So záujmom som si začala čítať článok nesúci názov „Romantický obraz domácnosti zakrýva neplatenú prácu žien“, ktorý v posledných dňoch hojne zdieľali rôzne dámy z môjho friendlistu a nielen zdieľali, ale aj lajkovali. Teda zrejme sú s jeho obsahom súhlasné, prípadne sa sami cítia za svoju „neplatenú prácu“ v domácnosti nedocenené.
Načo sú nám tieto genderové témy a rovnosti?
Pani filozofka v rozhovore, ktorý je obsahom zmieneného článku, hovorí: „Zaujímavejšia je podľa mňa oblasť času, v ktorej je na tom Slovensko veľmi zle. V tejto oblasti sa sleduje to, do akej miery ženy a muži vykonávajú domáce práce, starajú sa o závislých členov rodiny a aký čas im potom zostáva na sociálne aktivity, či už na šport, kultúru, alebo na komunitné organizovanie sa, dobrovoľnícku prácu a podobne. Tu sa ukázalo, že až 62 percent žien – v porovnaní len s 8 percentami mužov – sa denne venuje práci v domácnosti a vareniu prinajmenšom hodinu.“
Pozerám na to, čítam dookola a akosi to neviem pochopiť. Jednak mi napadá, že veď to môžeme asi mať rôzne, niekto má potrebu sa združovať a konať dobrovoľnícku činnosť, iné zase nie. Máme na toto taxatívne stanovené normy??? Kto nám predpíše, aký z toho máme mať pocit? Ktorá žena sa už cíti frustrovaná, že nemôže pravidelne tráviť čas s priateľkami filozofovaním napr. o vnútropolitickej situácii?
Pani filozofka ďalej uvažuje: „Starostlivosť o domácnosť sa nedá zrušiť.
Problém je v tom, že sme si zvykli na to, že ženy trávia čas jej manažovaním, aj keď sa na starostlivosti o deti či starších členov rodiny podieľajú spoločne s mužmi. Sú tiež názory, že ženy to možno chcú. Čo ak ženy baví upratovať, variť? Máme tu obrazy romantizovanej domácnosti, kde sa mladé mestské ženy stávajú matkami a popri tom varia dobré, pekne vyzerajúce jedlá, fotia si ich a dávajú na sociálne siete, vymieňajú si recepty s kamarátkami a podobne. V istom zmysle to nepriaznivo skresľuje obraz toho, čo tá starostlivosť o domácnosť vlastne znamená. Varenie môže byť v istom momente záľubou, ale z veľkej časti je to zabezpečenie základných životných potrieb – tvorba úžitkových hodnôt, ktoré domácnosť potrebuje. Ten čas, ktorý trávime prácou v domácnosti, ktorú robíme pre dobro našich blízkych, ktorých máme rady, však potom chýba.“
No nedá sa zrušiť, ale akosi by som predpokladala, že keď sa žena vydá alebo proste založí rodinu, akosi ráta s tým, že tej domácnosti, deťom a blížnym by ten čas aj venovať chcela. Či? Nevydávala som sa a nemala som deti, aby som ich strčila opatrovateľke, prípadne si nechala variť doma nejakou platenou gazdinou. A som normálne pracujúca žena.
A čo, že menej chlapov doma upratuje a venuje sa domácim prácam? Koľko žien pracuje okolo domu, v záhrade, robí chodníky, strihá stromy a chystá drevo na zimu? Dobre, bytovkoví ľudia nechystajú drevo na zimu, ale zase by sa iste našli iné činnosti, v ktorých je daný bytovkový chlap proste šikovnejší a zdatnejší, než jeho žena. A vice versa.
Mne napr. dosť vadí, keď sa mi chlap motá v kuchyni alebo ide vešať bielizeň z práčky. Nežijem v romantizovanom vzťahu, ale mám to šťastie, že môj muž v zásade nemá problém uvariť, upratať, umyť podlahy aj okná. On zase vie, že nie som romantická kvetinka, ktorá potrebuje, aby mi otváral dvere na vozidle a každý druhý deň nosil kvety, ale že viem aj hádzať na fúrik ťažké šutre a celý deň makať v záhrade.
Zároveň ale máme rozdelené svoje role v domácnosti tak, ako sme si to za 15 rokov nášho vzťahu zaužívali. Nie podľa nejakej mustry, ale podľa toho, ako nám to vyhovuje. A áno, je to takým spôsobom, ktorý by pani filozofku asi nepotešil – ja mám svoje ženské práce a on svoje chlapské. Lebo to tak proste je. Ja nikdy nezmajstrujem to čo on, on zase tak neožehlí a neopečuje deti. A? Sme spolu hádam aj preto, aby sme sa navzájom dopĺňali a nie preto, aby sme všetko mali rozdelené fifty – fifty. Si myslím.
To je asi to, čo ma na spomenutom článku iritovalo – prečo nám chce niekto dokazovať, že je niečo zlé na tom, ak si niekto žije hoci vo svojom romantickom vzťahu a rád doma pečie koláče. A čaká večer na chlapa, až ten príde s tým pomyselným mamutom z práce. Prečo máme problém prijať to, že niekomu to vyhovuje? A niekomu zase nie. Ale každý si ten život má taký, aký si ho urobí. Je to pre mňa hodne o vzájomnej partnerskej komunikácii a spôsobe, ako riešime každodenné situácie, ako prezentujeme svoje predstavy a požiadavky.
Ako hovorí moja kolegyňa: „Ja by som rada doma piekla koláče, len tak a nemusela živiť celú rodinu. Nech toho mamuta pokojne nosí on!“ Aj to je názor, jej. Mne nemusí byť vlastný ale budem ho akceptovať.
No ale dosť bolo filozofovania, ja na to nemám v podstate čas, musím ísť tvoriť nejaké úžitkové hodnoty pre našu domácnosť.
(10 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov
Rajčinová polievka na 5 spôsobov
Ako zavariť lečo
Vafle. Recept na domáce mäkké vafle, ktoré sa dajú jesť stále
Auto môže šoférovať aj neplnoleté dieťa
10 vecí, ktoré by alergici na palinu a ambróziu mali vedieť
