Naše deti sú dobré, aj keď sú “zlé”

Sme dobrí rodičia a máme dobré deti

“Vo vnútri dobrý človek” je podľa Becky Kennedy každý z nás, pretože sme v jadre súcitní, milujúci a láskaví ľudia. Princíp vnútorného dobra je to, čo klinickú psychologičku dr. Kennedy poháňa k ďalšej práci. Len čo si povieme: “Počkaj, spomaľ… v jadre som dobrý človek… aj moje dieťa je dobré,” začneme totiž konať inak, než keď nám frustrácia a hnev diktujú, čo máme robiť.

S myšlienkou, že sme dobrí rodičia, ktorí majú dobré deti, sa ľahko stotožníme, keď naše deti napríklad spia. Vtedy vyzerajú tak bezbranne a my sme takí vďační, že ich máme a že môžeme byť ich rodičmi. No ak sa ocitneme v nepríjemnej situácii, a za deň sú ich na výber aj stovky, myšlienka o dobrote nás aj detí sa vytratí do stratena.

“Kladieme si otázku: Naozaj si ten sopliak myslí, že mu to prejde?” Pretože máme dojem, že chyba je v dieťati. Skríkneme: “Pozri, čo si spravil!,” lebo predpokladáme, že dieťa nás zámerne rozčuľuje alebo provokuje. Potom začneme nadávať sami sebe: “Čo je to so mnou? Čo som to spravil?” A ocitneme sa v spirale zúfalstva, sebanenávisti a hanby,” vysvetľuje začarovaný kruh dr. Kennedy.

Naše deti sú dobré, aj keď sú “zlé”

To, že sú deti v jadre dobré, je samozrejmé, keď sa nedeje niečo, čo nám zoberie z rúk opraty. v náročných a vypätých situáciách podliehame skôr negatívnemu skresleniu. Venujeme väčšiu pozornosť tomu, čo je s naším dieťaťom v neporiadku (alebo s nami, s partnerom, či so svetom), než tomu, čo funguje.

Mnoho rodičovských rád vychádza z predpokladu, že chyba je v dieťati a sústredia sa skôr na kontrolu, než na dôveru. Rodič radšej pošle svoje dieťa do izby s nálepkou manipulátora, než aby ho objal a uvedomil si, že ho dieťa potrebuje.

Naše deti vnímame a reagujeme na ne pod vplyvom svojich skúseností z detstva. Veľa z nás vyrastalo v rodinách, v ktorých sme boli vystavení skôr odsúdeniu než zvedavosti, kritike namiesto porozumenia či trestu namiesto diskusie.

A preto sa sústredíme skôr na posudzovanie správania dieťaťa (ty si ale zlý chlapec!), bez toho, aby sme si položili otázku, čo ten “zlý” chlapec práve v danej chvíli potrebuje.

Dobré deti, zlé správanie

To, že si budeme pripomínať, že naše dieťa je v jadre dobré, nemá ospravedlniť jeho správanie. Nemá viesť k tomu, že mu dovolíme robiť, čo si zmyslí. Nemá viesť k rodičovskej zhovievavosti, výsledkom ktorej sú nekontrolovateľné a nevychované deti.

“Nepoznám nikoho, kto by tvrdil: “Moje dieťa je vo vnútri dobré, takže je v pohode, ak opľuje kamaráta,” alebo “Moje dieťa je v jadre dobré, takže je v pohode, keď nadáva sestre.” Opak je pravdou,” vysvetľuje Becky Kennedy.

“Uvedomenie si, že všetci sme v jadre dobrými bytosťami, nám dovoľuje vnímať rozdiel medzi osobou (dieťa) a jej správaním (drzosť, kopance, slová “Nenávidím ťa.”)” Rozlišovanie medzi osobou a jej správaním je kľúčové. Dieťa potrebuje od nás bezpečný priestor na pokusy a omyly bez toho, aby ho rodič vnímal ako “zlé” dieťa. To podľa psychologičky umožňuje dieťaťu rásť a vyvíjať sa a v neposlednom rade posilňuje váš vzájomný vzťah.

Prečítajte si aj:

Hranice nie sú: “Povedala som, že máš prestať!”

Prečo záleží na tom, ako reagujeme na dieťa

V prvých rokoch nášho života sa učíme vnímať, kedy dostávame lásku, pozornosť a náklonnosť. Rovnako tak pochopíme, za akých okolností sa nám dostáva trest, odmietnutie a osamotenie. Kedy sme kritizovaní a nálepkovaní, že sme “zlí.” Tieto “dáta” spravidla získavame od toho, kto sa od nás stará. Najčastejšie od rodičov.

Predstavme si napríklad trojročné dieťa, ktorému sa narodí mladší súrodenec. Všetci členovia rodiny sú nadšení a híkajú pri bábätku. A “veľkému” súrodencovi hovoria, že aj on by sa mal tešiť z bábätka. No dieťa vnútorne zápasí s touto situáciou. Reaguje výbuchmi zlosti, berie bábätku hračky z rúk, prípadne zakričí: “Vráťte to vaše bábätko do nemocnice. Neznášam ho!”

Za týmito slovami sa v skutočnosti ukrýva bolesť, obrovský strach z opustenia a pocit ohrozenia v rodine. Je na rodičovi, či pochopí, o čo v tejto situácii skutočne ide (čo prežíva jeho dieťa) alebo bude riešiť len jeho “zlé” správanie. Či ho bude chcieť za každú cenu napraviť (lebo takto sa nespráva k bábätku) a potrestať (choď do izby a príď, keď povieš bábätku prepáč) alebo nájde pochopenie pre svoje dobré dieťa, ktoré prežíva ťažkú situáciu.

Dobré dieťa v ťažkej situácii

Na základe reakcie rodiča si dieťa buduje svoj sebaobraz. Dostáva odpoveď na otázku, kto vlastne je. Som zlé decko, ktoré sa zle správa? Alebo som dobré dieťa, ktoré sa zrazu ocitlo v ťažkej situácii?

To, ako sa k nám správali naši rodičia, predznamenáva aj spôsob, akým sa správame sami k sebe a napokon aj k našim deťom. Práve preto je také ľahké povedať, že “neposlušnosť” sa prenáša z pokolenia na pokolenie, tvrdí dr. Kennedy.

Ak moji rodičia reagovali na moje vnútorné boje tvrdo a kriticky, keď mi je ťažko, spochybňujem sa, či som vôbec dobrý človek. V dospelosti reagujem na svoje vnútorné pnutia obviňovaním a sebakritikou. Keď má moje dieťa záchvať zlosti, telo si “pamätá,” preto mám nutkanie tvrdo reagovať na správanie môjho dieťaťa. To isté pestujem aj v ňom. Ak teda moje dieťa s niečím vnútorne zápasí, začína pochybovať, či je dobré. A takto si tento vzorec posúvame z generácie na generáciu.

Odjakživa som bol dobrý človek

Zastaviť začarovaný kruh je možné len vtedy, keď sa sami zmeníme. Keď začneme od seba. Prvým krokom je podľa klinickej psychologičky povedať si toto posolstvo: “Odjakživa som bol dobrý človek.”

Tým si môžeme začať pestovať empatiu k vnútorným bojom, ktoré máme všetci. Rodičia, aj deti. Potrebujeme počuť: “Som dobrý človek, len mám ťažkú chvíľu.” To nám pomáha regulovať vlastné emócie a robiť lepšie rozhodnutia.

Prečítajte si aj:

Majú sa mamy obetovať na úkor seba?

(Žiadne hodnotenia)

Loading...