Psychologička Zuzana Straková pracuje ako poradkyňa v Poradni Alexis. Okrem iného sa venuje aj ženám po prekonanom spontánnom či umelom potrate. Zuzana je matkou štyroch dcér a sama si prešla skúsenosťou spontánneho potratu.
V rozhovore nám Zuzana prezradila:
- aké sú prejavy postabortívneho syndrómu,
- v čom sú nápomocné podporné skupiny,
- ako pomôcť a čo robiť (povedať), ak sa to stane mojej sestre, kamarátke, kolegyni,
- ktorý prípad jej najviac utkvel v pamäti.
Ako pomôcť žene, ktorá si prechádza stratou dieťaťa?
Asi takým základným pravidlom je vyjadriť jednoducho súcit bez zbytočných fráz a ponúknuť blízkosť, pretože utrpenie sa inak prežíva osamote a inak s podporou blízkych. A to platí pre akékoľvek utrpenie v živote, teda aj stratu dieťaťa. Na druhej strane, nie každý má potrebu o svojich problémoch hovoriť pred inými, teda nasilu pomoc ponúkať tiež nemusí byť tá správna cesta. Niekedy pomôže priamo sa človeka opýtať, ako mu môžeme pomôcť, čo od nás potrebuje.
Čiže je iné, keď žena potratí na začiatku ako na konci tehotenstva?
Samozrejme, keď už žena cíti pohyby dieťaťa, vzájomné puto sa prehlbuje a v tomto štádiu tehotenstva o dieťa príde, je to mimoriadne bolestné a ženy stratu dieťatka prežívajú ťažšie. To však neznamená automaticky, že ak žena stratí dieťatko v skorých štádiách tehotenstva, nemôže túto stratu prežívať rovnako. Závisí to od veľa ďalších faktorov ako sú okolnosti tehotenstva, podpora okolia, samotný priebeh potratu, senzitivita ženy a pod.
Čo najviac pomáha ženám vyrovnať sa so stratou dieťaťa?
Každý má svoje spôsoby, ako zvládať krízy v živote. Niektoré sú efektívne, iné nie. Aj žena, ktorá príde o dieťatko, si postupne nachádza svoje piliere, ktoré jej pomôžu postupne sa zmieriť so stratou dieťatka. V rámci poradenstva spolu hľadáme jej vlastné efektívne piliere. Niekomu pomôže viac samota, inému prítomnosť blízkych. Ďalšími piliermi môže byť práca, koníčky, starostlivosť o ďalšie deti, príroda, modlitba, viera v Boha a podobne. Samozrejme, smútenie je proces, ktorý nemá presný koniec, kedy si už žena povie, že je vyrovnaná so stratou dieťatka. Ide skôr o smútenie vo vlnách, ktoré ju môžu striedavo zaplavovať a odchádzať, ale postupom času sa intenzita aj frekvencia tých vĺn smútenia postupne znižuje. Problém môže nastať vtedy, keď sa žene nedarí otehotnieť alebo donosiť dieťatko dlhodobo. Vtedy sa v nej začína ozývať nielen prázdnota po strate dieťatka, ale aj obavy z budúcnosti.
Kedy by žena mala vyhľadať odbornú pomoc?
Vtedy, keď potrebuje o svojom prežívaní hovoriť alebo ho viac pochopiť, posunúť sa v život. Alebo keď prežívanie zasahuje do jej bežného života tak, že nedokáže robiť veci, ktoré predtým zvládala, napríklad pracovať, starať sa o deti a domácnosť a podobne. Samozrejme, vo výnimočných prípadoch môže táto strata u nej spustiť ďalšie prejavy, ako je hlboká depresia, poruchy spánku, závislosti a iné. Toto sú tiež dôvody, kedy by mala osloviť odborníkov, najčastejšie psychológa, pretože napríklad taká závislosť je práve tým neefektívnym spôsobom zvládania krízy.
Aké sú prejavy popotratového syndrómu?
Pojem popotratový syndróm sa používa nielen na označenie nejakých symptómov po potrate, ale aj všeobecnejšie označuje negatívne pocity po potrate. Prejavy zasahujú celú osobnosť, teda citovú stránku, rozumovú , telesnú aj správanie. Každá táto oblasť má svoje prejavy. Napríklad v citovej oblasti to môže byť intenzívny smútok, depresia, v rozumovej ovplyvňuje pozornosť, pamäť. Z telesných symptómov to môžu byť pichanie na hrudníku, ťažkosti s dýchaním, únava. V oblasti správania sú typické problémy v partnerskom vzťahu, vyhýbanie sa tehotným ženám a deťom a i.
Ako postupovať v prípade, že žena odmieta odbornú pomoc a prejavili sa príznaky popotratového syndrómu?
Nie všetky prejavy popotratového syndrómu sa musia hneď riešiť s odborníkom. Mnohé ženy sa so stratou dieťatka zmieria samé, prípadne s podporou blízkych. Ak ale žena vníma, že o svojich problémoch rozprávať chce, môže osloviť napríklad aj Poradňu Alexis, kde sa venujeme aj ženám po spontánnom potrate. Keď sa problémy vystupňujú, vtedy môže byť doslova nevyhnutnosť obrátiť sa na odborníkov.
Stretli ste vo vašej praxi už s prípadom, že žena musela byť liečená ambulantne alebo dokonca aj ústavnou psychiatrickou liečbou?
Áno, ale väčšinou je tam aj iná príčina, prečo sa jej problémy vystupňujú tak, že musí byť liečená u psychiatra. Napríklad traumatizácia počas potratu zo strany zdravotného personálu alebo ďalšie osobnostné problémy, nevyriešené konflikty z minulosti a pod. Často ženám, ktoré sa liečia už pred potratom, napríklad kvôli depresii alebo úzkostným poruchám, sa po potrate môžu problémy vrátiť alebo prehĺbiť. Psychiatrickú pomoc však ženy vo všeobecnosti vyhľadávajú častejšie v súvislosti s umelým ako spontánnym potratom.
Ako to vy vnímate? Nezanecháva to stopu u vás?
Vnímam to asi tak, že každý sme na niečo „stavaný“. Niekto dokáže pracovať manuálne osem hodín denne. Alebo sa vyzná v číslach, to by som ja nezvládla (úsmev). Samozrejme, keď človek dennodenne počúva o problémoch iných, vyžaduje si to napríklad dodržiavanie správnej psychohygieny, nestrácať nádej a aj v ťažkých situáciách hľadať zmysel, ktorý v sebe také situácie nesú. Poradenstvo sa nedá robiť tak, že sa od človeka a jeho problémov úplne izolujem. Som človek z mäsa a kostí a utrpenie iných sa ma dotýka. Nikdy však nemôžem zabudnúť na to, že som zároveň sprievodca, ktorý klientku vedie k novej nádeji a preto istý odstup tam musí byť. Ďalšiu stopu, ktorú vo mne poradenstvo zanecháva, je často spravodlivý hnev nad necitlivým správaním a prístupom niektorých zdravotníkov či nad nespravodlivosťou systému. Toto sa snažím riešiť tak, že ma to posúva v hľadaní možností, náprave pokazeného do takej miery, ako viem zmeniť. Teda, emócie prirodzene sprevádzajú to, čo robím, ale niekedy ide o ich presmerovanie tak, aby to bolo na úžitok.
Mali ste už taký prípad, ktorý ste museli konzultovať so svojimi kolegami?
Samozrejme a vnímam to len ako výhodu. Tých prípadov, ktoré je potrebné konzultovať s niekým, nie je možno až tak veľa. V mojej moci však nie je vyriešiť všetko. Ak vnímam napríklad potrebu psychoterapie u klientky, citlivo jej takú pomoc odporúčam. Prípadne v prípade odhalenia iných potrieb, ak klientka rieši napr. neplodnosť, viem ju v rámci pomoci odkázať na iné organizácie.
Ktorý prípad vám najviac utkvel v pamäti?
Hm, ťažko je vybrať jeden prípad. Pri tejto otázke mi napadlo hneď niekoľko rôznych žien a každá riešila niečo iné. V pamäti mi však utkvejú vždy také klientky, ktoré mám v poradenstve dlhšiu dobu, niekedy aj pol roka, rok. To je dosť dlhá doba na to, aby ste osobu bližšie spoznali, vytvorili si hlbší vzťah. Niekedy, aj keď klientky poradenstvo ukončia, z času na čas sa ozvú, ako sa im darí a to ma veľmi povzbudzuje a teší.
Nastane zmena osobnosti po prekonanom spontánnom potrate? Sú ženy napríklad úzkostlistvejšie či ustráchanejšie?
Neviem, či sa dá hovoriť vyslovene o zmene osobnosti, ale nedá sa to ani vylúčiť. Je tam toľko rôznych faktorov, ktoré majú vplyv na to, ako bude prebiehať ďalší život, že je ťažko povedať, či potrat sám osebe toto spôsobil. Ženy, ktoré už pred potratom mali úzkostnejšiu povahu, môžu byť po potrate ešte viac úzkostnejšie. Táto skúsenosť v nich nabúra dôveru v život. Na druhej strane, aj krízové situácie sú možnosťou k rastu. Utrpenie dokáže človeka formovať, robí ho citlivejším na utrpenie iných, približuje ho k vlastnej smrteľnosti a konečnosti. Na to je ale potrebná istá dávka pokory. Pretože to isté utrpenie môže z iného človeka spraviť frustrovanú a zatrpknutú bytosť. Vždy je to aj o našom postoji, ako sa ku krízam a stratám v našom živote postavíme a či ich prijmeme ako príležitosť k rastu.
Už jeden a pol roka vediete podporné skupiny pre ženy po spontánnom potrate. Ako ich hodnotia ženy?
Spätnú väzbu na skupinu máme veľmi dobrú. Niektoré ženy by privítali aj častejšie stretávanie ako raz mesačne. Väčšina žien, ktoré prišli na skupinu, prichádzajú opakovane a sú povzbudené do ďalších týždňov a to je aj pre mňa znak toho, že to má zmysel.
Odporúčate, aby každá žena po spontánnom potrate sa zúčastnila podpornej skupiny?
Podporná skupina je len ponuka, ktorá niekomu vyhovuje, niekomu nie. Niektoré ženy sa skupiny nechcú zúčastniť, pretože buď nemajú potrebu alebo nedokážu o svojom prežívaní hovoriť pred inými. Takto aj skupinu prezentujeme, že je to ponuka, ktorá môže priniesť do života nové podnety a ženu posunúť a aj ich niekedy povzbudím, aby to aspoň skúsili, ale samozrejme, akceptujeme, keď niekto chce len individuálne poradenstvo.
Čo vám osobne táto práca dala a čo vzala?
Už viac ako dva roky, od kedy som v poradni, hovorím, že s radosťou vstávam do práce (úsmev). V pomáhajúcich profesiách človek často od klientov dostáva viac ako dáva. Platí to aj pre mňa. Uvedomujem si, že takto to nemusí byť natrvalo a že vyhorenie je tiež bežná súčasť tohto typu práce. Zatiaľ sa mi to nestalo, takže zatiaľ mi práca viac dáva ako berie. Prirodzene, niekedy je to popri rodine náročné. Mám štyri deti, takže určiť si pevné hranice a dodržiavať ich je dôležité a vždy sa k tomu musím vracať nanovo.
Ďakujem za rozhovor
Spracovala: Kristína Majerová
