Žili sme 2 roky v pomáhajúcej komunite v Kanade

Veronika s manželom sa rozhodli odísť aj s deťmi na dva celé roky žiť a pracovať na farmu do Kanady.

⇒ Ako príde nápad, odísť s celou rodinou na tak dlhý čas do neznáma? 


⇒ Prečo práve Camphill komunita?


⇒ Čo od toho očakávali pre seba a čo pre svoje deti?

⇒ Ako je platená práca na farme v komunite, ako sa tam žije ?

⇒ Čo si zo života v pomáhajúcej komunite priniesli ?

Toto je jej výnimočný príbeh.

Camphill komunity tvoria celosvetovú sieť terapeutických komunít, v ktorých žijú ľudia zdraví spolu s ľuďmi s rôznym typom postihnutia. Spolu sa snažia budovať spoločenstvo, kde všetci budú mať príležitosť tvoriť svoj život.

Základná filozofia týchto komunít je, že dospelí ľudia so špeciálnymi potrebami by nemali byť len opatrovaní a strážení. Potrebujú niečo, čo im dáva zmysel. Podľa svojich schopností vykonávajú jednoduché aj zložitejšie činnosti, ktoré dajú ich životu náplň a význam. Berú sa ako partneri, nie ako pacienti. Úlohou zdravých ľudí v komunite je podporovať ľudí s postihnutím, rozširovať ich pole pôsobnosti a viesť ich k čo možno najväčšej samostatnosti. Ľudia rôzneho veku, schopností, vzdelania a národnosti žijú v samostatných domácnostiach, pričom jedna takáto komunitná rodina môže mať 2 alebo aj 15 členov.

Pred niekoľkými rokmi sa naša rodina vydala do jednej z Camphill komunít a strávili sme tam pekné a zaujímavé dva roky.

Vybrali sme si komunitu v Kanade, na prekrásnom Vancouverskom ostrove, ktorý sa pýši najvyšším totemom na svete, najhrubším totemom na svete, najväčšou hokejkou na svete, najvyššou koncentráciou púm (zvierat) na svete a najteplejšou klímou v Kanade. Tu sú odpovede na najčastejšie otázky, ktoré nám ľudia po príchode naspäť kládli.

Ako vám napadlo, že by ste chceli niekam na tak dlhý čas odísť? 


Tá myšlienka tam bola dlho. Nebola to naša prvá dlhšia cesta za hranice, aj keď musím povedať že bola zatiaľ najdlhšia. Ja som veľmi neposedná a ľahko sa začnem nudiť. Akonáhle zistím ako veci fungujú, rýchlo upadnem do rutiny a môj mozog na rutinu reaguje veľmi podráždene. Potrebujem vždy ďalšie výzvy, prekážky, novú možnosť rozvíjať sa, rásť a učiť sa. Potrebujem aby som musela rozmýšľať, tvoriť, rozhodovať sa, robiť veľa vecí naraz…

Dvojročný pobyt v kanadskej pomáhajúcej komunite s celou rodinou mi prišiel ako dobrý nápad, ktorý naplní všetky tieto moje potreby. Môj manžel vôbec nebol proti, deti tiež neprotestovali a tak sme vyrazili do Kanady.

 

Prečo práve tato komunita?


Dobrá otázka. Hľadala som totiž veľmi, veľmi, veľmi, veľmi dlho, kým som ju našla. Chceli sme zakotviť niekde, kde by sme sa venovali sociálnej alebo environmentálnej oblasti. Muselo to byť miesto kde nám za našu prácu poskytnú aspoň ubytovanie a stravu, kde im nebude vadiť že máme menšie deti, kde bude v poriadku, že nie sme občania danej krajiny a zároveň to muselo byť miesto kde hovoria anglicky.

Vyprofilovali sa nám z toho Camphill komunity, ktoré nádherne spájajú práve sociálnu a environmentálnu stránku: sú to komunity, ktoré pomáhajú ľuďom s postihnutím prežiť naplnený a čo najsamostatnejší život a zároveň mnohé z nich majú vlastné biodynamické záhrady, polia a farmy kde pracujú s veľkou úctou k prírode.

Ďalším dôležitým aspektom bol duchovný, náboženský rozmer komunity. Camphill komunity sú položené na základoch kresťanstva a antropozofie, ale nikde nie je prikázané ako intenzívne musí byť dané náboženstvo alebo filozofia prítomná v každodennom živote. Potrebovali sme nájsť takú Camphill komunitu, kde nebudeme nútení modliť sa pred každým jedlom, chodiť pravidelne na omše, mať v dome vystavené sväté obrázky a počúvať odkazy na Bibliu v každom rozhovore. Keďže nesúhlasím s indoktrináciou detí a mládeže hocijakým náboženstvom, nemohla som do toho uvrhnúť svoje vlastné deti.

A tak sme sa dostali až ku komunite v ďalekej Kanade, kde vládla ozajstná (nie len proklamovaná) náboženská tolerancia a mohli sme tam spokojne žiť dva roky bez toho, aby sme cítili tlak zo strany ľudí, ktorí sa rozhodli byť nábožensky aktívni.

 

Čo ste od toho očakávali vy,

a čo ste si mysleli, že tento čas prinesie vašim deťom?


Budem hovoriť za seba: Dúfala som, že sa veľa naučím. O sebe, o komunitnom živote, o biodynamickom pestovaní rastlín, o spôsobe myslenia a prežívania ľudí s postihnutím. Dúfala som, že budem mať možnosť robiť niečo užitočné, prospešné, žiadané a potrebné. Dúfala som, že si poopravím svoj obraz o ľuďoch a nadobudnem nádej, že ľudstvo má ešte šancu.

Tešila som sa na to, že spoznám ďalšiu krajinu – prírodu, spoločnosť, zvyky, jedlo, vône… – to, čo v žiadnej knihe ani na internete nenájdete. Tešila som sa na to, že budem dva roky bývať v drevenom dome uprostred lesa, lúk a pasienkov. Tešila som sa, že sa si vyskúšam robiť niečo iné, nové a určite ťažké.

A deti? Tam som mala oveľa konkrétnejšie očakávania. Chcela som, aby sa zlepšili v angličtine. Chcela som, aby pochopili, že aj ľudia so špeciálnymi potrebami sú stále len ľudia ako my, ktorí potrebujú lásku, pochopenie, prijatie, rešpekt a pocit užitočnosti. Ako my.

Chcela som, aby sa osamostatnili, keďže v realite dní tam boli väčšinu času odkázaní sami na seba. Chcela som aby videli, že všetko sa dá keď sa chce, že prekážky sú na to aby sa prekonávali, že problémy sú na to aby sa riešili a že zlé dni nakoniec vystriedajú dobré dni. Chcela som aby mali skúsenosť žitia v inej krajine a aby videli že to nie je iba instagramová romantika, ale je to predovšetkým veľa práce, veľa sĺz, veľa námahy, veľa odriekania, veľa prispôsobovania sa a veľa zvykania si.

A potom, neskôr, snáď aj trochu tej instagramovej romantiky, pár priateľov, na ktorých sa nezabúda a bezodné vrece zážitkov.

Nenapadlo vám zostať tam ?

Najprv nie. Potom áno. A potom znova nie. 😀
Do Kanady sme neodchádzali s tým, že sa už nevrátime. Zaviazali sme sa na dva roky a chceli sme tam ostať dva roky. Po pár mesiacoch, keď sme sa udomácnili a uvedomili sme si čo všetko nám tá komunita ponúka, čo dáva našim deťom a akú zmysluplnú prácu tu môžeme vykonávať, začali sme na chvíľu zvažovať, že by sme si náš záväzok predĺžili na neurčito. Prešlo ďalších pár mesiacov, rok sa s rokom zišiel, a my sme postupne prichádzali na skutočnosti ukryté pod pekným povrchom.

Totižto: nič nie je dokonalé. Nič na svete nie je bezchybné. Je na nás, aby sme sa rozhodli, s čím sa ešte dokážeme zmieriť a vyrovnať a s čím už nie. My sme sa zhodli, že napriek všetkému dobrému, krásnemu a napĺňajúcemu čo nás obohacovalo by sme neboli schopní preniesť sa cez tie nedostatky a problémy v komunite, ktoré sa začali vynárať. Preto sme sa nakoniec vrátili domov po uplynutí dvoch rokov.

 

Asi je to slabo platená práca, že?

Všetci pracovali v komunite ako dobrovoľníci. Čiže práca nebola platená vôbec. Za svoj prínos ku komunitnému životu mal každý hradené ubytovanie, stravu, poistenie, prístup k autu, priebežné vzdelávanie a každý mesiac sme dostávali vreckové na hygienické potreby, oblečenie, zmrzlinu a podobne. Vedúci domácností (to sme boli my) tiež dostávali finančný príspevok na dovolenku.

Pôvodné Camphill komunity stavali práve na tom, že pre ľudí žijúcich v komunitách by to mal byť štýl života, nie práca. No a keď nedostávate plat, odmeny, bonusy či provízie, prestávate svoju prácu takýmto spôsobom kvantifikovať a skutočne sa spolužitie s ľuďmi s postihnutím stane pre vás životným štýlom. Pracovná doba tu neexistuje. Ráno vstanete a fungujete až do večera. Samozrejme, súčasťou dňa je niekedy aj pokojné posedenie pri citronáde, ale niekedy to môže dopadnúť aj tak, že si za celý deň sadnete iba keď jete. Nikto neráta hodiny a nezapisuje pracovné úkony. Starostlivosť o ľudí a zem, opatera, domáce práce, rodinný život – všetko (s)plynie.

 

Čo ste si zo života v pomáhajúcej komunite priniesli a čo si priniesli vaše deti?

Priniesli sme si obrátený kultúrny šok. Bol ťažký a bolestivý. Prišli sme z krajiny kde je vysoko rozvinuté občianske cítenie, vysoká tolerancia k akejkoľvek inakosti, slušnosť je samozrejmosťou, prostredie je relatívne čisté, ľudia sa k sebe správajú s úctou a sú veľmi trpezliví a láskaví. Po príchode späť nás každý výjazd do mesta vyčerpával a zarmucoval, a chvíľu sme naozaj a úplne vážne uvažovali nad tým, že sa radšej vrátime späť do Kanady. Po niekoľkých mesiacoch sme si začali zvykať a už sme si asi zvykli.

Priniesli sme si vyššie sebavedomie v komunikácii s ľuďmi so špeciálnymi potrebami. Naučili sme sa komunikovať aj bez slov, pohľadom či dotykom. Chápeme, že aj ľudia, ktorí nerozprávajú nám často veľmi dobre rozumejú. Neprekvapia a nevyrušia nás výkriky, rôzne zvuky, fyzické výpady, rôzne typy záchvatov a na pohľad čudných reakcií. Naučili sme sa, že každý sa prejavuje ako dokáže a je to v poriadku.

Naše deti si priniesli neschopnosť plynule sa vyjadrovať po slovensky :-). Veľa slov dokonca ani nemali v pasívnej slovenskej slovnej zásobe. Slovenská skladba viet bola príšerná, slovenská štylistika sa zabudla vrátiť z dovolenky. Prechádzali z jedného jazyka do druhého podľa nálady a bez toho aby si to uvedomili ešte rok po návrate na Slovensko.

Priniesli sme si poznanie, že nie sme vhodní pre život v komunite. V takej, kde všetko patrí všetkým, všetci sa o všetko delia a každý by mal prispievať tak ako dokáže a tak ako vládze. Asi sme príliš individualistickí a konzumne orientovaní. Asi sme príliš výkonovo nastavení a nedokážeme sa preniesť cez to, keď sa niekto dlhodobo zašíva na úkor ostatných. Pretože môže. A tiež nie sme ochotní prijať premisu, že komunita je nadradená rodine – tade naša cesta nevedie.

Priniesli sme si čistý štít. Možnosť začať odznova, od začiatku. Po dlhšej prestávke sme sa vrátili do svojho pôvodného priestoru a mali sme príležitosť rozhodnúť sa, ako to všetko bude ďalej. Dobre to padlo.

Možno vás bude zaujímať: Ako to funguje? Ako sa stať dobrovoľníkom?