Petr Glogar: “Matka a otec dávajú deťom odlišný typ lásky.”

Vo svojej anotácii na prednášku uvádzate, že je potrebné vytrhnúť synov z náručia matky, aby dospeli. Prečo?

Žijeme v pohodlnej dobe, nič zvláštne nám nechýba. Máme všetko, na čo si spomenieme. Ako spoločnosť stojíme pred krízou blahobytu. To sa nám ešte nikdy v novodobej histórii nestalo. Nevieme, ako na to.

Vyhýbame sa všetkému nepríjemnému, a to, že nie sme prirodzene vystavení určitému druhu strádania a nedostatku, nás zbavuje životnej odolnosti. Zdá sa, že jediná možnosť, ako túto schopnosť získať, je vystaviť sa „utrpeniu“.

To však odporuje tomu, ako muž prirodzene tiahne, a tak nezostáva nič iné, len ho vytrhnúť z matkinho náručia.

Kedy žena pozná, že je čas prestať svojho syna bezprostredne milovať a dovoliť mu, aby začal dospievať?

Dlhodobá skúsenosť predchádzajúcich generácii nás učí, že najvhodnejšie podmienky pre zdravý rast a dospievanie poskytuje rodina, kde majú matka a otec nezastupiteľnú rolu. Nič lepšie sme doteraz nevymysleli.

Matka a otec dávajú deťom odlišný typ lásky. Teda hovoria odlišným jazykom. Matka miluje bezpodmienečne, miluje nás, pretože sme sa narodili z jej tela.

Keď domov prinesieme zlé vysvedčenie, povie: „To nevadí, máme ťa radi, len sa polepši.“ Nikdy nás neprestane milovať.

Otcovia naopak dávajú najavo lásku najavo zištne, s podmienkou, ktorá motivuje: „Ak chceš vreckové, alebo nechceš, aby som ti vypol počítač, musíš ukázať, čo v tebe je.“

Otcovi nestačí, že má dieťa v rodnom liste jeho meno, svoju lásku smeruje na výkon, dodržanie sľubu, snahu, úsilie. Otec miluje podmienečnou láskou a učí deti, ako obstáť vo svete. Napríklad, že keď budeš kradnúť a klamať, nebudeš milovaný.

Akú úlohu pri výchove chlapca zohráva otec?

V rodine môžeme hovoriť o materskom svete ako o „forum internum“, a o otcovskom svete ako o „forum externum“. Otec je ten, ktorý syna uvádza do veľkého sveta.

Otec syna otužuje, povzbudzuje k prekonávaniu prekážok, vysiela ho do sveta a hovorí mu: „To dokážeš!“ Život predsa spočíva v zdolávaní míľnikov.

Od dosiahnutia finančnej samostatnosti, založenia rodiny, získania trvalého zamestnania, výchovy vlastných detí, až k schopnosti zostarnúť, a nakoniec sa vzdať sám seba a zomrieť. A k tomu potrebujeme otca a múdreho muža.

Ubližujú synom mäkkí, pasívni či príliš tolerantní otcovia?

Neviem, ale žiadny extrém nie je zdravý. Ja by som sám za seba mal radšej tolerantného otca. A dúfal by som, že mi do cesty vstúpi nejaký iný muž. Napríklad futbalový tréner, šéf v práci, skautský vedúci alebo aj šikovný kňaz.

Niekto, kto by mi dal jasné a pevné hranice, a ja by som tak neskončil niekde na drogách, alebo nezabil seba či niekoho iného pri autonehode.

Stretávate sa s tým, že mamy bránia deti, alebo sa obávajú prísnejšej výchovy?

Je to pochopiteľné, lebo to vychádza z podstaty materskej a otcovskej lásky. Pokiaľ ale chceme mať v spoločnosti zdravých mužov a otcov, tak iná cesta ako náročnejšia a prísnejšia výchova nie je.

Život muža sa symbolicky odohráva na schodoch. Tí, ktorí boli vo vojne, tomu rozumejú.

Ako inak sa naučiť prevziať zodpovednosť za seba, svoje správanie, za ostatných. To vyžaduje námahu a odriekanie. Je celkom možné, že kvôli príliš liberálnej výchove časť Európy vymrie.

My mamy často nevieme, ako sa postaviť k chlapčenskej agresivite, ako sú bitky v škôlke, láska k nebezpečenstvu. Ako tieto výzvy riešiť?

Je otázka, v akom veku dieťa je. Učiť sa používať svoju silu, vedieť, že môžem druhému ublížiť, ale že mám aj silu druhému pomôcť. To sa treba naučiť.

My muži potrebujeme dobývať svet, okúsiť bolesť a učiť sa prekonávať utrpenie, zdolávať prekážky. Máme veľkú potrebu vyhľadávať nebezpečenstvo, skúšame riskovať, potrebujeme si siahnuť na dno svojich síl.

To sa najlepšie učí v prítomnosti otcov a mužov. Naše mamy by nás stále opatrovali, mali by strach, aby sme si neublížili, a to chlapcov nikam neposunie.

Občas sa stáva, že žena sníva o dievčatku, no narodí sa syn. Môže sa jej nesplnené očakávanie preniesť do výchovy?

V živote sa stáva, že nedôjde k naplneniu našich očakávaní. Myslím, že aj cez chvíľkové sklamanie dochádza k úžasu nad zázrakom, že prišiel na svet nový človek.

Samozrejme, pokiaľ rodičia tieto svoje nesplnené očakávania  premietajú do výchovy, budúcnosti svojho dieťaťa a toho, čím ich dieťa bude, tam mu tým pravdepodobne dosť komplikujú život.

Dieťa nemôže žiť svoj vlastný život, ale žije život nesplnených prianí svojich rodičov.

Čoraz viac žien dnes zostáva z rôznych dôvodov na výchovu samé. Vravia, že otec v rodine nechýba. Je to pravda?

Áno, to dospelí veľakrát hovoria, ale asi by sme sa mali spýtať skôr ich detí. A to hlavne v období dospievania a separácie od rodiny. Zrejme by sme boli veľmi prekvapení, čo všetko by sme sa od nich dozvedeli.

Dokáže mama zaplniť miesto po chýbajúcom otcovi? Má sa o tom vôbec pokúšať?

V živote nastane situácia, keď na výchovu zostane len jeden partner. To je vždy náročná životná situácia. Zaplniť miesto po otcovi alebo matke je nadľudský výkon.

Keď nie je kde brať, pokiaľ v blízkom okolí nie sú ďalšie otcovské figúry, tak aj mama môže zaiste synovi veľa ponúknuť.

Veď aj ona mala či má vlastného otca a matku, takže sa od nich mnohému naučila. Ale toto dopĺňanie chýbajúceho otca je pre matku pomerne vyčerpávajúce.

Prečítajte si aj: Na rodičovskom združení vám povedia, či je vaše dieťa do výkladnej skrine

Venujete sa problematike rodinných vzťahov. Ako by ste definovali dnešné mladé rodiny?

Mladé rodiny sa už toľko pozerajú späť do minulosti. Často majú osobnú skúsenosť zo zahraničia, sú viac otvorení pre budúcnosť, solidaritu, súdržnosť a preberajú zodpovednosť za spoluvytváranie verejného priestoru. A to sa nutne premieta aj do výchovy detí a ďalšej generácie.

Čím sa líšime od generácie svojich rodičov?

Žijeme v čase zmeny spoločenskej paradigmy. Etika povinnosti sa premenila na etiku zodpovednosti, ako o tom hovorí aj G. Lipovecký. Život v slobodnom svete ponúka nepreberné množstvo možností voľby.

Je na nás, ako a podľa čoho sa budeme rozhodovať. Nie je presný rámec, čo musíme urobiť, ako má človek jednať. Veľakrát vidíme mladých ľudí, ktorí sa nedokážu ani nechcú pre niekoho alebo niečo celoživotne rozhodnúť.

Tým by stratili ďalšiu možnosť voľby. A tak je paradoxne ich najväčšou istotou správne sa nerozhodnúť. Dnešná generácia žije v omnoho náročnejšom svete než generácia našich rodičov.

Deti neraz vyrastajú v rodinách, ktoré nie sú štandardné. Vychováva ich náhradný otec, majú nevlastných súrodencov, rodičia nie sú manželia. Ako ich tieto trendy ovplyvňujú?

To je veľmi dobrá otázka. Iste, pokiaľ nie sú dieťaťu k dispozícii štandardné rodinné vzťahy, môžeme siahnuť po rôznych náhradných riešeniach.

Bohužiaľ, aké to je, a či to bude mať vplyv na dieťa, poznáme až v ďalších generáciách.

Mnoho žien trápi, že dnes nedokážu nájsť partnera, lebo muži radšej zostávajú bez záväzkov. Ako táto generácia večných chlapcov vznikla?

Je otázka, či a ako mohla vzniknúť generácia mužov, ktorým chýbali otcovia. Už niekoľko desaťročí hovoríme o „neviditeľnom otcovi“, „súmraku otcov“ či „odpojenom otcovi“.

Na túto tému nájdeme veľa sociologických výskumov a odbornej literatúry. Generácia „nedospelých“ siaha až do obdobia priemyselnej revolúcie, cez dve svetové vojny až k dnešnému virtuálnemu svetu, v ktorom sa mladí muži pohybujú.

Nezostáva iné než pracovať na utváraní zdravých mužských vzorcov, vytvárať kapitál, aby ďalšie generácie mali z čoho čerpať. Dospieť sa dá len v prítomnosti zdravých mužov a žien.

Čo s partnerom, ktorý je sám ešte dieťa. Dá sa prevychovať?

Domnievam sa, že prevychovať partnera sa ešte nikomu nepodarilo. Väčšinou si to vyžaduje dlhú a poctivú prácu na sebe. Partner tu iste hrá svoju úlohu, ale skôr ako ten, ktorý toho druhého v úsilí podporuje.

Môžeme za to trochu aj my – ženy? Napríklad nízkymi očakávaniami alebo veľkou snahou?

Asi by som nehľadal nejakého vinníka, kto za čo môže. Skôr ide o to, ako každý sám za seba alebo aj spoločne pracujeme na vzťahu. Zmeniť môžeme všeličo, väčšinou to ale nejde zo dňa na deň.

Každý z nás si z pôvodnej rodiny prináša do nových partnerských vzťahov určité vzorce správania, stereotypy, ale i deficity. Nikto z nás nie je dokonalý, ani naši rodičia neboli.

Prečítate si aj: Veľký manuál detských táborov

Vieme to, a predsa môžeme vstupovať do partnerského vzťahu s očakávaním, že nám rodičovský deficit partner vynahradí. Ale to nejde.

Nezostáva nám iné, len aby sme sa každý sám za seba pustili do práce. Väčšinou to úsilie prináša veľkú úľavu do partnerstva i do rodiny.

Je problémom dnešnch vzťahov to, že sa muži boja silných žien?

Silné ženy sme do istej miery vytvorili my muži. Čo ženám nakoniec zostáva, keď muži utekajú, nie sú pevní. Niekto v rodine musí byť náročnejší, „hranatejší“, kto vyžaduje a vytvára jasné hranice.

Nemyslím si, že ženám je v týchto situáciách dobre, že sú spokojné so svojou rolou. Je na nás mužoch, aby sme boli mužmi, aby tak ženy mohli byť ženami, a opačne.

(11 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...