Rada by som sa s mamami, ktoré majú možno podobný, možno iný životný príbeh, podelila s našimi skúsenosťami, ako sme sa vysporiadavali s inakosťou nášho syna. Priznávam, že je to zatiaľ story bez 100% šťastného konca, lebo život nášho syna beží ďalej a nič nejde hladko, občas skôr obratko.
Prečo to vlastne píšem?
Je to príbeh s viacerými kapitolami, v ktorých som sa často cítila bezradná a bezmocná, sklamaná a zúfalá, rovnako ako šťastná a plná optimizmu. Možno naša cesta pomôže aj niekomu inému hľadať východisko pre svoje dieťa a nevzdávať sa, nenechať sa zomlieť systémom a veriť, že aj „inaké“ deti sa vedia naučiť všetko potrebné.
Martinko nie je dieťa s výrazným handicapom, nie je mentálne retardovaný, nemá genetické postihnutie, zároveň ale nie je úplne ako iné deti. Vo veciach, ktoré sú pre mnohé mamy samozrejmosťou, potrebuje veľa pomoci.
Príliš špeciálny pre normálnu školu, príliš normálny pre špeciálnu školu, dalo by sa povedať.
Kde to všetko začalo?
Ťažko určiť, možno už na začiatku tehotenstva, rizikové prostredie v práci, stresy, PN-ka… Pôrod „po slovensky“, s krikom, príliš rýchlym tlačením, vynervovaním zo strany personálu. Malý mal na hlave kefalhematómy, aj vďaka nim a RH inkompabilite ťažkú žltačku. Bez môjho súhlasu mu podali v nemocnici barbituráty. To všetko sa pravdepodobne podpísalo na neskorších drobných oneskoreniach psychomotorického vývoja.
Bol spavé bábätko, väčšinu času trávil na prsníku (no, pred deviatimi rokmi som nechyrovala o refluxe), papal a papal, až sa vypapal na utešených 10 kg v polroku. Volali sme ho malý „mišelin“, pohyb nebol jeho kamarát, nelozil, len sa plazil.
Naša pediatrička bola pokojná, ja už až ak nie, takže sme začali plávať, chodili sme do babyfitu a zrazu sa mladý muž rozhýbal, otočil, posadil, postavil. Chodiť začal v pätnástich mesiacoch – čo je v podstate širšia norma. Odstavil sa, pretože som bola v štvrtom mesiaci ďalšieho tehotenstva.
Chvíľu bola pohoda
Bolo to síce náročné obdobie fyzicky – ďalšie tehotenstvo a tak malé dieťatko, ale aj vďaka radám z babetko.sk som sa naučila nájsť si spôsob, ako si malého primojkať (na zemi), ako ho učiť samostatnosti v jedení (malý stolík a stolička, žiadne dvíhanie). Veľa sme sa hrali, s hlinou, s duplom, pretože prechádzky mi už komplikoval zhoršujúci sa krček a riziko predčasného pôrodu. Takže žiadny kočík, ale odrážadlo na prechádzky do obchodu.
Zaspávanie už riešil tato, mali „chlapské“ večery, čo mi pomáhalo aspoň trocha si oddýchnuť a dorobiť domácnosť. Príprava na samostatnosť sa nám 100 krát vrátila, keď sa narodil mladší brat. Martinka to síce nepotešilo, žiarlivosť fičala naplno, ale nejak sme to zo dňa na deň riešili. Aspoň že drobec bol taký pohoďáčik (vraj sú druhé deti za odmenu?), stačilo mu jesť, spať, nosiť sa na rukách.
Ak máte deti takto vekovo blízko, asi viete, že nič nie je samozrejmé, ani sa vychystať do obchodu, ani v pokoji nadojčiť mladšie dietko.
Pokračovanie nášho príbehu:
Príliš špeciálny, príliš normálny (2 roky) »»»
Príliš špeciálny, príliš normálny (3 roky) »»»
Príliš špeciálny, príliš normálny (4 roky) »»»
(10 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Rodičia, nepokazte deťom nástup do škôlky!
Koľko eur na dieťa dostanem v roku 2024 (prehľad súm)
Nechcem ísť do školy!
Rodičia dostanú 170 eur. Príspevok/prídavok na prváka 2024
Ako zavariť lečo
Rajčinová polievka na 5 spôsobov
Veľmi príjemne píšete. Spisovne, štylisticky správne, gramaticky správne, bez zdrobnenín v každej druhej vete… Výborne sa to číta. Teším sa na ďalšiu časť.
Zdenka, dakujem.
To je neuveriteľné, na takýto článok čakám uz dlhšie. Mám syna s Aspergerovym syndrómom. Bez intelektoveho poškodenia. Presne ako píšete, príliš normálny na spexialku, príliš odlišný a náročný na bežnú školu. Mal ju byt integrovaný,no nik nechce. Má sest rokov,riešime školu a sme bezradní…..chcem o váš vedieť viac.Uz sa neviem dočkať. Až na to ďalšie tehotenstvo,ktoré prišlo u mňa neskor, som mala pocit,ze píšete o nás. Úplne všetko. Ja mám vsak okrem pôrodu ťažké srdce aj na očkovanie. Pravdu sa vsak asi nikdy nedozvieme….tá uz vsak nie je dôležitá. Dôležité je pokúsiť sa prijať tohoto synčeka.ktorý tu je, q zabudnúť na toho vysnívaného….
Dobrý den Pata,
pozeram, ze prechadzate tym istym. U nas ten asperger tiez je vo vzduchu. Ale v podstate je to jedno. Asi vas nepotesim, skolu sme hladali dva roky a aj tak to nie je idealne. Este sa rozpisem k tomu…
Pre deti s aspergerom existuje v bratislave cetrum nadania http://www.centrumnadania.sk (podmienkou je vysoky intelekt) a jedna specializovana skola na autizmus (kde podla stupna udajne vedia prisposobit pocet ziakov a postupy) by mala byt na Halkovej http://www.szshaba.edu.sk. Ale ani s jednou nemam osobnu skusenost.
Mila mama, viem o cenade, bola som na seminári p.dr. Janosikovej v Tn. My sme ale z prievidze,presnejšie z dedinky pri prievidzi, takže dochádzka do Ba nehrozí. Bol nám tiež ponúknutý internát v Považskej b. Kde sú najbližšie k nám triedy pre autistov s normo intelektom. Avšak internát pre 6 ročne zdravé dieťa mi pride absurdné,nie to este pre dieťa,ktoré má problému s vlastnými emóciami,pocitmi a ich porozumením. Je to naozaj hanba hanba,ze sa tu hráme na Eú a v základe sme niekde v dobe dávno minulej. Vy ste niekde integrovani,ale asi nie moc šťastné ze? Teším sa na pokračovanie. Je nás viac, ale musíme kričať. To nie je možné toto,a len sa sťažovať má uz nebaví. Musí to ísť vyššie!