Ako odfotiť súrodencov tak, aby na fotke nevyzerali, že čakajú na zastávke na autobus

Máte doma dve, tri alebo viac detí a chcete ich konečne odfotiť spolu?

Tak to poznáte.

„Poďte sem.“

„Dajte sa k sebe.“

„Objím brata.“

„Usmejte sa.“

„Nehýb sa.“

„Prosím vás, aspoň jednu normálnu fotku!“

A zatiaľ čo vy sa snažíte vytvoriť krásnu súrodeneckú fotografiu, deti postupne strácajú záujem, niekto sa začne vrtieť, ďalší sa začne smiať, jeden odstrčí druhého a najmladší už medzitým niekam odišiel.

Výsledok?

Tri deti síce stoja vedľa seba, ale vyzerajú, akoby čakali na autobus.

A pritom práve medzi súrodencami vznikajú niektoré z najkrajších fotografií detstva.

Len ich väčšinou nevytvoríme tým, že ich postavíme vedľa seba.

Najskôr zabudnite na „pekne sa postavte“

Keď fotografujem deti, nesnažím sa z nich dostať dokonalú pózu.

Oveľa viac ma zaujíma, čo medzi nimi je.

Kto koho stále rozosmieva.

Kto sa na koho vešia.

Kto mladšiemu stále niečo vysvetľuje.

Kto sa tvári, že ho mladší súrodenec neskutočne otravuje, ale zároveň ho potajomky sleduje.

Kto ho objíme, keď si myslí, že sa nikto nepozerá.

Práve tieto maličkosti raz na fotografii pripomenú oveľa viac než dokonale zoradené deti s úsmevom do objektívu.

A možno je to aj dôvod, prečo sú súrodenecké fotografie také vzácne.

Nefotíme iba dve deti. Fotíme vzťah, ktorý sa ešte len tvorí.

1. Dajte im dôvod byť spolu

Toto je asi najdôležitejšia rada zo všetkých.

Ak chcete prirodzenú fotografiu súrodencov, nepovedzte:

„Postavte sa k sebe.“

Povedzte im niečo, čo ich prinúti spolu niečo robiť.

„Poďte si niečo prečítať.“

„Postavte z lega najvyššiu vežu.“

„Schovajte sa spolu pod deku.“

„Starší, povedz mladšiemu niečo, čo nemá mama počuť.“

„Kto koho dokáže rozosmiať?“

„Poďte sa naháňať.“

„Skúste sa všetci zmestiť na gauč.“

A potom nefotografujte iba výsledok.

Fotografujte to, čo sa deje medzi tým.

Ruku položenú na pleci.

Pohľad.

Smiech.

Objatie.

Chaos.

Dokonca aj moment, keď sa začnú hádať.

Pretože aj ten patrí k ich detstvu.

2. Nečakajte, kým sa všetci pozrú do objektívu

Toto je pasca, do ktorej padáme veľmi často.

Chceme fotografiu, kde sú všetky deti pekne otočené k nám.

Lenže skúste sa pozrieť na svoje vlastné fotografie z detstva.

Naozaj potrebujete, aby sa všetci pozerali do objektívu?

Alebo chcete raz vidieť, ako sa staršia sestra smiala na mladšieho brata?

Ako sa malý držal veľkého za ruku?

Ako sa deti na seba pozerali?

Ako spolu ležali na posteli?

To sú fotografie, ktoré majú príbeh.

Preto skúste niekedy namiesto:

„Pozrite sem!“

povedať:

„Pozri sa na sestru.“

A potom už nič.

Len čakajte.

Možno sa nestane nič.

Možno sa začnú smiať.

Možno sa pohádajú.

Ale možno vznikne presne ten jeden moment, ktorý by ste žiadnym „sýýýr“ nevymysleli.

3. Fotografujte ich pri tom, čo robia spolu prirodzene

Nemusíte vymýšľať žiadne veľké scénky.

Pozrite sa, čo robia vaše deti samy od seba.

Možno spolu:

• stavajú lego,
• pozerajú rozprávku,
• čítajú knihu,
• pečú koláč,
• hrajú spoločenskú hru,
• ležia v posteli,
• kreslia,
• skáču na trampolíne,
• naháňajú sa po záhrade,
• kúpu sa,
• stavajú bunker z diek.

A práve vtedy vytiahnite mobil.

Nie preto, aby ste z toho urobili fotenie.

Ale preto, aby ste si uchovali ich obyčajný život.

4. Nebojte sa fotografovať zblízka

Keď fotíme viac detí, často sa snažíme dostať do záberu celé ich telá.

Ale niekedy je oveľa silnejšia fotografia, na ktorej vidíte iba časť.

Dve hlavy opreté o seba.

Malá ruka v ruke staršieho súrodenca.

Nohy pod jednou dekou.

Tvár jedného dieťaťa a rozmazané vlasy druhého v popredí.

Objatie.

Čelo opreté o čelo.

Takéto detaily sú skvelé aj vtedy, keď deti nechcú spolupracovať.

A navyše z obyčajnej situácie dokážu urobiť fotografiu, ktorá pôsobí úplne inak.

5. Skúste sa dostať na ich úroveň

Toto je jeden z najjednoduchších trikov, ktorý dokáže zmeniť fotografiu bez toho, aby ste potrebovali nový telefón alebo fotoaparát.

Nefotografujte deti stále z výšky svojich očí.

Sadnite si.

Kľaknite si.

Dajte mobil nižšie.

Fotografujte z ich úrovne.

Keď ste vyššie, často vidíte hlavne vrch hlavy, podlahu a pozadie.

Keď sa dostanete nižšie, zrazu ste vo vnútri ich sveta.

A práve pri súrodencoch to funguje výborne.

Najmä keď sa spolu hrajú na zemi.

6. Nechajte jedného súrodenca niečo robiť s druhým

Toto je malý trik, ktorý používam pri fotení veľmi často.

Namiesto toho, aby som povedala:

„Objím ho.“

skúsim vytvoriť situáciu, v ktorej objatie vznikne samo.

Napríklad:

„Skús mu pošepkať niečo do ucha.“

„Ukáž jej, ako sa to robí.“

„Chyť ho za ruku.“

„Skús ho rozosmiať.“

„Povedz mu tajomstvo.“

Deti dostanú úlohu.

A vy nedostanete fotografiu dvoch detí, ktoré plnia pokyn.

Dostanete reakciu.

A reakcia je na fotografii často oveľa cennejšia než póza.

7. Fotografujte aj rozdiel medzi nimi

Toto je trochu fotografický paradox.

Keď chceme peknú spoločnú fotografiu, máme tendenciu deti zjednocovať.

Postavíme ich vedľa seba.

Upravíme ich.

Povieme im, ako majú stáť.

Ale práve ich rozdielnosť robí fotografiu zaujímavou.

Starší vysoký a mladší maličký.

Jeden pokojný, druhý neposedný.

Jedna sestra v ružových šatách, druhá v pyžame.

Jeden sa smeje, druhý sa tvári smrteľne vážne.

Nemusíte ich dostať do rovnakého výrazu.

Fotografujte ich takých, akí sú.

Ich rozdielnosť je súčasť ich príbehu.

8. Využite svetlo, ktoré už doma máte

Na krásnu súrodeneckú fotografiu nepotrebujete štúdio.

Často vám stačí obyčajné okno.

Skúste deti dostať k oknu a vypnite stropné svetlo.

Postavte ich tak, aby svetlo dopadalo zboku alebo mierne spredu.

A potom už neriešte dokonalú kompozíciu.

Nechajte ich čítať, hrať sa alebo sa rozprávať.

Dobré svetlo totiž často urobí viac ako ďalších desať fotografických trikov.

A presne preto sa oplatí naučiť sa pozerať najskôr na svetlo a až potom na deti.

9. Nevymazávajte všetky „nepodarené“ fotografie

Toto možno znie zvláštne.

Ale jedna z vecí, ktoré mám na fotografovaní detí najradšej, je, že najzaujímavejší záber často nevznikne presne vtedy, keď ho čakáte.

Možno dieťa práve odvráti hlavu.

Možno sa niekto rozosmeje.

Možno jeden zo súrodencov zavrie oči.

Možno sa navzájom strčia.

Možno vznikne úplne absurdný výraz.

A vy si poviete:

„Toto nie.“

Lenže o desať rokov môže byť práve táto fotografia jedna z vašich obľúbených.

Pretože vám pripomenie, akí boli.

Nie akí mali byť.

A čo keď sa hádajú?

Niekedy ich pokojne nechajte.

Samozrejme, ak nejde o nič nebezpečné.

Súrodenecký vzťah nie je iba objímanie a spoločný smiech.

Je to aj:

„To je moje!“

„On mi to zobral!“

„Nechaj ma!“

A o päť minút neskôr spolu ležia na gauči, akoby sa nič nestalo.

Aj toto je detstvo.

Nemusíte fotografovať každý konflikt.

Ale nemusíte mať pocit, že každá fotografia súrodencov musí dokazovať, ako veľmi sa majú radi.

Niekedy je oveľa pravdivejšia fotografia, na ktorej sa jednoducho pozerajú jeden na druhého tak, ako to robia každý deň.

A teraz jeden malý experiment

Nabudúce, keď budete chcieť odfotiť svoje deti spolu, skúste urobiť toto:

Prvých päť minút ich vôbec neusmerňujte.

Nehovorte:

„Pozri sem.“

„Usmej sa.“

„Sadni si.“

„Posuň sa.“

Len ich pozorujte.

A skúste si všimnúť:

Kto sa ku komu prirodzene približuje?

Kto koho sleduje?

Kto koho rozosmieva?

Kto sa koho dotýka?

Kto sa pri kom cíti bezpečne?

A potom vytiahnite mobil.

Nie preto, aby ste vytvorili dokonalú fotografiu.

Ale preto, aby ste zachytili niečo, čo by ste o pár rokov už nemuseli vidieť.

Pretože raz nebudete chcieť iba vedieť, ako vyzerali

Budete chcieť vedieť, akí boli spolu.

Budete si chcieť pamätať, že starší brat vždy nosil mladšiu sestru na chrbte.

Že sa hádali o jednu konkrétnu deku.

Že večer zaspávali natlačení v jednej posteli.

Že jeden vždy toho druhého rozosmial.

Že aj keď sa celý deň hádali, večer sa k sebe nejako vždy pritúlili.

A práve preto mám rada súrodenecké fotografie.

Nie preto, že na nich máme dve pekné deti.

Ale preto, že na nich máme kúsok ich spoločného detstva.

A možno je to nakoniec oveľa dôležitejšie než dokonalý úsmev do objektívu.

Malá fotografická výzva pre vás

Najbližšie, keď budú vaše deti spolu, neskúšajte urobiť „peknú fotku“.

Skúste zachytiť jeden detail ich vzťahu.

Ruku.

Pohľad.

Smiech.

Objatie.

Hádku.

Spoločnú hru.

Niečo, čo robia iba oni.

A možno zistíte, že práve takáto fotografia bude raz patriť medzi tie najvzácnejšie.

---

Jana Kaletová

Som mama troch detí a rodinná fotografka. Fotím rodiny už viac ako desať rokov a stále viac si uvedomujem, že tie najcennejšie fotografie nevznikajú vtedy, keď všetko vyzerá dokonale.

Vznikajú v obyčajných chvíľach.

A práve tie učím mamy zachytávať – aj mobilom, bez drahej techniky a bez toho, aby museli zo svojich detí robiť modelov.

Pretože detstvo sa neodohráva pred objektívom.

Odohráva sa medzi nimi.