Pred nedávnom sme zabudli v obchodnom centre dvoje tenisky. S bielou podrážkou do školy, ako kázali inštrukcie. Došla som na to až doma, keď som si zapínala kávovar.
A tak nevyberajúc slovník, nehľadiac na záplavu stresových hormónov, nahulákala som na deti, že musíme naspäť do obchodu.
Straty a iné nálezy
Nevedeli sme, kde sa cestou stratili. Či na wc, v papiernictve (bolo treba kúpiť aj výkresy, zošity a ďalších milión vecí), v cukrárni (bolo treba upokojiť nervy). Prehľadali sme všetky možné miesta, o teniskách nevedel nikto nič, ani SBS-kári. Či som chcela, či nechcela, musela som kúpiť tenisky druhýkrát.
Až keď som ukladala krabice do auta, všimla som si účet za prvé tenisky. Za tie stratené. Boli tam samé tepláky, fľaše, ponožky, ale tenisky žiadne. Došlo mi, že ostali v oddelení pri teplákoch, nikdy ku kase nedorazili. Nestratili sme ich – vôbec som ich nekúpila.
Vrátili sme sa do obchodu vymeniť tie druhé za prvé (lebo boli lepšie), lenže bolo mi to trápne vysvetľovať, tak som celý chaos zvalila na to, že beriem lieky. Predavačka vydala divný zvuk podobný zasmiatiu, druhá na mňa pozerala trochu meravo.
Spätná väzba mimo očakávania
Syn ma napomenul, len čo sme vyšli z obchodu:
„To prečo si povedala o sebe? Musia si myslieť, že mám šibnutú mamu? To si nemohla radšej povedať, že máš toho teraz veľa?“
Bola by som čakala skôr výčitku, načo bol dobrý celý ten humbuk okolo stratených tenisiek. Prečo som ich zbytočne obviňovala, že za to môžu oni, lebo mi nepomáhali s krabicami (ktoré som nekúpila), nechajú ma všetko niesť (krabice, ktoré som nekúpila) a len frflú, keď majú ísť nakupovať (veci, ktoré sme nakoniec nekúpili).
Namiesto toho som dostala otázku, prečo o sebe hovorím neúctivo. Zrazu som to nebola ja, kto dieťaťu pripomína, ako sa má so mnou baviť. Upozorňovalo ma dieťa, že k sebe nie som zrovna láskavá.
Cítila som sa ako pristihnutá pri čine a pritom už časom viem, že to nie som len ja, to depresia má svoje vychodené chodníčky v mojej hlave a presvedčila ma za tie roky, že toto je normálny štýl komunikácie k sebe samému.
Tie myšlienkové vzorce sú v človeku hlboko zaryté, sú tam celé veky, ako ich prinášal život. Je to ako pozerať sa na svet so zamachlenými dioptrickými okuliarmi. Nepozerá sa cez ne nejako zvlášť úžasne. Sú skôr na obtiaž.
Inak si zarámovať obraz
Psychológovia nás pobádajú k technike, ktorá do veľkej miery môže poopraviť náš výsledný dojem z toho, čo vidíme. Tak trochu „napľuť“ na sklíčka, použiť handričku, ktorá dá preč to škaredé, zamastené.
Kúpila som dvakrát tenisky, ktoré som vlastne prvýkrát nekúpila? Môžem si vybrať, či o sebe poviem, že mi šibe/som na liekoch alebo, ako podotklo dieťa, „mám toho teraz veľa“/“je to v poriadku, stále som to ja, mám len horšiu chvíľu.“
Veľa pekných príkladov, ako sa dívať na tú istú situáciu inou optikou, som našla aj v Diári duševného zdravia. Napríklad tieto odporúčajú psychologičky Denisa Zlevská a Lenka Rušarová:
Zlyhal som. / Urobil som chybu, je to predsa ľudské.
Mal som sa rozhodnúť lepšie. / Rozhodol som sa najlepšie, ako som v tom čase vedel.
Toľko vecí mi ešte chýba, aby som si mohol dovoliť byť šťastným. / Pre moje šťastie nie je nutné mať všetko. Život si môžem aj užiť, nielen ho uštvaný prežiť. Som vďačný za to, čo už mám – aj to ma dokáže urobiť šťastným.
Slovíčka, formulky, frázičky. Pozor na ne, lebo vyšliapavajú svoje cestičky. A ozvú sa práve vtedy, keď to najmenej chcete. Keď hľadáte tenisky, ktoré ste nekúpili.
(10 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Keď stres ochromuje naše zdravie, pomôcť môže magnézium
Dve deti krátko po sebe - tehotenstvo
9 príznakov, kedy treba ísť s kašľom k lekárovi
Montessori: Rodičia nemusia byť pre deti všetkým
OČR počas Vianoc
Prvý mesiac príkrmov: čo sa podáva v našich končinách
