Príliš špeciálny pre normálnu školu, príliš normálny pre špeciálnu školu (2)

„Febrilné kŕče“ aneb slovenské zdravotníctvo – druhá skúsenosť

Jedného dňa nám začal malý teplotovať, tridsať deväť na teplomere, ktoré nešli zraziť ani zábalmi, ani sprchou, ani liekmi. Napriek kontrole o tretej ráno na pohotovosti, kde nás lekárka ubezpečila, že žiadny diazepam nepotrebuje, dostal o ôsmej febrilné kŕče. Trvali dvanásť minút, malý bol ochrnutý a v bezvedomí ďalších pár hodín.

Či už to boli kŕče, alebo encefalitída nikdy nezistím, lebo v nemocnici skonštatovali komplikované kŕče, nepokračovali v diagnostike a pustili nás domov. Bez jasnej diagnózy a bez odporučenia na ďalšie napr. neurologické sledovanie. Proste „dovi, dopo“, to sa stáva.

Rozbehla som zľahka hysterický kolotoč:  imunologička (už nikdy ďalšie kŕče) – logopedička (tá nás upozornila, že má padnutý kútik) – neurologička (ako to, že vás neposlali na sledovanie?) – rehabilitačná lekárka (cvičiť, cvičiť, cvičiť vojtu).

Výsledok bolo vynervované dieťa,

ktoré nespalo kvôli nootropikám (lieky na povzbudenie mozgovej činnosti), strhávalo sa na plač zo spánku (predráždenosť z Vojtovej metódy), plakalo ako náhle videlo biely plášť.  V tom čase už som mala aj mladšieho syna a tak si s nami toto všetko prešiel. Po 6 mesiacoch som padala na spodnú polovicu tváre, nevládala sa tešiť z ničoho a bála sa ďalšej zimy a chorôb.

Vynechám dobre mienené rady od širšej či užšej rodiny, útrpné pohľady okoloidúcich, keď syn chytal záchvaty hnevu, vyhodenie od logopedičky, ktorá nás už nemá čo naučiť, lebo malý „nespolupracuje“.

Mal tri roky a bál sa bielych plášťov, ona mu nedovolila ani chytiť hračku – no nespolupracoval…

A aby som nezabudla – nočné mory v noci

pretože syn noc čo noc prekašľal, mal nediagnostikovaný reflux, alergiu na kravské mlieko, liečenú astmu. O druhej v noci začal drásajúci kašeľ, ktorý končil po dvoch – troch hodinách nosenia na rukách, parenia nad hrncom, často krát až vyvracaním tony pozatekaných sopľov.  

Ďakujem ti Bože, že si mi zoslal muža, ktorý bol schopný v noci s malým chodiť, ráno vstať a ísť do práce, aby som ja mohla aspoň 5 hodín denne spať (a dojčiť;-) a na druhý deň žiť a neziapať či plakať od vyčerpania.

Kauza „predkožka“

V tomto čase som si všimla, že Martinkovi vbiehajú semenníky do vnútra brušnej dutiny. Ako novorodeniatko mal hydrokélu, ktorá zanechala otvor na túto šarapatu, odborne jojo testes. Pediatrička pri kontrole stiahnutia predkožky privyrobila malému zápal, ktorý sme potom krvopotne výplachmi museli riešiť – dôsledok – jazvy, zrasty, balooning. Urologický záver bol jasný – operácia a rovno aj násilné odlúčenie predkožky.

V tom čase som už mala tendenciu skúšať veci riešiť po svojom, takže sme malého expresne odplienkovali, aby mu plienky netlačili na semenníky a hydrokéla sa mohla zahojiť. Pomohlo, rovnako na predkožku čiastočne zabrala kortikoidná masť. Operáciu sme odmietli, aj keď na môjho muža urologička kričala, že je nezodpovedný otec, keď nesúhlasí s obriezkou. Báli sme sa pri jeho anamnéze celkovej narkózy a hlavne – predkožka nebol pre nás dôvod, verili sme, že sa to rastom vyrieši samo (mierne predbehnem, ale vyriešilo: v ôsmych rokoch mu už ide úplne stiahnuť a nič špeciálne sme pre to nemuseli robiť, proste nastúpila puberta).

Toto obdobie, ktoré sa mi vďaka poruche krátkodobej pamäte (že by vysoká hladina prolaktínu?) podarilo zabudnúť až na pár útržkov, mám doteraz uložené ako moju malú súkromnú nočnú moru. Nebojte sa, boli aj krásne chvíle, lebo chalani boli – sú a budú úžasní, len to krásne, to je moje, to nikomu nedám;-)

Priznám sa, že asi najviac ma už v tom období oberali o silu dobre mienené rady

Poznámky od lekárov na kontrolách, kde som mala pocit, že chodím na výsluch, čo všetko robíme zle a „ako to“, že malý ešte nerobí to či ono. Ako to, že máte problém mu podať lieky? Ako to, že s ním necvičíte tak často, ako by ste mali? Ako to, že ešte nepozná viac slov? Ani náznak pochopenia, povzbudenia, ale aj odborného usmernenia, čo vlastne máme robiť.

Hlášky od mojej mamy, že dieťa treba zlomiť, že je nevychovaný, rozmaznaný, že nemôže byť taký zúrivý. Že ja som zlá mama, lebo ho neviem vychovať, ovládnuť, že stále len vysvetľujem a to je ako učiť dieťa rátať integrály…, že ho predsa stačí riadne capnúť varechou a bude pokoj. Môžem porovnávať – zažila som druhého syna, dieťa, ktoré, keď ste mu to vysvetlili, poslúchlo. Je to iná dimenzia. Kto má jedno a nemá druhé, nikdy nepochopí.

Pokračovanie nášho príbehu:

Príliš špeciálny, príliš normálny (3 roky) »»»

Príliš špeciálny, príliš normálny (4 roky) »»»

(26 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...