Nemám na seba ani päť minút, všetci odo mňa niečo chcú

Mali ste niekedy pocit, že každý člen rodiny, manžel, deti, ešte aj pes, od vás niečo očakáva – napríklad pozornosť, čas, rozhovor, a keď mu to nedáte, zvalcuje vás nespokojnými výčitkami, ktoré nedokážete uniesť? A pritom viete, že vy na seba nemáte ani päť minút…

Čo všetko nás donútia urobiť výčitky

Vina, zlé svedomie, píše dánska psychoterapeutka Ilse Sand, je nepríjemný pocit, že ste urobili niečo, čo škodí ostatným či vám alebo je v protiklade k vašim hodnotám či hodnotám ostatných. Vinu cítite aj vtedy, ak ste sa vyhli niečomu, čo ste podľa seba alebo druhých mali urobiť.

V niektorých prípadoch nám zlé svedomie môže ukázať cestu, ako niečo napraviť. Ale inokedy, hovorí Sand, nás donúti urobiť viac, než na čo máme silu. Donúti nás vzdať sa seba samých či vlastných hodnôt.

Keby bolo možné sa zavďačiť úplne všetkým, vrátane nás, výčitkám, zlému svedomiu by sme sa vyhli. Bohužiaľ, to je veľmi výnimočné. Často je potrebné, aby sme si vybrali a dali niečomu prednosť. Ak si vyberieme A, nemôžeme mať B, prídu výčitky. Otázkou je, ako sa s týmito voľbami (a pocitmi viny) vysporiadame.

Mala by som…

Aj ja som ako mama cítila každú chvíľu nejakú nedostatočnosť, zlyhanie. Zistila som, že v takýchto chvíľach som k sebe prehovárala káravým tónom, ktorý mi hovoril „mala by si…“ A nebola to reč láskavá, ani zhovievavá, ale prísna. Viedla ešte k väčšiemu stresu a depresii.

Možno, hovorí Sand, patríme k ľuďom, ktorí bez toho, aby si to uvedomovali, žijú podľa princípov, ktoré si vytvorili v detstve a ktoré sú dnes zastaralé a skôr na škodu, ako k úžitku. Možno, že naše zásady, ktoré nám inak majú pomôcť v živote nájsť dobro, sú príliš prísne.

Čím prísnejšie, tým horšie

Zásady a hodnoty dokážeme odhaliť otázkami typu „Prečo jednoducho neurobíš to, na čo máš chuť?“ alebo „Prečo jednoducho neprestaneš robiť to, čo ťa najviac deprimuje?“

Čím prísnejšie sa držíme našich zásad (napríklad zásady „rodičia sa neodmietajú“ alebo „vždy pomáham druhým,“ preto som nedokázala povedať mame, že jej teraz nemôžem pomôcť vybaviť niečo na úrade, aj keď viem, že ma to vyčerpá), tým väčšia je šanca, že sa nakoniec budeme na seba hnevať.

Ak sa napríklad riadime pravidlom, že potreby druhých sú dôležitejšie ako naše, možno to súvisí s predstavou, že na nás moc nezáleží. 

Keďže nevieme, ako narábať s pocitom previnenia, radšej namiesto svojich potrieb napĺňame očakávania či hodnoty druhých.  Pre druhých sa aj pretrhneme, hoci na to nemáme dosť síl. Zároveň riskujeme, že ľudia okolo nás ešte zvýšia svoje očakávania, takže času, ktorý sme mali k dispozícii pre seba, bude menej a menej. A naše frustrácie väčšie a väčšie.

Keď nás to nenaučia rodičia

Za výčitkami, ktoré nás doženú k tomu, že sa budeme chcieť usilovne snažiť zavďačiť všetkým, aby nikto nebol sklamaný, býva spravidla náš strach, že sa na nás budú druhí hnevať. No vždy sa objaví niekto, kto bude chcieť od nás ešte viac. Preto je lepšie sa s týmto strachom trochu  skamarátiť a trénovať si ho vydržať, inak sa vyčerpáme, vyhoríme, ochorieme.

A kde sa ten náš strach zobral?

Nie všetky deti vyrastajú s rodičmi, ktorí im pomáhajú sa učiť vydržať hnev alebo sklamané očakávania druhých, s rodičmi, ktorí ich podporujú v práve na všetky prežívané pocity.

Pokiaľ vyrastáme s rodičmi, ktorí len veľmi ťažko zvládajú vlastné pocity a na pocity detí reagujú tak, že sa deti cítia zle alebo nemilované, potom sa veľmi ľahko môže stať, že budeme mať problém stáť za sebou a svojimi pocitmi.

Samozrejme, môžeme sa to naučiť teraz, v dospelom veku, keď to potrebujeme.

Pomôže nám pripomínať si, že v blízkych a dôležitých vzťahoch nebudeme vždy prežívať len radosť. Občas niekoho urobíme smutným. Mali by sme sa tieto nepríjemné pocity učiť vydržať a nájsť v sebe odvahu rozhodnúť sa aj pre veci, ktoré sa ostatným nemusia páčiť.

Ak unesieme, že sa na nás niekto na chvíľu nahnevá alebo rozosmutní, lebo dáme prednosť sebe, svojim potrebám, z dlhodobého hľadiska urobíme to najlepšie. 

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...