Prečo predsavzatia o tom, že chceme byť lepšími rodičmi, nepomáhajú

Mnoho ľudí si na sklonku roka rekapituluje, čo sa im podarilo a čo nestálo za reč. A aby len tak neprešľapovali na mieste, aby mohli byť o rok na tom lepšie, rozmýšľajú, čo by stálo za to zmeniť. Platí to aj pre rodičovstvo, kde si však možno spytujeme svedomie častejšie ako len pod rúškom silvestrovskej noci. Možno ide o takú priebežnú otázku, ktorú si kladieme najmä vtedy, keď nám to zrovna moc nevychádza.

Rodičovské predsavzatia

Ako rodičia si robíme naozaj veľké predsavzatia s tými najlepšími úmyslami:

“Chcem byť lepším rodičom.”

“Nebudem kričať na deti.”

“Chcem byť viac prítomná.”

“Budem trpezlivejšia.”

Úžasné zámery, ale ako hovorí dr. Siggie Cohen, odborníčka na rodičovstvo, možno vás prekvapí, že tieto predsavzatia v skutočnosti až tak nepomáhajú.

Prečítajte si aj:

Nerobia dnešní rodičia pre svoje deti príliš moc?

Rast namiesto dokonalosti

Keď sa na to pozrieme bližšie, túžime nielen po zmene, ale aj po raste. A tá neprichádza podľa toho, ako si to naplánujeme do kalendára. Nestane sa zo dňa na deň a už vôbec nie ku konkrétnemu dátumu – je jedno, či je to Silvester, Valentín alebo Cyril a Metod.

Zmena je niečo, čo môžeme očakávať ako výsledok pomalej, ale neúnavnej, sústavnej práce. Je postavená na každodennej sebareflexii. Ide o proces, často veľmi nepredvídateľný a dlhodobý, pripomína odborníčka, podľa ktorej je prirodzené, že môžeme očakávať neustále nové začiatky (a konce), pokusy – omyly, že sme raz hore, raz dole.

“Preto radšej rodičov povzbudzujem, aby si dokázali prejaviť súcit a pamätali si, že je treba zamerať sa na rast namiesto dokonalosti,” hovorí Cohen. Jedna veta, ktorá nám k tomu pomôže, môže znieť: “Nebude to vždy perfektné, ale všetko, čo môžem urobiť je stále sa snažiť.”

Veľké myšlienky vs. splniteľné ciele

Podľa dr. Siggie Cohen dosiahneme rast a zmenu tým, že opustíme veľké predsavzatia a rozložíme ich na menšie, také, ktoré sú reálne možné a uskutočniteľné.

Keď hovoríme vety ako “Budem pokojnejšia!” “Budem viac prítomná!” “Nebudem kričať!” Ide o veľmi veľké a aj všeobecné ciele. Čím viac abstraktné predsavzatia máme, tým skôr môže prísť k “úrazu.” Teda k tomu, že sa nám ich nepodarí splniť a budeme sa cítiť zle. Takéto predsavzatia sú akoby odsúdené na to, aby sme v nich zlyhali. Majú síce veľkolepú myšlienku (“chcem byť lepšou mamou”), ale postrádajú náčrt. Plán, ako sa stať lepšou mamou. Ako sa k tomu dopracovať.

Tieto predsavzatia sú našou cieľovou rovinkou. Ale neobsahujú podrobnú mapu, navigáciu, ako sa k nej dostať. Žiadne krok za krokom nápovedy. Preto vyslovene potrebujú, aby sme si ich rozložili na menšie. Rozmenili na drobné.

Namiesto “Budem pokojná”

Predsavzatie byť pokojný rodič je presne tým príkladom veľmi abstraktného, neurčitého a ťažko splniteľného predsavzatia, ktoré sa zrúti hneď v prvej sekunde, ako sa nám podarí stratiť nervy. Ušľachtilý cieľ – pokoj – nám zoberie prvý výbuch.

Namiesto “Budem pokojná,” by sme si podľa Cohen mohli radšej povedať:

“Chcem byť pokojnejší rodič. Viem, že niekedy stratím nervy a vybuchnem, ale chcela by som, aby sa to stávalo menej často. Každý večer pred spaním budem reflektovať svoj deň – zameriam sa na to, čo ma vytáčalo, ako som sa cítila a čo by som sa z toho mohla naučiť. Čím lepšie pochopím svoje emócie a spúšťače, ktoré ma oberajú o pokoj, tým lepšie sa môžem naučiť, ako kráčať dopredu.”

Prečítajte si aj:

Hnevám sa na dieťa, nezvládam, keď plače. Čo sa v skutočnosti odohráva v našom vnútri?

Namiesto “Budem viac prítomná s deťmi”

Ďalší úžasný cieľ a zámer, ale znova: príliš široký, priam odsúdený na to, aby nám predsavzatie padlo pri prvej príležitosti. Namiesto toho to môže podľa dr. Siggie vyzerať takto:

“Všimla som si, že po večeri všetci skončíme pred obrazovkami. Ja som na telefóne a deti pozerajú telku. Čas nám rýchlo prejde a potom cítim výčitky, že som mohla byť viac s nimi ako na telefóne. Odzajtra to urobíme tak, že po večeri si dáme “spoločný čas” – budeme si čítať knižky, rozprávať sa o tom, aký sme mali deň alebo si zahráme nejakú hru. Začneme napríklad s 20 minútami a uvidíme, ako nám to pôjde.”

Už vidíte, prečo je dobré rozbiť “veľké” predsavzatia?

Menšie ciele sú nám oveľa nápomocnejšie ako málo konkrétne, hoci krásne “veľké” myšlienky. Je pre nás o niečo jednoduchšie sa s nimi popasovať a prinášajú nám dobrý pocit, keď sa nám darí robiť to, čo sme si zaumienili.

Dávame si sami pre seba priestor, kde sa dá nacvičovať to, čo chceme dosiahnuť, aj s prípadnými malými zakopnutiami. A keďže bývajú naše malé predsavzatia aj reálne uskutočniteľné, nerúcame sa pri prvej príležitosti.

Kým neúspechy odrádzajú, tieto malé výhry povzbudzujú vytrvať. Ostávame dlhšie motivovaní a odhodlaní nevzdávať sa. Tomuto hovoríme “proces.” Rast namiesto dokonalosti.

Ktoré vaše veľké predsavzatia teraz rozmeníte na drobné?

Prečítajte si aj:

Moje rodičovské predsavzatia

(Žiadne hodnotenia)

Loading...