Erikson: V každom období života máme úlohu, ktorú musíme zvládnuť

Prvých päť rokov života má väčšina z nás pod akousi hmlou. S prchavými spomienkami, ak vôbec nejakými. Útle detstvo pritom patrí z hľadiska nášho neskoršieho vývoja k nesmierne dôležitému obdobiu. Psychoanalytici ho dokonca považujú za kľúčové pre vznik nášho charakteru. Keď sme v dospelosti pod tlakom, vyčerpaní, unavení, spravidla z nás automaticky vypadnú vzorce, ktoré v sebe máme odmalička hlboko zakorenené.

Formuje nás dokonca aj to, čo bolo pred naším prvým nádychom. Udalosti, na ktoré si ani nemôžeme pamätať, lebo sa stali pred našim narodením. To, či sme boli vytúžené alebo neplánované dieťa, ako mama prežívala tehotenstvo, aký bol pôrod a prvé týždne po ňom. To všetko môže mať vplyv na naše vzťahy, vnímanie sveta aj na životnú spokojnosť v dospelosti. Nič z toho nás však nedefinuje navždy.

Psychológ Erik Erikson tvrdil, že rastieme celý život. Náš vývoj trvá od narodenia do staroby a v každom období nás podľa neho čaká úloha, ktorú musíme zvládnuť. Pokiaľ sa nám to podarí, niečo získame a posunie nás to vpred, hoci len málokedy to býva ľahké.

Zodpovednosť je na nás

„V každom období musíme napnúť sily, ktoré máme, a využiť možnosti, ktoré sa nám ponúkajú,“ píše psychologička Aneta Langrová v knihe Úžasní takí, akí sme.

Erikson podľa nej veril v našu pevnú vôľu a túžbu rásť. Nehľadal vinníkov v rodičoch, zlých učiteľoch ani v okolnostiach. Namiesto toho zdôrazňoval, že najmä v dospelosti máme zodpovednosť za svoj život vo vlastných rukách my sami.

Celú túto cestu životom Erikson rozdelil do ôsmich fáz – tzv. „ôsmich vekov človeka“, ktoré Langrová v publikácii približuje na konkrétnych príkladoch.

Dôvera v seba a svet (0 – 1 rok)

Prvým štádiom je obdobie do jedného roka, ktoré Erikson opísal ako konflikt medzi dôverou a nedôverou. Bábätko vtedy podvedome testuje, či je svet bezpečné miesto, či ho maminka neopustí. Hľadá láskyplnú náruč. Osobu, ktorá rozumie jeho potrebám a ktorá je nablízku.

No nie každá mama má kapacitu reagovať ideálne. Možno nerozumie potrebám dieťaťa alebo nevie na ne reagovať. Ak je sama v strese, pod tlakom, kričí na dieťa alebo necháva bábätko dlho vyplakať, dieťa môže nadobudnúť pocit, že na svete je samo. Pokiaľ sme v útlom detstve takýto hlboký pocit dôvery nezažili, v dospelosti nám môže chýbať základná dôvera vo svet, aj v seba samých.

„Ak to tak je, obvykle sa bojíme nových vecí a neradi opúšťame komfortnú zónu,“ vysvetľuje Aneta Langrová. Svet pre nás predstavuje riziko, ľudí vnímame ako hrozbu, môžu nám ublížiť. Vzťahy sú sklamaním.

Erikson videl práve v tejto narušenej dôvere korene neskorších psychických ťažkostí, napríklad depresií. Ak sa prvá životná úloha nezvládne, nesieme si tento nepokoj so sebou ďalej.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?

Tí, ktorí mali to šťastie a zažili starostlivých, milujúcich rodičov, získajú podľa Eriksona zásadnú cnosť: Nádej. Nádej, že životné ťažkosti sa dajú zvládnuť a že keď nás niečo bolí alebo si nevieme s niečím poradiť, vždy sa nájde niekto, kto nám pomôže a porozumie nám.

Ak nám nádej v dospelosti chýba, môže mať podobu presvedčení, ako napríklad:

„Nemôžem sa na nikoho spoľahnúť.“
„Keď budem niečo potrebovať, zostanem v tom sám.“
„Ľudia ma skôr sklamú, než podporia.“
„Svet nie je bezpečné miesto.“
„Ak sa niečo pokazí, nebude riešenie.“

Človek ich môže vnímať ako realizmus alebo opatrnosť. No v skutočnosti tieto presvedčenia ovplyvňujú, koľko dôvery vkladáme do budúcnosti, do vzťahov aj do seba. Ak nás naši „prví ľudia“ sklamali, nedôvera môže byť hlboko zapísaná v našom tele aj nervovom systéme. Dobrá správa je, že nádej sa dá vybudovať v každom veku.

Najmä, už nie sme bezmocné bábätká, celkom odkázané na rodičov. V dospelosti máme možnosti, ktoré sme vtedy nemali: vieme si vybrať ľudí okolo seba. Môžeme si všímať, kto je spoľahlivý, kto drží slovo, kto prejavuje záujem, kto zostáva prítomný aj v náročných chvíľach. Každý takýto vzťah môže byť malou opravnou skúsenosťou.

Nádej sa buduje aj tým, že človek zažije: „Niekto tu pre mňa bol a nemusel som všetko niesť sám.“ To môže byť partner, priateľ, súrodenec, terapeut alebo iná blízka osoba.

Eriksonova „nádej“ neznamená naivný optimizmus, ani vieru, že všetko dobre dopadne. Je to skôr hlboké presvedčenie, že „Aj keď neviem, čo prinesie budúcnosť, existuje šanca, že veci budú v poriadku. A ak prídu ťažkosti, nebudem na ne úplne sám.“

Poznávam a nebojím sa (1 – 3 roky)

Druhé obdobie života prináša podľa Eriksona súboj medzi autonómiou (samostatnosťou) a hanbou. My rodičia preň máme oveľa známejší názov: obdobie vzdoru. Dieťa na jednej strane objavuje, čo všetko dokáže samo. Zároveň však naráža na prvé pravidlá a zákazy, ktoré ešte nechápe.

V tomto veku dieťa citlivo vníma, ako na jeho snahu reagujeme. Podľa psychologičky Anety Langrovej nie je podstatné len to, čo dieťaťu zakazujeme, ale najmä ako to robíme. Ak mu zákazy vysvetľujeme pokojne a s rešpektom, dieťa sa učí, že pravidlá sú tu pre bezpečie. Ak však naráža na krik a tresty, učí sa strachu.

Deti nás pozorujú. Ak vidia, že my sami nevieme zvládať hnev alebo sa k partnerovi správame neúctivo, žiadna výchovná poučka ich nenaučí niečo iné. Učia sa napodobňovaním našich reakcií.

Pre budúci vývoj dieťaťa je deštruktívne, ak rodičia jeho prvé pokusy o samostatnosť kritizujú, hnevajú sa, lebo je pomalé, dávajú mu najavo, že je neschopné, nešikovné. Dieťa o sebe začne hlboko pochybovať. Namiesto hrdosti na to, že „niečo dokázalo“, si dieťa odnáša pocit hanby – pocit, že je zlé, nemožné alebo že je prekážkou.

Ak dieťa v tomto období namiesto podpory zažíva len trestanie, odnáša si do ďalšieho života bolesť, strach a hlboký pocit neschopnosti. Rýchlo vzdáva nové veci, bojí sa urobiť chybu, príliš sa spolieha na názory druhých, odkladá rozhodnutia, má pocit, že „to aj tak nezvládne“, pri neúspechu skôr rezignuje, než skúsi ďalší pokus.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?

Ak má dieťa vytvorené doma bezpečné a rešpektujúce prostredie, ktoré mu pomôže zvládnuť túto fázu, získa cnosť, ktorou je Vôľa. Je to sila nevzdávať sa, skúšať veci znova, usilovať sa a nerezignovať pri prvom neúspechu.

Eriksonova „vôľa“ neznamená tvrdohlavosť ani silnú disciplínu. Skôr ide o vnútorné presvedčenie: „Môžem konať podľa vlastného rozhodnutia a zvládnem aj to, že nie všetko vyjde dokonale.“ Práve toto presvedčenie sa dá budovať počas celého života. Niekedy pomaly, cez desiatky malých skúseností, ktoré človeku postupne ukazujú, že už nie je tým bezmocným dvojročným dieťaťom, ktorého hodnotili iní. Môže skúšať, rozhodovať sa a robiť chyby bez toho, aby z nich vyvodzoval záver o svojej hodnote.

Tak ako sa vôľa formovala vo vzťahu s rodičmi, môže sa obnovovať aj vo vzťahoch v dospelosti. Keď máme pri sebe ľudí, ktorí podporujú našu samostatnosť, neponižujú nás za chyby, rešpektujú naše rozhodnutia, postupne sa učíme veriť vlastnej kompetentnosti.

Túžim sa učiť (3 – 5 rokov)

V predškolskom veku prichádza na rad súboj medzi iniciatívou a vinou. Dieťa už nie je len samostatné, ale chce byť súčasťou diania okolo seba. Často testuje, čo sa stane, ako to dopadne, čo všetko dokáže ovplyvniť a pomaly sa učí brať zodpovednosť za svoje činy.

Aneta Langrová to ilustruje na úplne obyčajnom príklade. Predstavte si trojročné dieťa, ktoré chce mamičke pomôcť vyložiť umývačku riadu, no nešikovne pri tom rozbije obľúbený tanier. Čo sa stane v tej sekunde? Príde hnev a krik, že len vyrába prácu navyše? Alebo zažije pochopenie a možno aj pochvalu za to, že chcelo pomôcť?

Možno sa to zdá ako maličkosť, ale tieto skúsenosti sa vrývajú hlboko, upozorňuje Langrová. Dieťa v tomto období môže prežívať veľmi výrazné pocity viny.

„Tri až päťročné dieťa, ktoré sa cíti previnilo, veľmi rýchlo rezignuje. Odmieta sa ďalej snažiť. Bude sa báť, že to znova pokazí. Bude sa báť, že neuspeje. Túto rezignáciu môže prejavovať rôzne: hnevom, neochotou, apatiou, nepriateľstvom voči úspešnejším rovesníkom či súrodencom,“ vysvetľuje Langrová.

Čo získame, ak touto fázou prejdeme úspešne?

Pokiaľ dieťa toto obdobie zvládne, získa cnosť, ktorou je Odvaha. Veríme, že to zvládneme. Veríme vo svoje schopnosti. Nebojíme sa neúspechu. Pokiaľ urobíme chybu, vieme, že sa to dá riešiť. Skúšame nové aktivity bez strachu, bez zbytočných obáv, s nádejou, že uspejeme.

Ak to človek v detstve nežil, práve tu videl Erikson prameň rôznych úzkostí. Často to nevyzerá ako nedostatok odvahy v bežnom zmysle slova. Človek môže byť navonok schopný, zodpovedný a úspešný. Vnútri ho však sprevádza presvedčenie:

„Radšej to ani neskúsim, aby som nezlyhal.“
„Ak spravím chybu, bude to katastrofa.“
„Musím mať istotu, že to zvládnem, skôr než začnem.“
„Čo ak sklamem druhých?“
„Čo ak sa zosmiešnim?“

Eriksonova odvaha neznamená bezstarostnú nebojácnosť. Ide skôr o hlboké presvedčenie: „Môžem konať, aj keď výsledok nie je istý. Môžem skúšať nové veci. A ak sa pomýlim, neznamená to, že som zlyhala ako človek.“ Odvaha v dospelosti sa buduje stovkami malých momentov, v ktorých si človek dovolí skúsiť niečo nové, riskovať drobné zlyhanie a zistiť, že jeho hodnota tým neutrpela.

Napríklad:

bojím sa osloviť niekoho, ale urobím to,
bojím sa zmeny práce, ale preskúmam možnosti,
bojím sa povedať svoj názor, ale poviem ho.

Každý takýto krok posilňuje vnútorný pocit kompetencie. Aj v dospelosti veľmi záleží na tom, či máme okolo seba ľudí, ktorí podporujú rast, alebo ľudí, ktorí sa zameriavajú najmä na chyby. Podporné vzťahy vytvárajú priestor riskovať, skúšať a rozvíjať sa.

Snažím sa a chcem (6 – 12 rokov)

Pre toto životné obdobie je charakteristický konflikt medzi usilovnosťou a menejcennosťou.

V tomto období sú veľmi dôležití kamaráti, spolužiaci, učitelia, iné autority – čo si o nás myslia, čo o nás hovoria. Sme citliví na to, ako zapadáme do kolektívu, ako sa v ňom cítime, či sme stredom posmechu, šikany, či sme rovnako múdri, šikovní, pekní, ako ostatní.

Podľa Langrovej stačí aj malá poznámka pri kreslení, aby sme už nikdy nezobrali do ruky ceruzku, tak dôležitý je názor iných ľudí. Pocit menejcennosti môže byť veľmi intenzívny.

Ak máme v dospelosti tendenciu sa porovnávať s ostatnými a myslíme na to, čo si o nás myslia iní, prípadne znevažuje samých seba, máme pocit, že nevieme dosť, že to nestačí, môže to prameniť z tohto obdobia. Aký pocit v nás rezonuje, keď sa o niečo snažíme? Aké vety si hovoríme?

Cnosťou tohto obdobia je Schopnosť. „Pokiaľ úspešne prejdeme týmto vnútorným konfliktom, získame presvedčenie že niečo vieme. Že sme v niečom dobrí. Že si na sebe niečo vážime. Získame vedomie, že môžeme niečo prínosné robiť. Že má cenu sa snažiť. Táto cnosť je v živote veľmi dôležitá,“ vysvetľuje Langrová.

Pokiaľ však bojujeme s menejcennosťou, spochybňujeme svoje schopnosti. Neveríme si, podrývame sami seba a tento kúsok nám v identite chýba.

„Prečo by si nás ostatní mali vážiť, keď sami pochybujeme, či sme dosť dobrí, múdri, pekní? Keď sami neveríme, že si zaslúžime rešpekt, náklonnosť, lásku? Prečo by nám to ostatní mali dávať?“ pýta sa Langrová.

Podľa Eriksona, ak sa stretneme s podrývajúcim prístupom okolia, môžu nastať dva scenáre: buď sme prehnane súťaživí alebo rezignujeme. Ani jedno nie je pre psychickú pohodu dobré.

Viem, kto som (13 – 19 rokov)

Toto obdobie je charakteristické konfliktom indentita vs. zmätenosť rolí.

Mladý človek začína premýšľať o tom, kto je, potrebuje sa „nájsť.“ Prvou myšlienkou väčšinou je, že nechceme byť ako naši rodičia, vymedzujeme sa voči autoritám. Kľúčové sú partie, chceme mať pocit, že niekam patríme a zároveň byť originálni.

„Byť si istý v tom, kto sme, nie je samozrejmosť. Toto obdobie nebýva ľahké ani pre okolie, ani pre jedinca samotného. Je náročné prijať sám seba, nájsť svoj smer, svoju cestu,“ píše Langrová. Ale potrebujeme nájsť svoju cestu, bez ohľadu na to, čo si želajú ostatní, bez ohľadu na role, ktoré nám určuje okolie, či rodičia, a to si vyžaduje odvahu.

Komu sa to podarí a úspešne prejde týmto konfliktom, získava cnosť, ktorou je Vernosť, či Poctivosť.

Byť verný svojmu ja, poznať svoju hodnotu, vážiť si sám seba, uvedomovať si svoje hranice a rešpektovať hranice ostatných. Znamená to aj, že nie som závislý na hodnotení druhých, pretože mám pevne zakotvené, kto som, kde som. Nepotrebujem, aby mi iní hovorili, že som dobrý.

Ak sa nám to nepodarí, nesieme si do dospelosti tento konflikt. Vymedzujeme sa voči ostatným, stávame sa členmi radikálnych skupín, máme ultimatívne, nekompromisné názory, niekedy až agresívne. Nebývame tolerantní a identita nám splýva so skupinou, ku ktorej patríme. Názor iných je narušením nášho krehkého sveta, nemáme radi ľudí, ktorí ho nezdieľajú, lebo je jediný správny.

Blízkosť a dôvera (20 – 25 rokov)

Konflikt intimity a izolácie je v poradí šiestym z ôsmich Eriksonových životných cyklov človeka, ktorý nevyriešime, pokiaľ sme neprešli predchádzajúcim obdobím. Bez identity totiž nie je intimita.

„Pokiaľ sme sa v živote ešte nenašli, pokiaľ o sebe stále pochybujeme, pokiaľ si nie sme istí, kým sme a zvlášť, pokiaľ sami seba odmietame, je ťažké chcieť od ostatných, aby nás prijali,“ píše Langrová.

Preto niektorí vyhľadávajú jednorazové známosti alebo žijú v závislých vzťahoch, boja sa byť sami.

„Pre väčšinu ľudí je dôležité mať vedľa seba niekoho blízkeho a zdieľať s ním život,“ myslí si Langrová. „A pokiaľ nikoho takého nemáme, sme nešťastní. Bez vlastnej identity je ale tento krok takmer nereálny.“

To je zároveň kľúč, ktorý by nám dal aj Erikson – vrátiť sa o krok späť.

Cnosťou tohto obdobia je Láska. Vzťah a blízkosť. Spolupatričnosť. Zdieľanie života.

Môžem, pracujem, pomáham a žijem (25 – 65 rokov)

Predposledný konflikt, ktorý máme vyriešiť v strednom veku, je konflikt medzi generativitou a stagnáciou.

V období, keď si väčšina ľudí zakladá rodiny, nie je jediným zmyslom iba rodina, deti. Cieľom je cítiť sa hodnotne. Byť prínosom pre ostatných. Vidieť zmysel vo svojej práci.

Je dôležité si uvedomiť, či nám náš spôsob života dáva radosť, zmysel a hodnotu, či sa cítime vďaka tomu, čo robíme, dobre. Či nás teší, ako trávime náš čas a s kým ho trávime.

„Je možné, že niektorí ľudia si v tomto období uvedomia, že nežijú tak, ako by chceli. Začnú robiť vo svojom živote zmeny,“ píše Langrová.

„Prichádzajú rozvody, výpovede, sťahovania, straty blízkych, úmrtia matky, otca, deti vylietajú z hniezda. Nie je možné, aby človek zostal rovnaký. Nie je možné, aby neprehodnocoval, či svoj pridelený čas využíva správne,“ tvrdí.

Opačným pólom generativity je stagnácia, ktorá sa môže prejavovať čistým individualizmom.

„Takýto človek nechce pracovať v tíme, nechce sa deliť, nechce zdieľať svoje skúsenosti ani pomáhať druhým. Záleží mu len na sebe, ale skutočné šťastie mu to neprináša,“ hovorí Langrová.

Naopak človek, ktorý týmto konfliktom prejde, vyžaruje spokojnosť so svojim životom. Dôležitá je pre neho vzájomnosť, náklonnosť, spolupatričnosť. Nie je to tak, že by obetoval svoje šťastie pre druhých, ale tým, že sa stará o druhých, sa sám stáva šťastnejším a spokojnejším. Preto je aj cnosťou tohto obdobia Starostlivosť, opatera.

Vnútorný pokoj (nad 65 rokov)

Posledným životným obdobím je konflikt integrity a zúfalstva. Jeho úspešným vyriešením získavame cnosť – múdrosť.

Najprv si však musíme položiť otázky, či náš život bol taký, aký sme chceli žiť, či sme ho žili naplno, či mal zmysel, či nás bavil, či sme boli dobrí ľudia, alebo či ľutujeme svojich činov, či ľutujeme, že sme neboli odvážnejší, že sme sa nepokúsili žiť svoj život lepšie, zmysluplnejšie.

Čím lepšie a zmysluplnejšie žijeme, tým ľahšie odchádzame a staviame sa aj zmierlivejšie k tomu, že je čas svet opustiť. Ak ale náš život pripomína bitevné pole, o to horšie sa z neho odchádza, pretože sme zaťažení výčitkami, čo všetko nás mrzí, čo ľutujeme, čo sme nestihli, čo si neodpustíme, čo by sme ešte radi urobili…

Múdrosť ako cnosť znamená životnú zrelosť, pokoj v duši, nadhľad, humor, ľahkosť, vďačnosť. Uvedomovať si svoju smrteľnosť. Pominuteľnosť.

„Tí, ktorí žili naplnený a pre nich dobrý život, neprežívajú veľký strach. Vedia, že zo života vyťažili veľa a sú spokojní,“ píše Langrová.

Znamená to zároveň, že úspešne prešli všetkými konfliktami – výzvami, ako ich popísal Erik Erikson. Keď to neurobíme, doženie nás to. Jedno obdobie totiž naväzuje na to druhé.

Zdroj: Aneta Langrová, Úžasní takoví, jací sme, Grada.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)