že nie som závislý na hodnotení druhých, pretože mám pevne zakotvené, kto som, kde som. Mám svoj kompas. Nepotrebujem, aby mi iní hovorili, že som dobrý, aby mi okolie neustále tlieskalo a potvrdzovalo, že som dosť dobrý.

Blízkosť a dôvera (20 – 25 rokov)

Vstup do ranej dospelosti so sebou prináša súboj medzi intimitou a izoláciou. Erikson však upozorňoval na jednu dôležitú vec: tento konflikt nedokážeme úspešne vyriešiť, ak sme neprešli cez predchádzajúce štádium. Bez vlastnej identity totiž neexistuje skutočná intimita.

Ak človek stále netuší, kým je, ľahko skĺzne do extrémov. Preto niektorí vyhľadávajú jednorazové známosti alebo žijú v závislých vzťahoch, boja sa byť sami.

„Pokiaľ sme sa v živote ešte nenašli, pokiaľ o sebe stále pochybujeme, pokiaľ si nie sme istí, kým sme a zvlášť, pokiaľ sami seba odmietame, je ťažké chcieť od ostatných, aby nás prijali,“ vysvetľuje Aneta Langrová. „Pre väčšinu ľudí je dôležité mať vedľa seba niekoho blízkeho a zdieľať s ním život,“ myslí si Langrová. „A pokiaľ nikoho takého nemáme, sme nešťastní. Bez vlastnej identity je ale tento krok takmer nereálny.“

Ak človek nevie, kým je, veľmi ľahko sa vo vzťahu stratí alebo začne od partnera očakávať, nech mu doplní to, čo mu chýba. Pocit hodnoty, bezpečia či identity namiesto neho samého. To je však pre vzťah príliš ťažký náklad. Eriksonov kľúč k rozuzleniu tejto situácie bolo vrátenie sa o krok späť, začať pracovať na sebe a na svojich vlastných hraniciach.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?
Odmenou za zvládnutie tohto obdobia je tá najsilnejšia cnosť: Láska. V Eriksonovom ponímaní:

Schopnosť hlbokej blízkosti bez toho, aby sme sa v tom druhom stratili.

Spolupatričnosť a zdieľanie života v dobrom aj v zlom.

Umenie prijať zraniteľnosť partnera, pretože sa nebojíme tej vlastnej.

Môžem, pracujem, pomáham a žijem (25 – 65 rokov)

Najdlhšie obdobie nášho dospelého života definuje súboj medzi generativitou (tvorivosťou) a stagnáciou. V tomto čase si väčšina z nás zakladá rodiny a buduje kariéru. Skutočným cieľom tejto fázy nie je len prežívať, ale cítiť sa hodnotne. Vidieť zmysel v práci a byť prínosom pre ostatných. Je to čas otázok, či nám náš spôsob života dáva radosť, zmysel a hodnotu. Či nás teší, ako trávime náš čas a s kým ho trávime.

Niektorí ľudia si v období okolo štyridsiatky či päťdesiatky uvedomia, že nežijú tak, ako by chceli.

„Začnú robiť vo svojom živote zmeny,“ píše Langrová. „Prichádzajú rozvody, výpovede, sťahovania, straty blízkych, úmrtia matky, otca, deti vylietajú z hniezda. Nie je možné, aby človek zostal rovnaký. Nie je možné, aby neprehodnocoval, či svoj pridelený čas využíva správne,“ tvrdí.

Opačným pólom tejto tvorivosti je stagnácia, ktorá sa môže prejavovať čistým individualizmom.

„Takýto človek nechce pracovať v tíme, nechce sa deliť, nechce zdieľať svoje skúsenosti ani pomáhať druhým. Záleží mu len na sebe, ale skutočné šťastie mu to neprináša,“ hovorí Langrová.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?
Človek, ktorý týmto konfliktom prejde, vyžaruje spokojnosť so svojim životom. Dôležitá je pre neho vzájomnosť, náklonnosť, spolupatričnosť. Nie je to tak, že by obetoval svoje šťastie pre druhých, ale tým, že sa stará o druhých, sa sám stáva šťastnejším a spokojnejším. Preto je aj cnosťou tohto obdobia Starostlivosť, opatera. Je to zrelá radosť z toho, že môžeme podporiť rast niekoho iného – či už vlastných detí, mladších kolegov v práci, alebo komunity.

Vnútorný pokoj (nad 65 rokov)

Posledným životným obdobím je súboj medzi integritou (celistvosťou) a zúfalstvom. Je to čas, kedy sa človek obzerá späť a vystavuje účet svojmu životu. Kladie si tie najúprimnejšie otázky: Bol môj život taký, aký som ho chcel žiť? Žil som ho naplno? Mal zmysel? Bol som dobrým človekom? Alebo ľutujem svoje činy, že som nemal viac odvahy, že som sa nepokúsil žiť svoj život lepšie?

Čím zmysluplnejšie žijeme, tým ľahšie odchádzame a staviame sa aj zmierlivejšie k tomu, že je čas svet opustiť. Ak ale náš život pripomína bitevné pole, o to horšie sa z neho odchádza, pretože sme zaťažení výčitkami, čo všetko nás mrzí (čo sme nestihli, čo by sme ešte radi urobili, ale už sa nedá).

„Tí, ktorí žili naplnený a pre nich dobrý život, neprežívajú veľký strach zo smrti,“ pripomína Aneta Langrová. „Vedia, že zo života vyťažili veľa a sú spokojní.“

Znamená to, že úspešne prešli všetkými výzvami, ktoré im osud predostrel.

Tí, ktorým sa nedarí na sklonku života, majú možno viac práce – možno sa musia vrátiť o dekády skôr a vyriešiť staré konflikty. Ak nejaké vývojové obdobie v živote preskočíme alebo potlačíme, v starobe nás to dobehne. Každá fáza totiž pevne nadväzuje na tú predchádzajúcu.

Čo získame ako odmenu na konci života?
Ak človek prijme svoj život so všetkými pádmi aj výhrami ako jedinečné, zmysluplné dielo, získava najvyššiu cnosť: Múdrosť.
Múdrosť ako cnosť znamená životnú zrelosť, pokoj v duši, nadhľad, humor, ľahkosť, vďačnosť. Uvedomovať si svoju smrteľnosť. Pominuteľnosť.

Zdroj: Aneta Langrová, Úžasní takoví, jací sme, Grada.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)