…dieťaťa. A zrejme každého človeka. U malých detí je to najprv strach z odlúčenia, lebo si myslia, že mama, tato sa nemusia vrátiť, keď im zmiznú z očí.
Preto deti niekedy vo veku medzi 9 – 18 mesiacom dokážu stvárať neskutočné kusy, keď ich chceme čo len na chvíľu nechať v izbe samých alebo ich chce dakto iný vziať na ruky.
Zdroj: ingimage.com
Dobré rady typu „ty si už veľký chlapec, nemôžeš tak plakať“ alebo „musíš sa naučiť byť aj bez maminky“ nie sú na mieste. Dieťa prežíva obdobie tzv. separačnej úzkostia bolo by skôr zvláštne, keby neprotestovalo a neplakalo. To je normálna vývinová fáza.
V predškolskom veku majú zase tzv. magickú fázu, keď sa vymyslené postavy stávajú pre ne reálnymi príšerami. A napokon v školskom veku prichádza strach, keď stres dieťaťu prerastá cez hlavu. Boja sa ako zvládnu písanie, skúšanie, diktát … čo na to rodičia a učitelia …
Akú úlohu má strach?
Strach vyvoláva v tele reakcie, ktoré fungujú ako obranné mechanizmy. Strach a napr. útek zo situácie nám častokrát zachránia život.
Nie je cieľom, aby sme sa zbavili strachu, aby sme ho odbúravali. Je oveľa lepšie naučiť sa s nim narábať. A aby sme to postupne učili aj naše deti. Ako?
Zaoberajme sa strachom dieťaťa.
Venujme mu čas, rozprávajme sa s ním, hovorme o jeho pocitoch.
Formou hier a aktivít ho učme strach zvládať lepšie.
Nehrešme a nekarhajme dieťa za obavy, aj keď sa nám nezdajú na mieste – spomeňme si na vlastné strachy, ktoré sme mali a stále máme.
Mária Kopčíková
Povolaním som psychologička a psychológií sa aj venujem vo svojej praxi v CPR KVAPKA. Ako lektorka kurzov sa s rodičmi stretávam pred pôrodom, v podpore dojčenia, či príprave detí na školu. Prinášam témy, ktoré mi v praxi pripadajú dôležité.