Madeleine Albrightová. Ministerka a rozvedená mama, ktorá chcela byť sama sebou

23. marca 2022 zomrela Madeleine Albrightová, 64. ministerka zahraničia USA a prvá žena v tomto úrade. Mala 84 rokov.

Rodáčka z pražského Smíchova, ktorá prišla do USA v roku 1948 ako utečenka, bola svojho času najvyššie postavenou političkou v amerických dejinách.

„Stratili sme milujúcu matku, babku, sestru, tetu a priateľku,“ uviedla rodina vo vyhlásení. S novinárom Josephom Albrightom, s ktorým sa rozviedla v roku 1983, mala tri dcéry: dvojičky Anne a Alice a najmladšiu Katharine.

„Jedna z najťažších vecí pri písaní pamätí je stretnúť sa s myšlienkou, že keď človek príde na koniec, jeho život – aspoň jeho zaujímavá časť, skončil. Ja ten pocit nemám,“ napísala v roku 2003 vo svojej autobiografii Madeleine.

Pre Madeleine bolo dôležité zostať verný životu a snažiť sa dosiahnuť všetko, čo človek môže, s pomocou darov, ktoré dostal, vo všetkých obdobiach jeho života.

Marie Jana Korbel

Madeleine nebolo jej pôvodné meno. Narodila sa 15. mája 1937 ako prvé dieťa Josefa a Anny Korbelových a že sa oficiálne volá Marie Jana Korbel, nevedela niekoľko rokov, lebo ju volali doma Madlenka.

Nemala ani dva roky, keď museli z Prahy utiecť pred gestapom. Útočisko našli v Anglicku, kde počas druhej svetovej vojny Josef Korbel pracoval pre exilovú vládu. Neskôr museli z Československa emigrovať znova, po februári 1948 dostala rodina azyl v USA.

Madeleine Albright, manželka a matka

Madeleine vyštudovala prestížnu dievčenskú školu Wellesley, podobne ako napríklad Hillary Clintonová. V roku 1959, len tri dni po svojich promóciách, sa vydala za Josepha Albrighta, novinára, ktorý pochádzal z významnej americkej vydavateľskej rodiny.

V priebehu dvoch rokov musela opustiť dvakrát dobré miesto s dobrými vyhliadkami, aby nasledovala manžela, a potom prišli deti. Dvojičky, ktoré sa narodili predčasne.

„Po pôrode sa mi nedovolili ani ich dotknúť,“ spomínala Madeleine, ktorá sa ešte nikdy necítila taká bezmocná. Nebolo isté, či to prežijú, nejakú dobu im preto ani nechceli dať mená. Šesť týždňov sa k Alici a Anne nemohla ani priblížiť, len zaťukať im na sklo a dívať sa na ne.

Keď ich konečne priviezli domov, začala sa v jej života nová kapitola, ktorú vymedzovalo umelé mlieko každé tri hodiny v noci, plienky, odgrgávanie, prerezávanie zubov… a Madeleine, ktorá bola na svoje dcéry nesmierne pyšná, zároveň cítila, že sa z nej pomaly stáva „cvok.“

Začala ju trápiť klasická ženská dilema: ako skĺbiť manželstvo, materstvo a profesiu.

Dilema života

„Nechcem sa zmieriť s tým, že strávim zbytok života doma úvahami, v akom poradí upratať byt. Chcem nájsť nejaké riešenie a stále si myslím, že nejako musí byť možné stať sa zodpovednou matkou, dobrou ženou a mať aj intelektuálne uspokojivé miesto,“ napísala v eseji, keď mala 25 rokov.

Rozhodla sa pre akademickú kariéru, aj keď mala stále strach, že nebude mať čas, aby dokončila doktorát. Chcela mať ešte ďalšie deti.

Keď mali dvojičky 4,5 roka, dostali osýpky. Madeleine bola v prvom trimestri tehotenstva. O šesť mesiacov neskôr zistili, že nečakajú ďalšie dvojičky, ako si mysleli podľa veľkosti jej tehotenského brucha. Madeleine trpela hydramniózou, čo je stav, keď sa vytvára príliš veľa amniotickej tekutiny, ktorá tlačí dieťatku na lebku. Keď začali pôrodné bolesti, doktori jej povedali, že dieťa sa narodí mŕtve a úplne ju uspali.

„Malo tam plakať bábätko. Miesto toho som plakala ja. Vyrovnávali sme sa so strašnou tragédiou. Dieťa, ktoré sme chceli, zomrelo. Ale keď sme sa na to odvážili pomyslieť, cítili sme tiež úľavu. Celé týždne sme sa pokúšali prísť na to, ako by ovplyvnilo narodenie dieťaťa, ktoré mohlo byť ťažko duševne postihnuté, naše dvojčatá,“ napísala úprimne Madeleine.

V roku 1967 sa jej narodila najmladšia dcéra Katherine. Doktorát získala v roku 1975.

„Do dnešného dňa si myslím, že získanie doktorátu bolo najťažšou úlohou, s akou som sa kedy stretla,“ napísala prvá žena na poste ministerky zahraničných vecí USA. „Začala som, keď boli Anne a Alice skoro ešte v kolíske. Keď som skončila, boli na strednej škole. Medzitým si zo mňa uťahovali a hovorili mi, že tiež nemusia robiť svoje domáce úlohy, keď ja nedokážem dokončiť svoj.“

Kým nás smrť nerozdelí

„V každom manželstve prídu horšie momenty, zvlášť v takom, ktoré trvá 23 rokov. Joe sa vrátil zo zahraničnej cesty a povedal, že sa musíme porozprávať. Potom bez varovania oznámil: „Toto manželstvo je mŕtve a ja som zamilovaný do niekoho iného,“ spomína Madeleine na svoju osobnú spúšť, ktorá celkom ochromila jej život.

Nasledujúce mesiace opisuje Madeleine ako mučenie, pretože jej ešte stále manžel si nebol istý, čo chce:

„A tak mi volal – každý deň. Miloval ma a potom zase nemiloval. Vlastné pocity popisoval v percentách: „Milujem ťa na 60 percent a ju na 40 percent,“ a druhý deň zase „Ju milujem na 70 percent a teba na 30 percent.“ Striedavo mi bolo ľúto seba a jeho. Bolo zrejmé, že je to slušný človek, ktorý nevie, ako ďalej.“

Nakoniec jej povedal, že ak získa Pulitzerovu cenu, zostane s ňou. Ak nie, tak odíde a rozvedú sa. Nevyhral.

Madeleine sama sebou

Madeleine mala 45 rokov, keď sa z nej stala rozvedená žena. Polovičku života strávila so svojim mužom. Nikdy nežila sama a musela sa to naučiť. Bolo to pre ňu mimoriadne ťažké. Nedokázala sa ani rozhodnúť, aké má kúpiť potraviny. Ako mnoho iných žien, aj ona si osvojila chute svojho muža.

„Nikto, kto ma do tej doby poznal, by ma asi nepopísal ako nerozhodnú alebo zraniteľnú ženu, ale mýlil sa. Snáď nevedomky som vždy potrebovala niekoho, kto by potvrdzoval moju cenu, či už to bol otec, môj muž alebo šéf,“ uvedomila si Madeleine, pre ktorú sa nasledujúcich desať rokov stalo skúškou, či dokáže zostať sama sebou a napriek tomu prežiť. Naučila sa spoliehať sama na seba a prestala sa cítiť ako „vajíčko bez škrupiny.“

V roku 1993 vymenoval novozvolený prezident Clinton Madeleine Albrightovú veľvyslankyňou a stálou predstaviteľkou USA v OSN a súčasne členkou vlády. Po svojom znovuzvolení v roku 1996 sa stala jeho ministerkou zahraničných vecí.

„Ľudia sa ma niekedy pýtajú, ako chcem, aby sa na mňa spomínalo,“ píše v posledných riadkoch svojich memoárov.

„Dúfam, že až ten deň príde, ľudia uznajú, že som urobila, čo som mohla, s tým, čo som dostala, že som sa snažila urobiť česť svojim rodičom a slúžiť svojej zemi so všetkou energiou, ktorú som mala a že som sa jasne postavila na stranu slobody. Niektorí možno dodajú, že som pomohla naučiť generáciu starších žien chodiť so vztýčenou hlavou a generáciu mladších žien nebáť sa pokračovať.“

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Aľa Rachmanovová a denníky boľševického teroru, ktoré v Rusku dodnes vytesňujú.