Depresia: môj príbeh

Vždy som sa cítila silná. Nikdy by mi nenapadlo, že ja – energická a odolná žena môžem niekedy takýmto „niečím“  trpieť.

Žila som v domnienke, že depresia je niečo, čo si ľudia viac-menej vymýšľajú – choroba rozčačkaných a zhýčkaných ľudí, ktorý nemajú dostatok fyzickej aktivity a pevnej vôle.

Bola som presvedčená, že keď sa človek snaží, tak sa takýto stav smútku dá prekonať, napríklad práve spomínanou  aktivitou. 

Jedného dňa som však zistila, že ma „to niečo“ valcuje, že si s tým neviem dať rady, že to nikdy neskončí a že mi nikto nemôže pomôcť. A ja, ktorá som si vždy vedela so všetkým rady, som zisťovala, že potrebujem pomoc.

Spúšťač mojej depresie

K naštartovaniu mojej diagnózy určite viedol vonkajší spúšťač – VEĽKÝ rodinný problém. Samozrejme, aj v doterajšom živote som bola konfrontovaná s veľkými problémami, ktoré sa sem – tam v každej rodine vyskytnú, ale doteraz som sa k nim vždy vedela postaviť,  vedela ich riešiť .

No tento? Presahoval moje schopnosti mať veci pod kontrolou, presahoval moje schopnosti uveriť, že toto môže byť realita. Bola to emócia, ktorá ma prevalcovala. Nedokázala som tento problém vyriešiť. Nedokázala som sa s ním vyrovnať.  A tiež sa k tomu pridalo obrovské sklamanie, hnev a bezmocnosť…

Prvý príznak depresie: nespavosť

Zrazu som nedokázala  zaspať. Jednoducho ten šťuk neprichádzal a neprichádzal. To, čo mi dovtedy prišlo tak samozrejmé – večer si ľahnem, zaspím a ráno sa oddýchnutá zobudím – sa pre mňa odrazu stalo nedosiahnuteľné.

Tento stav trval týždne a týždne. Logicky sa na nespavosť  nabalila únava a s ňou nechutenstvo. 

Tak som začala brať lieky na spanie. Som človek, ktorý sa odjakživa  bráni užívaniu liekov. Preto som vnímala som  ako hendikep a  svoju prehru, keď som teraz bez lieku nedokázala zaspať. Mala som pocit vlastného zlyhania.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Mám sa strašne, ďakujem za opýtanie, zachránilo mi život.

Únava a chudnutie

Zaujímavé bolo, že aj keď sa mi po liekoch darilo zaspať, ten spánok bol taký „umelý“ a necítila som sa po ňom oddýchnutá, nedokázala som z neho načerpať sily.

Bola som energeticky na nule. Môj organizmus mi dával na vedomie, že je totálne vyčerpaný. Únava, únava, únava od rána do večera. Vtedy som pochopila, čo je to byť k smrti unavený!

Nevládala som nič, nerobila som nič, a ak som niečo robila, tak som to robila s vypätím všetkých síl.

Prišla som o radosť

však bol pre mňa ďaleko menší problém ako tie pocity, ktorým som sa nedokázala  brániť, ako  beznádej, bezmocnosť, neschopnosť potešiť sa čomukoľvek. Mala som optiku nastavenú  len na pesimistické veci, dobré som nedokázala vnímať a to zlé som videla všade a vo všetkom.

 

Depresia vám zoberie chuť do života

Nezaujímali ma veci, ktoré ma dovtedy zaujímali. Nebavili ma ľudia, ktorých som mala rada.

Chcela som ako myš zaliezť do diery a tento hnusný stav nejako prespať, ale spať sa nedalo… A v tých najhorších chvíľach som mala pocit, že je ďaleko lepšie nebyť, ako pokračovať v takejto existencii. 

Premôcť to vôľou – ešte viac v depresii

Zo začiatku som si neuvedomovala, že ten stav potrebuje odborníkov. Myslela som si, že to prekonám vôľou, o čom ma presviedčalo aj moje okolie, od ktorého som často počula: „Musíš myslieť pozitívne, vzmuž sa, neopúšťaj sa,  snaž sa, buď aktívna…“   

Nielen, že to nepomáhalo, ale ma to ešte viac tlačilo do depresie. Umocňovalo to vo mne pocit vlastnej neschopnosti, vlastného zlyhania.

Pocit, že sa hanbíte, že sa neviete prekonať v tej apatii, že sa hanbíte, že nedokážete potešiť svojich blízkych a ste im na ťarchu, že sa neviete prekonať myslieť pozitívne. Bola som zo seba strašne nešťastná.

»»»»»» Prečítajte si aj: Môžu trpieť depresiou aj deti?

Moja depresia bola ukážkovo tabuľková

Žila som asi  štyri mesiace v domnienke, že je to celé zapríčinené len nespavosťou a o depresii som ani len neuvažovala, aj keď si spätne uvedomujem, že už v tom čase som mala rozvinuté takmer všetky tabuľkové príznaky depresie.

Postupne mi však  dochádzalo, že tento stav nie je v mojich silách zvládnuť a že potrebujem pomoc z vonku. Bola som v stave, kedy by som išla kamkoľvek, k lekárovi, k homeopatovi, k liečiteľovi, dokonca aj k psychiatrovi, ak by mi to malo pomôcť…  

 

Antidepresíva z tajného šuflíka

Takže nabrala som odvahu a šla k psychiatrovi.  Dal mi antidepresíva z vlastných zásob, aby ma „ušetril“ verejnému vyberania liekov pri okienku lekárne, čím by sa medzi ľudí ľahko dostalo, že som psychiatrický pacient.

Tým ma utvrdil v tom, že je to vlastne hendikep, za ktorý je do určitej miery pochopiteľné sa hanbiť.

Psychiater mi dal potrebné  lieky, no nemal  čas sa zaoberať  mojou situáciou hlbšie. A toto bolo pre mňa v danom období nemenej dôležité. 

Potrebovala som nielen lieky

V takomto stave som mala silnú túžbu mať pri sebe niekoho, kto ma dokáže vypočuť, kto ma vie pochopiť, kto mi pomôže  vyznať sa v samej sebe, a tým pádom mi pomôže vyrovnať sa so stavom a vyrovnať sa s problémom, ktorý bol hlavným spúšťačom depresie.

Okrem liekov, ktoré som bezpodmienečne potrebovala,  potrebovala som  aj človeka, ktorý ma vie pochopiť . Som hlboko presvedčená, že nebyť jedného aj druhého, nevedela by som sa z toho dostať.

Potrebovala som nájsť niekoho nezainteresovaného, komu môžem o všetkých svojich problémoch povedať, ktorý bude mať na mňa čas, s ktorým môžem svoje problémy bez obáv komunikovať, a kto mi pomôže robiť problém riešiteľným.

A tým pre mňa nebola  v tej chvíli kamarátka, ani rodinný príslušník, ale profesionál.

 

Vykročiť z kruhu von

Viem, že je to beh na dlhé trate a tak ako epizódy depresie u mňa prehrmeli, môžu sa ešte objaviť. Ale už viem, že na konci je svetlo, že to nie je beznádejné, že pomoc existuje, že potom bude zas dobre. 

Vidím v našej spoločnosti  stále panovať značné predsudky voči ochoreniam duše a ísť pre pomoc k odborníkovi v tejto oblasti zdravotných problémov, vnímame ako svoje zlyhanie. 

Rovnako to bolo aj so mnou. Sama som však dospela k názoru, že je dobré sa o tom rozprávať s ľuďmi  a nehanbiť sa.  

Ak vám, ktorí máte v rodine alebo osobne  podobné problémy, tento článok pomôže nájsť  odvahu otvoriť nové obzory, prípadne vyhľadať pomoc, splnil účel. 

»»»»»» Prečítajte si aj príbeh: Príliš veselá na depresiu.

(40 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...