Home office sa mení na peklo, prestáva nás trápiť, či sú deti v škole šťastné, a nekúpená cibuľa otriasa základmi manželstva. Buďme solidárne a stojme pri sebe.
Chcem sa hrať
Naozaj výkonní ľudia vraj využívajú manažérsku metódu, ktorá sa volá time boxing. Efektívne typy 5 minút vybavujú emaily, 5 minút vedú poradu, 5 minút telefonujú a 5 minút vyberajú rodinnú dovolenku.
Tak stihnú viac povinností za minimum času. Ja tvrdím, že túto metódu vymyslela nejaká zamestnaná mama, ktorá zostala s deťmi pár týždňov doma.
Karanténa s deťmi znamená zúfalú snahu o balans medzi varením, upratovaním, žehlením rúšok a núteným hraním s deťmi. Aha, a zabudla som na prácu, a na to, že niekto musí zbehnúť do obchodu a trikrát denne vyvenčiť psa. Dovolím si povedať, že po skončení karantény o tom môžem dávať manažérom školenia.
Ťukám do počítača a popri tom krájam krkvu, keď dobehne jedno z mojich detí, že sa chce hrať. To, že mám baby, vôbec neznamená, že by objavili záľubu v tichých nežných hrách ako starostlivosť o báibiky – bábätká.
Prečítajte si aj: Nestíhame, nevládzeme, sme zavalení školou. Máme toho dosť, hovoria rodičia.
Oveľa viac ich baví hádzanie loptou o strop, akoby nás susedia nad nami aj tak nemali dosť.
Celkom radi zľaňujú poschodovú posteľ ako rodení horolezci, hrajú na gitare (nie, nevedie to) alebo hulákajú. Aj preto som 5 minútové pracovné intervaly skrátila na 15 – sekundové.
“Chcem sa hrať!” zahlási jedno dieťa.
“Hraj sa,” odpoviem.
“Chcem sa hrať s teeeboou!”
Medzi hrncom, klávesnicou a legom
Miešam polievku a decko mi visí na nohe. Doslova.
“Kedy už dovaríš?”
“Za chvíľu,” klamem.
“Už?”
“Nie!
“Už teraz?”
“Nie!”
“Môžem variť s tebou?”
“Nie!”
Polievka kypí, ja odbieham. Pri bombovom útoku hračkami uviazol najdôležitejší člen rodiny – jednorožec – na lustri.
Musím ho zachrániť, ide o všetko! O jeho zdravie a o to zabrániť deťom, aby vyliezli na nábytok a pri záchrannej akcii si zlomili ruku. Lebo v čase karantény sa na pohotovsť nechodí.
“Už sa s nami ideš hrať? Prosííím!” kričí aj druhé dieťa
Bežím k polievke, k práčke a rýchlo pozrieť, čo za email mi prišiel na mobil. Cestou skočím na lego, čo je taká bolesť, ako keby mi amputovali nohu.
Medzi hrncom, klávesnicou a rozhádzaným legom neexistuje život. Len agónia, zlosť a detský krik. Mám nervy – na Číňu, nakazené netopiere, výrobcov rúšok aj výrobcov lega.
Bol to ťažký deň
Presne o štvrtej buchnú dvere. Hlava rodiny je doma a s povzdychom skonštatuje:
“Konečne! Nevieš si predstaviť, aký je v robote blázinec.”
Ha, ty mne bude hovoriť – pomyslím si. Muž si sadne a deti sa okolo neho zhrčia ako pokorné kozliatka okolo dobrej mamičky, ktorá ich zachránila pred vlkom, a ešte k tomu nezabudla cestou domov kúpiť v Tescu mliečko.
Prečítajte si aj: Učíme sa s deťmi v karanténe. Tieto stránky by mal poznať každý rodič.
Samozrejme, v rámci zachovania duševného zdravia sa potrebuejm vyrozprávať. Ignorujem rady všetkým párových terapeutov, že muž po príchode domov potrebuje chvíľu pre seba, a spustím.
Že lego, že polievka, deti, práca, maily a zrušený termín na dovolenku. Muž pokrúti hlavou a poznamená:
“Musiš si to lepšie zmanažovať, aby si nebola stále v strese.”
Dík za tip. Môj život sa v karanténe zmenil na zbytočné rady, litre kávy, unavenú pleť a deti, pri ktorých mám pocit, že nech robím, čo robím, ich zdravý vývoj ide do kelu.
Mamy – držme spolu
Lekári, predavačky, autori článkov o tom, ako zabaviť deti, a matky, ktoré sa o to snažia – sme na pokraji vyhorenia. Je čas najvyššej núdze – nie čas hrať sa na hrdinky.