Keď budem veľká, budem učiteľka

Za čias mojej socialistickej mladosti bolo povolanie učiteľky asi v „top“ trojke ženských povolaní. Veru neviem, ako je to dnes, asi je tá popularita už niekde inde.

Ale prečo vlastne?

Moje učiteľky (občas učitelia) boli osoby hodné zapamätania, každá iná, prvácka materská, fyzikárka prísna, matikárka logická („Jasné, nejasné? Jasné!), zemepisárka teroristická (kto vie vymenovať všetky prítoky česko-slovenských riek od prameňa po ústie a zakresliť na slepej mape, há?), slovenčinárka bývalá lúčničiarka s univerzitnou knižnicou v hlave.

A aj keď som prskala, frflala, reptala a občas pred hodinou dopisovala úlohu, dodnes majú môj maximálny rešpekt. Ako tie skaly v údolí divej rieky, vedeli nás usmerniť, ale nespomaliť, nasmerovať, ale nezahatať. Aj v čase hukotu novodobej slobody a opojenia schopnosťou robiť revolúcie.

Vtlačili pečať

Robili s najkritickejšími tvormi na svete – lebo nik asi nesleduje tak bedlivo dospeláka ako pubertiak – však si hľadá mustru, podľa ktorej má rásť.

Dnes chodia do školy moje deti a želám im rovnako múdre, rovnako zrelé, rovnako láskou, humorom a pochopením naplnené učiteľky. Lebo sú „mamy“ vo svete, kde ja už so svojimi deťmi nemôžem byť.

Majú obrovskú moc učiť deti o živote.

V dobrom i v zlom. Dobre i zle.

A v tom im ďakujem, fandím, držím palce a občas aj krčím čelo v obave. Pretože v deťoch je naša budúcnosť.

Doteraz som ich viedla za ruku ja a chcem ju predať tomu, komu na nej záleží. 

Všetkým učiteľom blahoželáme k sviatku!