Kým sa dostane do pamätného rámu…

Ako vyzerá práca a život takého svadobného fotografa, s čím žije, čo ho teší a aká je cesta záberu svadobného páru, kým sa dostane do rámu na stene? O tom všetkom sme sa rozprávali s fotografom Michalom Orlickým…

1. Ako sa vlastne dostane taký obyčajný chalan, gymnazista bez vysokej umeleckej školy, k foteniu?

Jednoducho. Ako malého chlapca ma vždy bavilo držať v rukách otcov fotoaparát, prípadne stlačiť jeho spúšť, aj keď som na výsledok musel čakať aj niekoľko týždňov, čo je v dnešnej digitálnej dobe úplne nepredstaviteľné. Spomínam na tajomstvo tmavej komory na záchode a ešte mokré fotky zavesené v kúpeľni na šnúre. Vždy ma lákalo mať svoj vlastný fotoaparát.

2. Si známejší svojimi ilustráciami komiksov v detských časopisoch. Spomínaš si, kedy ťa  fotenie vážne chytilo?

Kreslenie bola moja záľuba od malička, okrem ZUŠ-ky som ju asi najviac „zúžitkoval“ pri kreslení do detského časopisu REBRÍK. Po fotografovaní som ale stále poškuľoval. Splnil som si to kúpou prvej zrkadlovky a potom sa to už nedalo zastaviť.
Fotil som všetko a bol som z toho nadšený. Teraz mi tie staré fotky pripadajú naivné a nezaujímavé, ale bolo to obdobie objavovania a hľadania toho, čo chcem fotiť. To prežívam vlastne stále, lebo keď prestanem objavovať a hľadať, asi ma fotografovanie už prestane baviť.

3. Tvoje fotky vyzerajú veľmi jemne, sú také snové. S akou technikou si začínal?

Už pri kúpe mojho prvého fotoaparátu ma presvedčili na kúpu zrkadlovky, čo dodnes neľutujem, lebo práve ona poskytuje najväčšiu kontrolu nad výslednou fotografiou a pobáda k neustálemu zlepšovaniu a zdokonaľovaniu fotografického cítenia.
Osobne si však myslím, že fototechnika je až na druhom mieste. Nemám rád nekonečné debaty, či je lepší Nikon alebo Canon, a pri pohľade na fotku riešiť, akým fotoaparátom a objektívom to bolo odfotené, prípadne nakoľko je to ostré a či je pod lupou vidieť šum.
Slávne a dobré fotky sa väčšinou nestali takými preto, čím boli odfotené, ale svojou výtvarnou stránkou, myšlienkou, atmosférou a posolstvom, ktoré nesú. Navyše mnohé z nich majú od technickej dokonalosti veľmi ďaleko.
Ale aby som odpovedal na otázku. Začal som fotiť na kinofilmovú zrkadlovku, teraz som už pri digitálnej, aj keď za dobou filmu je mi nostalgicky smutno. Používam fototechniku  a objektívy značky Pentax.

4. Kde máš zázemie, pomoc, vzor?

Myslím, že by som bol stále pri fotení západov slnka a nič nehovoriacich krajinkách, keby som sa nedostal do Fotoklubu Karola Plicku v Martine. Spoločenstvo martinských amatérskych aj profesionálnych fotografov mi dalo veľmi veľa. Rady od starších fotografov a fotografie ostatných kolegov ma veľakrát inšpirovali a motivujú ma aj naďalej.

Inšpiráciu nachádzam aj vo fotografiách známych fotografov ako Karol Kállay, Tibor Huzsár, Martin Martinček, Ansel Adams alebo od fotografov agentúry Magnum.
Rád listujem fotografickými knihami a mám rád časopisy s dobrými fotkami ako National Geographic, GEO a v neposlednom ráde aj slovenský .týždeň
No a nakoniec nemôžem zabudnúť ani moju manželku Katku, ktorá je na rozdiel odo mňa vyštudovaná výtvarníčka a mnohokrát mi pri fotení a spracovaní fotiek dobre poradí.

5. Fotíš všeličo – máš napríklad krásne zábery hôr. Pokiaľ si pamätám, bol si povestný odporom k telesnej výchove… 😉

Tak to nie je celkom pravda. Svoj odpor k telesnej výchove by som obmedzil na halové činnosti ako gymnastika, posilovanie a hod čímkoľvek do diaľky. Proti pohybu vonku som nikdy nebol. Mám rád pohyb, ktorý súvisí s prírodou ako bicyklovanie, plávanie, lyžovanie a hlavne turistika. Tá išla ruka v ruke s mojou záľubou vo fotení. Odniesť si zážitky z túry nielen v hlave, ale aj v niečom zhmotnené.
Turistika so mnou je náročná, čo asi poznajú všetci, ktorí chodia do hôr s fotografmi. Furt pri niečom stojíme a ak náhodou začnú prichádzať hmly alebo slnko prináša svoje posledné večerné lúče, len veľmi ťažko reagujeme na výzvy k odchodu.

6. Prečo si pridal do svojho repertoáru aj fotenie svadieb?

To prišlo spontánne. Fotil som ako divý, mal som zrkadlovku, čo ešte pred 10 rokmi nebola bežná výbava a kamaráti ma poprosili, či by som im neodfotil svadbu. Ja som ju nafotil, nebolo to vôbec hrozné a sám som bol prekvapený ako ma to baví a koľko je tam priestoru pre vlastnú tvorivosť.
Potom prišli ďalší kamaráti, za nimi odporučenie pre iných a mňa to stále bavilo a baví, najmä keď som časom zistil, ako veľa robia skúsenosti a správne vystupovanie fotografa pri takejto veľkej udalosti ako je svadba. Svadby fotím hlavne pre to, lebo ma to teší a vždy je to pre mňa výzva odfotiť ju ináč a lepšie ako tú predchádzajúcu.

7. Čo považuješ za najdôležitejšie pri fotení okamihov prvého spoločného „áno“?

Pri fotení svadby sa držím niekoľkých zásad. Snažím sa byť nenápadný a zbytočne na seba neupútavať pozornosť, na druhej strane však práve v tých najdôležitejších chvíľach to chce pre zmenu správnu dávku „drzosti“ a nebáť sa nájsť si čo najbližšie a najvýhodnejšie miesto na fotenie. Pri svadbe som vždy len pozorovateľom deja a nie jeho režisérom. Nikdy nenútim mladomanželov trikrát vychádzať z kostola len preto, aby som to nafotil z rôznych uhlov.

8. Nechávaš priestor na prirodzenosť a predstavy mladomanželov?

Svadbu fotím pre mladomanželov a nie pre mňa. Ich predstavy sú dôležité a veľmi dôležité je, aby sa pri fotení cítili dobre. Nestaviam ich do násilných póz. Snažím sa vytvoriť príjemnú pohodovú atmosféru. Občas mladomanželský pár usmerním, ale zbytok nechám na nich a už len potichu fotím. Najlepšie fotky vždy dosiahnem hlavne ku koncu spoločného fotenia, keď sa mladomanželia uvoľnia a už moju prítomnosť veľmi nevnímajú. Stalo sa mi však už, že mladomanželia boli zo svadby veľmi vystresovaní, nedokázali sa uvolniť a bolo to aj cítiť z fotiek. Fotky sú vždy len obrazom toho, akí sú, a nezakryjú to ani hodiny úprav vo Photoshope.
Za dôležité pokladám aj stretnutia s nimi pred svadbou, kedy je čas spoznať sa a zistiť, aký štýl fotenia im bude vyhovovať.

9. Dlhé roky sa fotili svadby v ateliéri, v suchu, v malom priestore. Aké prostredie sa zdá byť najvhodnejšie na získanie ozaj pekných fotiek daného páru tebe?

Myslím, že v našom meste má polovica stredne starších manželských párov spoločné svadobné foto pri barokovom zábradlí s veľkou umelou kyticou po pravici a bielou záclonou v pozadí pri ostrom umelom svetle. Teda v jednom z dvoch ateliérov, ktoré tu fungovali do konca deväťdesiatych rokov.
Fotografovanie vonku prináša viac možností. Môžeme sa fotiť v parku, pri jazere, v dutom strome, v repkovom poli, pred drevenicou, na zámku. Fantázii sa medze nekladú. Fotograf si vystačí s fotoaparátom, odraznými doskami, difúzorom a občas s bleskom. Vždy nájdeme aj počas fotenia niečo, čo spontánne využijeme. Nevýhodou je samozrejme počasie. Pri prietrži mračien toho veľa nevymyslíte. Tak dopadla aj moja vlastná svadba, kedy buď pršalo alebo veľmi pršalo a tak sme naše svadobné fotenie obmedzili na jednu banskobystrickú historickú pasáž.
Vtedy má fotenie v ateliére svoje výhody. Pri svadbe by som možno ocenil výhody mobilného ateliéru, ktorý by som postavil kdekoľvek. Vyžaduje si to však dobré technické vybavenie, ku ktorému sa hádam raz dopracujem.

10. Si z Martina. Kam si až ochotný ísť fotiť, ak by ťa niekto veľmi chcel?

Nebol by problém fotiť svadbu ani v Kapskom meste, len by sa to asi značne premietlo do ceny. Možno len do Afganistanu a Čečenska by som sa veľmi nehrnul.

11. Vyrobil si takú svadobnú fotografiu, na ktorú si hrdý? Sem s ňou!

Na každej svadbe vzniknú fotografie, s ktorými som spokojný. Takú fotku, ktorá by úplne spĺňala moju predstavu dokonalosti, ešte nemám.

Ku tvorivému zápalu patrí aj neustála nespokojnosť a snaha zlepšovať sa a tvorivo rásť. Keď sa už niekedy začnem cítiť hrdo a pripadám si na vrchole fotografického Olympu, otvorím si webstránky najlepších svetových svadobných fotografov,  nespokojnosť je naspäť a môžem veselo tvoriť ďalej.

12. Na takých svadbách sa kadečo udeje aj mimo plánovaného scenára. Zažil si ako fotograf nejakú pitoresknú situáciu?

Nezažil. Tu sa nedajú vyťahovať veselé historky z natáčania. Občas sa stane nejaký drobný trapas, niekde niečo chýba, niečo prevyšuje, niekto sa preriekne, ale s odstupom času si to už človek nevybaví. V hlave mi ostávajú akurát zapísané pocity, ako ktorý pár žiaril šťastím a láskou, ako im to spolu sedelo alebo naopak akí boli vystresovaní a ako z nich bolo cítiť, že to nebolo celkom slobodné a dobrovoľné rozhodnutie. Takých našťastie nebolo veľa.

13. A nakoniec – fotografovanie čoho/koho patrí k tvojim srdcovkám?

Keď zoberiem niekedy fotobatoh so statívom a k neskorému poobediu kráčam napríklad po lúkach nad Turčianskym Jasenom. Rozložím sa na niektorom svojom obľúbenom mieste a čakám. Ako slnko klesá, šikmé lúče vykresľujú tiene na každej drobnej terénnej nerovnosti. Vždy je to iné ako minule a ja len fotím a fotím, mnohokrát do úplného šera.
Alebo keď si napríklad moji dvaja synčekovia zanietene prezerajú obrázkovú knižku, do izby padá príjemné mäkké svetlo a ja ich môžem pri tom nerušene fotiť.

Takéto chvíle fotografovania mám naozaj rád.

Kontakt na Michalovu webovú stránku:

www.orlicky.foto24.cz